KAM NA VÝSTAVY V ZAHRANIČÍ? >>> tu <<<

VÝHODY PREDPLATNÉHO >>> tu <<<

ARCHÍV ČLÁNKOV >>> tu <<<

FOTOGALÉRIA  >>> tu <<< 

Majstrovstvá Európy Inemkrems Rakúsko

Ján Keruľ

PDF VERZIA

Pre niekoho bol víkend 7. až 9. marca celkom obyčajný, ale pre zopár Slovákov na Majstrovstvách Európy v midoch (stredné trate) a longoch (dlhé trate) to bol vrchol ročného snaženia.

Lyžiarske stredisko Inemkrems nás prijalo pekným počasím a hlavne bielou perinou, ktorá nám, musherom, túto zimu najviac chýbala. Určite to bolo aj tým, že štart pretekov bol v nadmorskej výške 1400 metrov nad morom. Bolo tam jednoducho krásne. Vo štvrtok sa Majstrovstvá Európy slávnostne otvorili a 85 pretekárov a ich psov už netrpezlivo očakávalo piatkové preteky. Keďže sa všeobecne vedelo, že toto podujatie je jedno z najťažších, pre každého to bola tak trochu aj výzva. Keď si len uvedomíme, že štart bol v nadmorskej výške 1400 metrov nad morom, a najvyšší bod bol cez 2000 metrov nad morom, nie je k tomu čo dodať. Prišiel piatok a štartové pole sa vydalo na trať dlhú 30 km. Ak by sme chceli stručne opísať trať, vyzeralo by to asi takto. Štart do kopca, ktorý sa tiahol asi tak 12 km až nad úroveň lesa, kde sa vynorili vrcholky hôr. Pozrieť sa na nich ale nebol čas, lebo hneď nasledoval 80˚ zjazd do dolinky a následný výbeh na horský chodník. Keď sme si už mysleli, že už to bude v poriadku, nasledoval „zabijak“ trate, a to  80˚ výbeh či skôr vylezenie na horskú cestu. Toto miesto si bude určite pamätať každý, kto tam pretekal. Stávalo sa, že na tomto mieste stálo a bojovalo s týmto 20 m „kopčekom“ aj 5 záprahov. Keď sa už zvládol tento úsek, nasledoval príjemný zjazd až k začiatku doliny, kde sa po pravej strane stúpalo, a po ľavej vracalo. Po tom, ako sa na túto dolinu vyšlo až do priesmyku, sa vynoril krásny pohľad na panorámu Álp, no veľa sme si jej neužili, a už sme strmo trielili do ďalšej doliny s tým, že nakoniec sa musíme vrátiť do toho istého sedla. Poviem vám, psychika pracovala naplno a presvedčiť sa každý deň o tom, že to zvládneme, bolo veľmi ťažké. Tak sme zišli do doliny a vyliezli naspäť do sedla a medzitým nás povzbudili lyžiari zo zjazdovky lemujúcej trať a vo chvíli, keď sme dorazili hore,  mohli sme vydýchnuť a trieliť do cieľa, ktorý nebol blízko, ale už pred nami neboli žiadne kopcovité prekvapenia.

Aby som to zhrnul. Túto trať cítim ešte aj teraz, keď píšem tieto riadky dva dni po pretekoch. Je to však príjemná únava. Veď zo šiestich reprezentantov Slovenskej republiky piati priniesli medailu  a šiesta, ešte juniorka, určite nesklamala, skôr naopak. Asi ani najväčší optimista  nepredpokladal, že táto výprava prinesie takúto žatvu, ale asi to bude tým, že my Slováci máme hory radi, a hory majú rady nás. Ak ich precítite, zistíte, že dávajú oveľa viac, ako berú, a tak so svojím psím tímom prekonávate horské prekážky s pocitom domoviny, aj keď ste od nej vzdialený stovky kilometrov.

Trocha chvály pri pohľade na časť výsledkových listín: