Len niekoľko hodín po skončení Majstrovstiev sveta nemeckých ovčiakov WUSV, sme oslovili najúspešnejšieho slovenského reprezentanta na tomto podujatí, stálicu na kynologickom hviezdnom nebi, Jozefa Adamuščina zo Senice.

Pán Adamuščin, dovoľte nám najprv zablahoželať vám k vynikajúcemu výkonu na tohtoročných Majstrovstvách sveta nemeckých ovčiakov. Predviedli ste so svojím psom Ozzy Barnero skvelý výkon vo všetkých troch disciplínach a možno len máličko, trocha toho  povestného športového šťastia, alebo presnejšie tri body, vás delili od bronzovej a štyri od striebornej medaily. Ako ste prežívali priebeh celého podujatia od chvíle prvej úspešnej disciplíny?

Ja som MS WUSV veľmi intenzívne vnímal ešte pred ich začiatkom. Veľmi ma motivoval neúspech na MS FCI v talianskom Turíne, kde sme boli po vynikajúcej obrane diskvalifikovaní na poslednej púšťačke. Ešte viac som pridal v tréningu, rozanalyzoval si vytýkané nedostatky v jednotlivých disciplínach a snažil sa niečo vylepšiť.

Po nástupe na obranu ma na chvíľu zmrazilo už pri treťom zátarase. Za jeho nevybehnutie a následný povel navyše sme prišli o tri body. Napriek tomu Ozzy bojoval ďalej a výsledkom bolo pekných 95 bodov.

Na druhý deň nasledovala pre mňa najobávanejšia časť majstrovstiev – stopa. Moje obavy vzrástli, keď sa pri nášľape objavil aj hlavný rozhodca majstrovstiev Dr. Wolfgang Tauber. Ale Ozzy išiel výborne. Menšie nedostatky boli pri pomalšom zaľahnutí prvého predmetu, bod sme stratili za prvý lom a niečo za posledný úsek, keď fínskemu rozhodcovi zazvonil mobil a pes zodvihol hlavu. Výsledných 96 bodov ma nesmierne potešilo.

Poslušnosť, asi našu najsilnejšiu disciplínu, som si chcel vychutnať. Tie obrovské ovácie pri nástupe na ihrisko, hrobové ticho počas vykonávania jednotlivých cvikov a následný aplauz po ich dokončení, to bolo niečo úžasné. Veľmi za to všetkým ďakujem. Bohužiaľ, ako smolne sme začali obranu, tak smolne sme končili poslušnosť. Po zhodení metrovej prekážky sa rozplynuli naše nádeje na druhé miesto. Veľmi si cením, že Ozzy aj po nepríjemnom narazení zabojoval, a dokončil cvik. Horšie to bolo so mnou, keď som len s námahou potláčal emócie.

Aj tak je však vynikajúce nielen umiestenie, ale aj výkon, a pri troche športového šťastia to mohlo dopadnúť ešte lepšie. Verme však, že nie je všetkým dňom koniec. Ak by ste mali v krátkosti hodnotiť vášho psa Ozzyho Barnero, akú charakteristiku by ste použili?

Ozzy je veľmi vnímavý pes. Jeho najväčšou prednosťou sú plné a pevné zákusy, záujem o aport, vynikajúce čuchové vlastnosti a veľká žravosť. Ale hlavne je to obrovská vyrovnanosť výkonov. Veď z desiatich pretekov absolvovaných pred MS osem vyhral a dva razy bol druhý.

Je samozrejmé, že ste nemohli sledovať celé dianie na tohtoročných Majstrovstvách sveta, keď ste bol ich priamym účastníkom. Napriek tomu ste mali iste mnohých možnosť zhliadnuť aspoň na niektorých disciplínach. Ktorá dvojica na vás najviac zapôsobila?

Na obrane sa mi veľmi páčil výkon Betky Hinerovej a jej Póla. Jeho „kontrolák“„ bol ozdobou šampionátu. Pekný výkon v obrane podal so svojím psom aj pán Kubant z Českej republiky. Obdržaných 91 bodov bolo pre mňa nepochopiteľne málo. V poslušnosti to bol Eric vom Sportpark so psovodom Jurgenom Zankom. No najväčším suverénom bol celkový víťaz pán Pierre Wahlstrom so psom Angsbackens Rosso zo Švédska, ktorí nie len podľa mňa mali byť majstrami už minulý rok.

Podľa vášho názoru, čo je potrebné zlepšiť možno v metodike, alebo v príprave, prípadne  pri posudzovaní pretekov u nás, aby sme mohli mať reprezentačné družstvo, ktoré ešte výraznejšie zamieša karty konečného poradia vrcholových podujatí?

V prvom rade si musíme uvedomiť, že úspechom sú už čiastkové výsledky jednotlivcov. V našom malom štáte sa športovej kynológii venuje niekoľkonásobne menej ľudí ako napríklad v Nemecku. Podľa mňa je potrebné, aby sa ľudia, ktorí chcú robiť kynológiu vrcholovo, spájali do tímov, v ktorých si budú navzájom fandiť, a bez závisti pomáhať. Niečo podobné som pozoroval na tréningoch v Belgicku a v Dánsku, kde ľudia nemali problém dvakrát do týždňa pricestovať na 150 km vzdialený cvičák. Videl som, ako šesťdesiatroční páni stáli v neustálom daždi, pokiaľ nedocvičila posledná dvojica. A hoci už bola polnoc, ďalšiu hodinku rozoberali tréning v klubovni pri káve.

Váš úspech je odbornou verejnosťou považovaný za hodnotnejší aj preto, že ste aj chovateľom Ozzyho, a v chovateľskej stanici Barnero sa narodilo viacero veľmi úspešných jedincov. Čo považujete pri chovateľskej práci za najdôležitejšie medzníky?

S chovom som začal po svojom presťahovaní do Senice. Najprv som sa venoval exteriérovému chovu, kde som mal hneď v prvom vrhu sučku po rakúskom plemenníkovi, synovi legendárneho Urana, ktorá z troch absolvovaných výstav dve vyhrala, a na hlavnej špeciálke skončila vo svojej triede druhá. Aj v ďalších vrhoch som mal niekoľko víťazov tried. Veľmi skoro som však pochopil, že venovať sa exteriérovému chovu s jednou sučkou by bolo pri mojich ambíciách utópiou. Preto som sa zameral na tzv. pracovný chov. Moje rozhodnutie ovplyvnili aj prvé väčšie úspechy na kvalifikačných pretekoch.

V chove sa snažím využívať takých plemenníkov, ktorí ma zaujali nie len svojím rodokmeňom, ale hlavne svojím výkonom, povahovými vlastnosťami a prípadným odchovom. Neváhal som ani zariskovať a využiť plemenníka, ktorý bol na Slovensku použitý prvýkrát. Či už to bol Ben z Ajbaku (Hagi Barnero),  Ellute v. d. Mohnwiese (R-vrh Barnero),  Hirohito Vikar (Ozzy Barnero), Querry Jabina, či momentálne Sirius Patscherkoffel, ktorého som na krytie použil pred tromi týždňami. Hlavne sa však riadim heslom: „Nemnožiť, ale chovať“.

 Napriek vášmu mladému veku sa nám zdá, ako keby ste boli súčasťou športovej kynológie na Slovensku. Spomeniete si na svoje kynologické začiatky?

S kynológiou som začal ako 14-ročný chlapec v rodnom Bardejove. Vtedy mi po trojročnom prosíkaní kúpil otec môjho prvého nemeckého ovčiaka. Stál sto korún československých. A dovolím si povedať, že dnešní pretekári podľa SVV3 by sa na jeho posunky a celkovú poslušnosť pozerali so závisťou. Cvičil som si ho podľa zakúpených knižiek a obranu som robil tak, že som si omotal starý koberec okolo ruky. To vám bolo modrín.

Neskôr som si zadovážil nového psíka a začal navštevovať bardejovský cvičák. V klube bolo v tom čase veľa výborných kynológov. Či už to boli môjmu veku bližší bratia Mauerovci, alebo páni Biľ, Sudimák, Matuševský, ale aj mnohí ďalší. Nebolo ľahké sa v tejto konkurencii presadiť, ale dostal som výborné základy. Počas nástupu na základnú vojenskú službu v Nitre, kde som mimochodom pôsobil ako kuchár, som si „načierno“ postavil za kasárňami koterec, kúpil svojho prvého nemeckého ovčiaka s preukazom pôvodu a na požičanom bicykli chodieval trénovať do neďalekej Ivanky. Všemocne sa mi tam snažil pomáhať pán Sedmák, majiteľ chovnej stanice „z Bity“.

Po presťahovaní do Senice som si kúpil psíka Erosa. Bol to asi zatiaľ povahovo môj najlepší pes. Dodnes si pamätám, keď som ako divák na posledných spoločných československých vylučovačkách v Trenčíne skonštatoval: “Veď tu by sme možno skončili aj v prvej polovici“. A tak som prišiel domov, kúpil si loptičku, prevŕtal na nej dierku na špagát a začal s dvojročným Erosom cvičiť IPO. O rok, hneď na prvých našich vylučovačkách v Dubnici, sme mali spoločne s p. Kubicom najlepšie hodnotenú obranu – 97 bodov. Na záver kariéry sme s Erosom úspešne absolvovali obranárske preteky v Tajove. Potom prišiel Hagi. S tým sme sa stali náhradníkmi na MS a vyhrali sme viacero väčších i menších pretekov. Po Hagim to bola Mischa, s ktorou sme pri jej jedinom štarte obsadili na kvalifikačných pretekoch v Ivánke pri Dunaji druhé miesto v kategórii IPO 1. Následne bola Mischa použitá v chove.

Moje zatiaľ najväčšie úspechy sa však viažu práve s Ozzym. Je to jednak kvôli jeho veľmi dobrým športovým vlastnostiam a jednak asi mojím postupným dozrievaním.

Neviem ako vy, ale ja mám pocit, že kynológii sa venuje čoraz menej mladých ľudí než v minulosti. Je to, samozrejme, dané aj dobou a mnohými inými možnosťami. Vidíte nejakú možnosť, ako ku kynológii ako k celku, alebo k jej odvetviu, kde pôsobíte, teda k športovému výcviku, prilákať mladých ľudí?

Mladí ľudia by mali mať svoje vzory. Takmer nič sa nerobí pre propagáciu bývalých úspešných kynológov. Veď koľkí mladí kynológovia vedia, čo dosiahli páni Fabián, Majtás, Benovič, Haládek, pani Honíšková a iní? Kto vie, akou uznávanou osobnosťou je vo svete na poli diplomacie Mgr. Igor Lengvarský?

Tak ako v iných odvetviach kynológie, ale aj v tých športových i inde,  je veľmi ťažké v danej dobe prilákať mladých ľudí. Ako viem, je to večná téma predsedníctva a ľudí na to kompetentných. Ale nájsť na ňu uspokojivú odpoveď je veľmi ťažké. Myslím si, že masovosť je už dávno za nami. Mali by sme sa snažiť podchytiť každého zanieteného mládežníka a snažiť sa mu už v klube vytvoriť adekvátne podmienky.

Žiadny vrcholový šport, teda ani ten kynologický, sa nedá robiť bez pochopenia a podpory najbližších. Ako je to vo vašom prípade?

Celá moja rodina miluje zvieratá. Doma sme už mali asi všetko, od rybičiek cez škrečky a veveričky až po malé spoločenské plemená psov. Či už to boli americké kokeršpaniely, malý čierny bradáč, alebo v súčasnosti čivavy. Rodina fandí mojej záľube a som im nesmierne vďačný za to množstvo tolerancie počas mojich víkendových tréningových a pretekárskych výjazdov i počas väčšej časti dovolenky obetovanej práve psom. Preto by som sa im týmto veľmi rád poďakoval. Boli to oni, ktorí sa veľmi podpísali pod moje doterajšie úspechy. Zabudnúť nechcem ani na všetkých pomocníkov, školiteľov a priateľov, ktorí mi v prípade potreby podali pomocnú ruku. A tiež na všadeprítomných neprajníkov, vďaka ktorým sa zvyšovala moja motivácia a túžba niečo dokázať.

V mene všetkých našich čitateľov a kynologickej verejnosti vám gratulujeme k dosiahnutému  úspechu a veríme, že v budúcnosti ešte veľakrát budeme počuť o vašej chovateľskej stanici, i o úspechoch spojených s vašim účinkovaním ako priamy účastník významných pretekov i mnohých šampionátov.