Najprv je to fáza hrozby alebo zastrašovania (vrčanie,
provokácia, chvost a uši vztýčené, odhalené zuby), potom je to útočná fáza,
v ktorej pes vyzve protivníka na súboj a snaží sa ho chňapnúť za kožu na
krku, na hrudi alebo za predné nohy. Snaží sa svojho protivníka zhodiť
a pritlačiť k zemi dovtedy, kým neprijme submisívne postavenie.
Nakoniec príde fáza zmierenia. Víťaz buď pohryzie vrch hlavy porazeného,
položí labu na jeho kohútik alebo ho obkročí. Útok sa mení podľa
hierarchického vzťahu, ktorý už medzi dvoma psami existuje. Ak je útočiaci
pes dominantný, uhryznutie je prevedené rýchlo a bude nasledované druhým
kolom zastrašovania. Ak je však útočiaci pes v tzv. súťaživej pozícii, bude
držať svoje zovretie, až pokiaľ sa protivník nepodvolí.
Ak je postupnosť vykonaná, je to agresia – reakcia. Ak je fáza zastrašovania
alebo zmierenia vynechaná, takejto sa hovorí sekundárna hyper-agresia.
Predátorská agresivita
Koristnícka agresivita je všeobecne vyvolaná hladom.
Pes sa vrhne na svoju korisť s chodidlami spojenými, chvost a uši vztýčené,
dopadne na ňu oboma prednými nohami. Potom doňho zahryzne, uzamkne čeľuste
a rázne ním trasie spôsobujúc fraktúru chrbtice. Predátorská agresivita sa
však objavuje aj keď pes nie je hladný. Hovoria o nej prípady, kedy sa pes
vkradne do kurína a zje všetky vajcia alebo keď pes zabíja dobytok. Toto sú
psychologické druhy správania, ktoré sa nedajú potlačiť žiadnymi efektívnymi
prostriedkami. Z času na čas sú zaznamenané aj prípady predátorskej
agresivity voči ľuďom. Tieto akty dravosti bývajú túlavými psami
organizovanými vo svorkách. Ľudia sú považovaní za korisť, pretože títo psy
neboli socializovaní. Niektorí psy – domáci spoločníci sa môžu prejaviť
predátorsky agresívne voči batoľatám, ktoré ešte nechodia. Psy v týchto
prípadoch ešte nezažili kontakt s dieťaťom takéhoto veku.
Hierarchická agresivita
Hierarchická agresivita sa objavuje medzi psami ale aj
medzi psom a človekom. Hierarchická agresivita je vyvolaná situáciami, keď
pes cíti, že jeho prednostné práva ako lídra sú postavené proti výzve, oboje
vo svorke psov alebo v pso-ľudskej svorke. Dominantné zviera je indivíduum,
ktoré zabezpečuje súdržnosť sociálnej skupiny potláčaním agresie ostatných
jej členov. Dominantný pes je ako prvý, je pomaly a zabáva sa tým, že je
pozorovaný svojimi poddanými. Kontroluje okupáciu teritória a priestoru, tak
ako aj ich pohyb. Kvôli tomu často zaujíma strategickú pozíciu, odkiaľ môže
všetko monitorovať. Kontroluje aj rozmnožovanie a dohliada na sexuálnu
aktivitu skupiny. Dominantný samec alebo samica sa môžu páriť pred ostatnými
členmi svorky.
V ľudskej svorke (napríklad v rodine) môže byť priťažujúcou okolnosťou
prítomnosť majiteľa rovnakého pohlavia. Podriadený pes sa nemôže páriť pred
ostatnými dominantnými psami a ešte oveľa menej pred dominantným majiteľom.
Dominantní majitelia by sa páreniu svojich zvierat nemali prizerať.
Dominantný pes bude pred všetkými oblapovať a obkročovať svojich príbuzných,
osoby rovnakého pohlavia alebo dokonca vankúše. Toto nie je akt
homosexuálny, ale akt dominantnosti. Akákoľvek výzva jeho prednostným právam
lídra je pôvodcom hierarchickej agresivity, ktorá zahŕňa typickú postupnosť
fáz správania (zastrašovanie, uhryznutie a zmierenie) namierených na psov
alebo ľudí.
Zmierenie je uskutočnené rovnakou cestou s ľuďmi aj so psami. Niekedy pes
pristúpi k lízaniu pohryzenej končatiny, ktorú mu nastaví jeho majiteľ a ten
si potom myslí, že pes prišiel prosiť o odpustenie.
Agresivita vyvolaná frustráciou
... je vyvolaná frustráciou ako je nedostatok (hlad
alebo smäd), bolesť, frustrácie ako je napríklad pochvala obrátená na trest
alebo neústupnosť fyzického kontaktu, keď signály zmierenia neboli vyslané.
Príkladom je pohryzenie majiteľa, ktorý sa snaží psíka tuho objať. Tento typ
agresie je u dominantných psov systematicky prítomný.
Sexuálne hormóny posilňujú túto agresivitu najmä na začiatku puberty. Skorá
kastrácia môže obmedziť častosť týchto stavov, ale všeobecne sa majitelia
k tomuto kroku presvedčia príliš neskoro.
Ak sa tento typ agresivity objavuje nečakane (u perfektne integrovaného
psa), jeho príčinou môže byť organická infekcia alebo útoky na zmyslové
orgány – napr. otitída (zápal ucha), artróza, hluchota alebo slepota, alebo
jednoducho porucha schopnosti vnímať svetlo (pudel, kólia).
Frustrácia vyvolávajúca agresivitu sa rýchlo stáva zlozvykom a pes už viac
neprejavuje fázu zastrašovania; hryzie okamžite.
Teritoriálna agresivita
Teritoriálna agresivita býva vyvolaná rušením teritória
svorky vonkajším elementom.
Obranca čelí votrelcovi, breše, potom vrčí, chvost a uši vztýčené. Zastaví
sa pár metrov od votrelca a uprene sa naňho díva. Ak sa narušiteľ nehýbe,
obranca začne škrabať labami po zemi, vymočí sa. Ak votrelec neustúpi,
obranca útočí.
V domácnosti pes takto bráni vstupu cudzincov používaním tých istých
postupov, ktoré boli opísané.
Materinská agresivita je založená na tom istom princípe, až na to, že je
vyvolaná šteniatkom (alebo citovou obdobou: handrou, hračkou...) a nie
rovnocenným jedincom.
Sexuálne hormóny robia tento typ agresivity častejším. Kontrolné centrum je
stále neznáme.
Agresívne správanie je často pozorované u súk s genitálnymi problémami
(napr. hormonálnymi).
Agresivita vyvolaná strachom
...objavuje sa v situáciách, keď je pes uväznený
a pokusy utiecť sú nemožné. Vtedy zaútočí oboje na psov alebo na ľudí, ale
bez žiadnej zastrašovacej fázy. Útok je priamy a nepredpovedateľný. Zranenia
sú násilné, prudké, pretože pes svoj záhryz nekontroluje.
Jedna z fáz (zastrašovacia lebo zmierovacia) môže byť taktiež vynechaná ako
dôsledok typu učenia známeho ako efektívne udržiavanie kondície. Pozerajúc
sa na príklad hierarchickej agresivity je u psov známe prejavovanie
agresívnych záchvatov, keď sú výsady istého lídra postavené proti výzve.
Spočiatku je postupnosť agresivity kompletná, so všetkými troma fázami.
Avšak ak sa konflikt opakuje a vzťah človek - pes sa nepozmení, pes
progresívne upraví postupnosť agresivity. Následná úniková reakcia majiteľa
po uhryznutí sa stáva prvkom posilnenia potrebného pre budovanie efektívneho
„otužovania“ psa. Fáza zmierenia sa stráca, neskôr úplne vymizne.
Zastrašovacia fáza bude upravovaná a postupne sa stane takmer synchrónnou
s hryzením. Neskôr taktiež zanikne. Hryzenie sa tak stáva vážnym a nepredpovedateľným.
Pes sa vtedy stáva nebezpečným.
Oboznámenie s hierarchiou
Pretože psy sa zväčša rodia pre život v spoločnosti, musia sa naučiť pravidlá hierarchie.
Inými slovami, musia sa naučiť kontrolovať svoje túžby podľa pravidiel
platných vo svorke. Osvojenie si hierarchickej štruktúry znamená naučenie sa
pravidiel vládnutia nad kŕmením, kontrolovania teritória a sexuality.
V kruhu svorky dominantný pes prvý je a kontroluje príchody aj odchody
svojich podriadených. Navyše on sám má právo prejavovať svoju sexualitu pred
ostatnými jej členmi.
Pokiaľ sú dojčené, mladé šteniatka sú kŕmené z prsníkov a pri prístupe k nim
sa neriadia žiadnymi pravidlami. Po skončení dojčenia ich matka zavedie
k zdrojom dostupného jedla vo svorke. Keď sa je jedlu priblížia, sú násilne
odstrkávané preč dospelými jedincami. Musia sa naučiť čakať na svoj čas, tj.:
Pokiaľ sa nenajedia vodcovia svorky. Ak sa pes pokúsi k jedlu priblížiť,
vodca naňho zavrčí a môže ho dokonca uhryznúť, ak pes pokračuje.
Okolo veku piatich až šiestich mesiacov u samcov a okolo druhého páriaceho
cyklu u samíc sú psy vytláčaní zo zón často obývaných vodcami alebo
samicami. Matky prejavujú stále menej a menej tolerancie voči mladým a sú
nútení hľadať si miesto na nocľah na okraji teritória svorky. Nakoniec psy
v takomto štádiu nadobúdajú kontrolu nad svojím sexuálnym správaním. Iba
dominantní jedinci majú právo prejavovať svoju sexualitu pred ostatnými
členmi svorky. Podriadení samci a adolescenti sa musia skrývať. Ich sexuálne
správanie je v prítomnosti dominantných samcov potlačené.
Kontrolovanie záhryzu
Obdobie socializácie znamená pre šteňa učenie ako neublížiť uhryznutím. Učí sa
kontrolovať svoj záhryz čiastočne formou hry približne od veku troch
mesiacov a čiastočne od svojej matky. Takto sa učí ovládať svoj záhryz.
Počas bojových hier sa šteniatka navzájom hryzú a ak jedno pohryzie príliš
silno, druhé zavyje. Do hry vstúpi matka, dvihne svoje nešikovné šteňa za
šiju, prudko ním zatrasie a položí ho späť na zem. Šteňa „vykríkne“ od
bolesti a prijme submisívne postavenie, ktoré ho zaväzuje nehrýzť. Takto ho
matka učí kontrolovať oboje intenzitu hryzenia aj motorické schopnosti vo
všeobecnosti. Ak šteňa žije v rodine, majitelia by mu nemali tolerovať
hryzenie. Neprerezávajú sa mu zuby. Toto pomôže vyvarovať sa vážnym
uhryznutiam neskôr, keď pes zosilnie. Intenzita hryzenia sa mení podľa
jedinca, plemena a rodokmeňa. Niektoré plemená ako napríklad labrador môžu
tolerovať extrémne silné uhryznutia. Na konci obdobia socializácie matka učí
šteniatka menej sa na ňu viazať.
Obdobie osamostatnenia
Okolo veku štyroch až piatich mesiacov suka stráca toleranciu k svojim šteniatkam,
hlavne k samcom. Prejavuje im menej náklonnosti, menej sa s nimi hrá a musia
si nájsť vlastné miesta na spanie. Samice však ostávajú so svojimi matkami
dlhšie. Osamostatnenie prebieha pomalšie.
Ak sa v ľudských svorkách osamostatnenie neprejaví, výsledkom môže byť naviazanosť
predĺžená alebo dokonca neprekonateľná, ktorá neskôr môže byť zdrojom
behaviorálnych problémov ako je masová deštrukcia, nevhodná urinácia alebo
defekácia a hlučnosť v dobe, keď je objekt naviazania neprítomný.
Lea Červeňanská