ALJAŠSKÝ MALAMUT

LOKOMOTÍVA SEVERU

Aljašský malamut je po sibírskom husky druhým najobľúbenejším a najrozšírenejším plemenom severských saňových psov. Tvorí jednu časť zo štvorlístka čistokrvných severských ťažných plemien psov uznávaných Medzinárodnou kynologickou federáciou. Je to jedno z najstarších plemien, ktoré ostalo verné svojmu uplatneniu na ťažkú vytrvalú prácu, ktorú dennodenne vykonával, preto sa u neho ani nevyvinuli predpoklady pre rýchlostný beh. Má silné kosti, masívne telo a pevné plecia. Keď človek pozoruje malamuta pri práci, pes vykazuje plynulý vyrovnaný pohyb. Vďaka svojej veľkosti, sile, a pretože bol určený na ťahanie ťažkých nákladov na veľké vzdialenosti, získal si prezývku „lokomotíva severu“. Malamuty sa zapriahali za sebou do saní, pričom jednotlivé záprahy išli jeden za druhým. Nazývali sa tiež preto „psie vlaky“.

Pôvod

Najneskôr pred štyritisíc rokmi, ale pravdepodobne ešte skôr, v čase, keď kmene migrovali na východ zo studenej pustej krajiny Sibíri, prešli Eskimáci cez Beringovu úžinu. Arktický antropológovia odhadujú prítomnosť eskimáckej civilizácie na myse Krusenstern až v roku 1850 pred naším letopočtom. Slovo eskimák znamená v jazyku kanadských eskimákov „pojedač surového mäsa“, ale samých seba eskimáci označovali slovom „Innuit“, čo znamená „ľudia“. Kultúrou sa odlišujú od ostatných národov Nového světa. Poznatky z ich histórie a ranného vývoja sú vo veľkej miere založené na dohadoch. Isté však je, že aj napriek tajomnosti ich histórie boli a sú bytostne spätí so psami.

Spočiatku život Eskimákov spočíval v kočujúcom cestovaní v extrémne tvrdých podmienkach. Psy a sane boli pre tento spôsob života nevyhnutné a považovali sa za najcennejší majetok. Bez nich by bolo cestovanie a ťahanie nákladu nemožné. Archeologické nálezy dokladujú, že saňové psy mohli byť po prvýkrát použité nie skôr ako pred tristo až päťsto rokmi, hoci už dávno predtým sa mohli používať na ťahanie saní i ako nosiči nákladov. Psy tiež lovili polárne medvede a ďalšie arktické cicavce pre potravu. Preto sa vyvinuli v neobyčajne tvrdé psy, prispôsobené extrémne nízkym teplotám bežným na Aljaške. Jedna vec je ale istá – a tou sú vrodené kvality psov známych ako aljašský malamut a ich skvelá adaptáciu na výnimočne tvrdé podmienky.

Mahlemuti

Dávno predtým, ako sa Aljaška stala majetkom Spojených štátov amerických, tento arktický región sa volal „Alashak“ alebo „Alyeska“ (čo znamená „Obrovské územie“). Za existenciu plemena malamutov môže-me ďakovať národu Inuitov nazývanému Mahlemuti, ktorí pôvodne osídľo-vali oblasť okolo rieky Anvik na Aljaške a sídlili pozdĺž pobrežia Kotzebue Sound v severozápadnej časti Aljašky. Kotzebue Sound je oblasť pri rozsiahlom zálive v blízkosti Beringovej úžiny v najzápadnejše časti Aljaš-ky, kadiaľ prechádza polárny kruh. Mahlemuti boli známi tým, že chovali

veľké saňové psy. Tieto impozantné psy im slúžili na ťahanie saní, dopravu nákladu do osád, pomáhali pri love, či pri nosení nákladov. Ich sila a vytrvalosť boli príslovečné. Výraz „male“ znamená obyvateľa osady alebo kmeňa, slovom „mut“ sa označovala osada. Môžeme sa teda domnievať, že malamut je pes ľudí z osady Male. O tom, ako bolo územie severozápadnej Aljašky osídľované, nemáme k dispozícii veľa konkrétnych údajov. Pôvodne bolo rozšírených dvadsať domorodých aljašských jazykov, z toho štyri eskimácke. Žiadny však nebol v písomnej podobe až do osemnásteho storočia, keď sem prišli prví ruskí obchodníci s kožušinami. Až prví „znovuobjavitelia“ týchto rozsiahlych území, pomenovaných menom Aljaška dávno predtým, ako bola v roku 1867 za smiešnu čiastku sedem miliónov dvestotisíc dolárov predaná cárskym Ruskom Spojeným štátom, vo svojich správach z neznámych oblastí pripomínajú psy miestnych obyvateľov. Aljaška bola „Terra incognita“ - neznáma zem ešte v druhej polovici osemnásteho storočia. Vnútrozemský prieskum postupoval súbežne s hľadaním morských ciest. Po výpravách Beringových či Čirikovových (1703 – 1748 ruský námorný dôstojník, objaviteľ severozápadných brehov Ameriky a Aleutských ostrovov) dominovali predovšetkým cesty obchodné a  výpravy lovecké. Za prvé zmienky vďačíme, napríklad, kozáckému atamanovi Basovi (vypravil sa sem v roku 1749), kupcovi Andrejanu Tolstému (1760), „ktorí zo svojej vôli po zemi cestovali a od domorodcov kožušiny vykupovali“. A, samozrejme, tiež vedeckým výpravám Glotova, Synda, Krenitzena, Levaševa a Williama Coxa, spomínaným v literatúre. Meno Malamute používa krajový dialekt aljašských inupiaq eskimákov. Malamuti boli usadení na severovýchode Sewardovho polostrova. Práve tu sa lokalizuje pôvod psov nazývaných aljašský malamut. Podľa niektorých bádateľov sa tu usadili až po veľkom sťahovaní. Niekoľko prvých objaviteľov  opísalo prítomnosť podobných psov tiež v prímorskej oblasti oveľa ďalej na juhu. Ľudia a ich psy zrejme putovali na miesta,  kde bol dostatok potravy. Podmienky pre lov rýb a zveri záviseli od podnebia a prímorské oblasti mohli v tomto smere poskytnúť viac. To vysvetľuje zjavné rozšírenie psov na sever a na juh z pôvodného sídla v okolí Kotzebue Sound. Napriek tomu bolo psy malamutov vynikajúceho typu možné v tejto oblasti nájsť až do polovice šesťdesiatych rokov devätnásteho storočia.

Mahlemuti, dnes nazývaní „Kuuvangmiut“ alebo „Kobuk“ –  ľudia, mali vzhľadom na podmienky doby pomerne zdravý životný štýl, pracovali tvrdo a vychovali si silných, inteligentných a spoľahlivých psov. Keď kŕmili samých seba, nikdy nezabudli ani na svojich psích spoločníkov. Táto ľudská starostlivosť je príčinou, prečo majú aljašské malamuty lepšiu povahu oproti niektorým iným severským saňovým psom. Keď zvážime zlé zaobchádzanie s mnohými pracovnými psami, nedostatočné kŕmenie a pracovné preťažovanie, nemala by nás prekvapiť skutočnosť, že nemálo saňových psov malo zlú povahu.

Na chov Mahlemuti používali iba najlepšie a najvýkonnejšie psy, vzorne sa o ne starali, ale vyhýbali sa príliš početnému chovu, aby neplytvali potravou. Bieli muži mali  problémy kúpiť od Mahlemutov psov, pretože ich vysokú hodnotu spôsobovala relatívne malá chovná základňa, ktorá tvorí základ chovu dnešných malamutov.

Mahlemuti boli príjemne vyzerajúci ľudia, vyšší ako ich grónski príbuzní. Boli pracovití, zruční v poľovaní i rybárčení, mali výborné sane a nádherných vytrvalých psov. Úzky kontakt s rodinou je pre severské psy rovnako dôležitý ako pre iné plemená. Sociálne kontakty však netreba obmedzovať iba na ľudí. Severania milujú život vo svorke, čo zodpovedá ich povahe a histórii chovu v minulosti.

Korene aljašských malamutov

Aljašský malamut je členom rodiny špicov. Táto skupina je veľká a dobre reprezentovaná, zahrňujúc akitu, fínskeho špica či samojeda, pričom spomíname len niektoré. Ďakovať za ich rozšírenie môžeme potulným obchodníkom, bádateľom a armáde. No až donedávna boli aljašské malamuty na Aljaške takmer čisto prírodným plemenom.  Niektorí prírodovedci sa domnievajú, že aljašský malamut vznikol pred storočiami krížením pôvodných psov so skrotenými vlkmi, hoci experti na eskimácku kultúru túto teóriu odmietajú, poukazujúc na anatomické rozdielnosti medzi malamutom a vlkom. Jeden z prvých chovateľov aljašských malamutov, Paul Voelker, veril, že aljašský malamut je najstarším plemenom v Severnej Amerike a pravdepodobne aj plemenom najdlhšie spojeným s človekom. V zhode s Voelkerom kosti a rezby zo slonoviny staré dvanásť až pätnásťtisíc rokov zobrazujú malamutov rovnako ako dnes. Voelker povedal „Nezabudnite, že aljašský malamut bol počas nespočetných generácií vychovávaný eskimákmi, šteniatka a deti vyrastali spolu na dlážke. Videl som malé deti liezť medzi šteniatkami, ktoré opatrovala stará sučka“.

Zlatá horúčka

Keď v roku 1896 začala Zlatá horúčka, prospektori zistili, že potrebujú sane a psie záprahy. A práve Zlatá horúčka na Aljaške ponúkla malamutom nové možnosti využitia. Stále viac dobrodruhov prichádzalo, aby tu našli zlatý poklad. Na dopravu nákladov a potravín bolo potrebné použiť zvieratá. Somáre a mulice sa dali využiť iba počas krátkeho leta, no na zasnežené oblasti sa nehodili. Priateľské psy Mahlemutov boli ako stvorené na tieto úlohy, a tak sa stali vyhľadávanými. Záprahy boli veľmi drahé, normálna cena bola 1500 dolárov za malý záprah a 500 za dobrého psa. Záprahy aljašských malamutov sa najviac cenili a uznávali a kresba ich tváre bola veľmi obdivovaná a obľúbená. Zlatá horúčka priniesla so sebou i horšie stránky. Počas dlhých zím sa rozptýlením stali preteky psích záprahov a psie zápasy. Malamuti kvôli ich robustnosti a sile nemohli konkurovať menším a rýchlejším plemenám, ako bol napr. sibírsky husky. Ich obľuba rýchlo klesala a plemenu hrozil zánik. Plemeno aljašský malamut mohlo byť počas tohto obdobia stratené z dôvodu kríženia s menšími, rýchlejšími psami na preteky a tiež s väčšími psami ako bernardín na boj a ťahanie záťaže. Našťastie sa tak nestalo. Navzdory tomuto kríženiu sa psy rýchlo vrátili do podoby špicov, do ktorej patria všetky severské plemená. Prvá generácia sa dokonca viac podobala na špica ako druhá polovička kríženia. Počas troch generácií sem nebol primiešaný znak krvi iných plemien. Prečo tomu tak bolo? Severský typ bol dominantný počas mnohých storočí a  tieto psy zvyčajne nezdedili typické vlastnosti severských plemien, a preto neboli schopné prežiť. Navyše severské psy sú väčšinou „ľahko chovateľné“ a vyžadujú menej potravy ako iné psy rovnakej veľkosti. Bolo by špekulatívne uvažovať, že tie psy, ktoré nezdedili uvedené kvality, mohli prežiť na prídele potravy zodpovedajúcemu tomu, ktorý sa normálne dával saňovým psom. Tieto odlišnosti je možné čiastočne vysvetliť na základe zistenia malých rozdielov u súčasných aljašských malamutov. Nevykazujú žiadne znaky nečistého chovu, ani žiadny odklon od pravého typu.

Tri základné línie

Kotzebue – Kotzebue línia pochádza z Arthur Walden´s psov, ktorých získal od Miltona a Evy Seeley Walden počas svojej výpravy do Antarktídy. Seeleyových kennel Chinnok vo Wonalancet v New Hampshire bol najznámejším sídlom saňových psov v USA. Psy z Byrdovej expedície a expedície armády USA na Antarktídu sa trénovali a dodávali z Chinnok kennelu. Manželia Seeleyových sa veľkou mierou zaslúžili o uznanie plemena aljašský malamut Americkým kynologickým klubom (AKC). Psy tejto línie sú výhradne vlkošedého sfarbenia a sú menej agresívne ako M´Loot.

M´Loot – M´Loot líniu vytvoril Paul Voelker. Táto figuruje v mnohých rodokmeňoch, zahŕňajúc zakladateľov Silver Sled Kennel, stojí za väčšinou aljašských malamutov, ktoré môžeme nájsť na stredozápade USA. Hoci sa Voelker zaujímal o rovnaké plemeno, prišiel s mierne odlišným typom, ale neuchádzal sa o registráciu svojich psov v AKC. Malamuti tejto línie sú podstatne väčší ako psy línie Kotzebue.

Hinman (Hinman-Irwin) – Táto línia zahŕňala iba niekoľko psov, ale predstavuje dôležitý prínos ku kvalite plemena. Hinman línia v kombinácii s  M´Loot líniou vyprodukovala niekoľko vynikajúcich reprezentantov plemena. Hinman línia sa tiež v kombinácii s M´Loot a Kotzebue líniami podpísala pod vytvorenie „Husky-Pak“ línie, z ktorej pochádza veľa šampiónov a zakladajúcich psov.

AKC a uznanie aljašského malamuta

Plemeno bolo uznané v roku 1935, v rovnakom roku vznikol i Alaskan Malamute Club of America. Táto prvá perióda registrácie bola veľmi krátka, no dosť dlhá na to, aby sa zaregistrovalo dostatočné množstvo malamutov potrebných na chov a ďalší rozvoj. Počas 2. svetovej vojny bolo mnoho saňových psov, vrátane registrovaných malamutov, zapožičaných do vojenských služieb na dovoz streliva a zásob, kladenie káblov a prepravu zranených vojakov. Po vojne sa mnoho z týchto psov použilo v expedíciách do Antarktídy. Tam slúžili a neskôr na základe nejakého byrokratického rozhodnutia, ich uviazali na ľadovú kryhu a zabili výbuchom nálože (táto akcia takmer vyvolala vzburu medzi námorníkmi). Po určitom čase následkom tragickej udalosti sa AKC rozhodol podporiť malamutov. Plemeno malo len niekoľko registrovaných jedincov. AKC znovu otvoril registráciu, ale s prísnejšou špecifikáciou. Kvalita sa musela dokazovať vystavením každého záujemcu ako „evidovaného“ psa, pričom bolo potrebné získať desať šampionátových bodov. Počas tohto obdobia registrovalo veľa začínajúcich nadšencov svojich psov podľa nových pravidiel, vrátane M´Loot a Hinman línií, k Kotzebue registrovanej predtým. Krátko nato sa dvere pre registráciu neočakávane zavreli, navzdory protestom klubu. Všetky dnes registrované malamuty majú pôvod v psoch línie Kotzebue, alebo v psoch registrovaných počas otvorenej periódy v neskorých štyridsiatych rokoch.

Nakoniec tejto kapitolky jeden výstižný výrok Natalie Norris, obdivovateľky aljašských malamutov a jednej z najznámejších pretekárok na psích záprahoch. „Malamuti sú príliš krásne a elegantné plemeno, aby boli menené na niečo iné, ako čo vzniklo po stáročia prispôsobovania sa ich životným podmienkam. Našou snahou by nemalo byť chovať iba krásnych malamutov, ale fyzicky zdatných predstaviteľov, ako boli jedince objavené na Aljaške. To nie je otázka chovu lepších malamutov, ale dobrých malamutov“.

Štandard

Aljašský malamut je pes impozantného vzhľadu, ktorý hneď zaujme pozornosť. Veľkosť u psov sa pohybuje od 60 do 70 cm, ich hmotnosť je približne od 35 – 45 kg. Výška sučiek sa pohybuje od 55 do 66 cm pri hmotnosti od 25 – 35 kg.  Malamut je pes harmonickej, svalnatej a kompaktnej stavby. Silné veľké kosti posky-tujú dostatok priestoru na upnutie svalov, ktoré mu pomáhajú pri ťahaní ťažkých nákladov. Hrudník je hlboký a široký, dáva tak srdcu a pľúcam dostatok priestoru. Hrudníkové a panvové končatiny sú dobre zauhlené so „snežnicovými“ labkami. Napriek svojej veľkej sile nepôsobí ťažkopádne ani neohrabane. Jeho pohyb je pružný a výdatný. V malamutovi sa spája veľká sila s vynikajúcou vytrvalosťou. Hlava je silná so široko nasadenými stredne veľkými trojuholníkovými ušami. Oči sú stredne veľké, mandľovitého tvaru a sú šikmo uložené, uprednostňujú sa tmavohnedé oči. Modré oči sa považujú za hrubú chybu a sú dôvodom vyradenia z chovu. Srsť sa skladá z bohatej, hustej, jemnej podsady a z hrubých odstávajúcich pesíkov. Štruktúra srsti je hustá, silná a veľmi odolná. Štandard dovoľuje farby od bielej cez svetlo šedú až po čiernu, povolené

sú i žlté, červené a hnedé odtiene. Spodná strana tela je vždy biela, rovnako aj kresba na hlave. Starostlivosť o srsť malamutov je pomerne ľahká. Srsť stačí občas prečesať, aby vyzerala zdravo. Počas pĺznutia, samozrejme, častejšie. Pĺznutie prebieha dvakrát do roka a trvá dva až tri týždne, pričom treba byť pripravený na množstvo chlpov. Pomáha iba denné česanie. Chvost je zatočený tak, že len jeho špička sa dotýka chrbta.

Povaha

Podobne ako všetky ostatné severské saňové psy, aj malamuty sú priateľské, zvyknuté na život v svorke. Voči ľuďom sú milé a kamarátske. Nevadí im celoročný pobyt vonku, no z dôvodu pestovania úzkeho kontaktu s ľuďmi nie je vhodné, aby boli celý deň držané vo voliére. Najlepšie je poskytnúť im výbeh s možnosťou navštíviť svoju rodinu v dome. Rozhodne sa nehodia ako strážne psy. Málo štekajú a prichádzajúceho votrelca veselo vítajú. Sú ochotné ho sprevádzať pri prehliadkach vášho domu. I keď podoba s vlkom ľudí láka k myšlienke, že sú dobrými strážnymi psami, nie je tomu tak. Zastrašiť neželaného votrelca môže iba ich vzhľad.  Majú silne vyvinutý lovecký pud a  keď sú od malička navyknuté na spolužitie s inými zvieratami, dokážu si na ne zvyknúť, no nemali by sme ich nechávať spolu bez dozoru. Ak nie sú na zvieratá zvyknuté, radi ich prenasledujú. Pri stretnutí s cudzím psom, hlavne samci, dávajú najavo svoje dominantné postavenie, čo môže vyústiť až do súboja. Nemajú radi samotu a nudu. Ideálne je, keď sa chovajú vo dvojici alebo skupine.

Život s malamutom

Aljašský malamut upúta pozornosť svojím atraktívnym vzhľadom. Je živou legendou našej túžby po dobrodružstve. Je romantickou predstavou tvrdého života lovca kožušín, zlatokopa, polárneho bádateľa. Je po niekoľko tisícročí nepostrádateľným pomocníkom obyvateľov najsevernejších oblastí Aljašky. Jeho vytie na polnočné slnko bolo počuť už na obidvoch póloch. Aljašský malamut je predovšetkým výborným dopravcom. Po tisícročia ťahal ťažké náklady pri sťahovaní do nových lovíšť, dopravoval ulovenú zver. Drsné podmienky života mali vplyv na jeho telesnú stavbu i na utváranie charakteru. Malamut dokázal sledovať cestu i v najťažších poveternostných podmienkach, dokázal určiť stav ľadu lepšie ako jeho majiteľ.  Jeho nezávislá povaha bola často rozhodujúcim faktorom pre úspech cesty. Rozumný vodca vkladal svoju dôveru do skúsenosti psov, aby sami rozhodli. Tento storočiami vrodený rys povahy sa prejavuje i dnes ako samostatnosť a nezávislosť. Malamut je prírodné plemeno, ktoré do nedávnej minulosti žilo po dlhú ročnú dobu voľne. Veľká voľnosť a priateľský pomer k človeku mali rozhodujúci vplyv na jeho charakter. Malamut je tichý pes, šteká len vo výnimočných prípadoch. Je to vlastnosť zvieraťa žijúceho vo voľnej prírode. Je priateľom človeka a nenapadne ho. Nie je však závislý na jednom človeku. Ľahko si zvykne na nového majiteľa a prostredie. Súvisí to s jeho bývalým životom, kedy menil s majiteľom prostredie, táborište, lovište, kedy bol zapriahaný do iného záprahu, požičiavaný na lovecké výpravy, predávaný a vymieňaný. Má priateľský vzťah ku všetkým ľuďom a deťom. Od človeka vyžaduje pozornosť, priateľstvo. Pri hre je dobromyseľný a trpezlivý. Vie si zachovať priazeň u detí i dospelých svojou kľudnou, tichou, až dojemnou vážnosťou. Často sa hovorí, že malamuta nie je ľahké vycvičiť. „Pravý malamutí temperament sa obyčajne prejavuje ako svojhlavý nepoddajný pes, akého ste kedy poznali, ale tiež ako najrozkošnejší tvor, s akým sa môžete stretnúť“ (K. Ibbitson).

Základný výcvik malamuta si vyžaduje  väčšiu dávku trpezlivosti. Občas sa prejavuje jeho nezávislá povaha. Pri plnení povelov môže byť pomalý až váhavý. Ale buďte kľudní, povel, ktorý sa raz naučil, si dlho pamätá, no občas bude skúšať Vašu trpezlivosť. Veľmi rád sa dá podplatiť maškrtami a povely potom vykonáva veselšie. Vycvičiť sa dá, no je nutné postupovať trochu inak ako pri klasickom výcviku služobných plemien

Malamut vyžaduje dostatok pohybu, približne 10 až 20 km denne. Pobyt vo výbehu alebo záhrade nestačí. Prechádzky do prírody, ťahanie vozíka, beh popri bicykli sú ideálne. Všetky aktivity musia byť prevádzané pri teplote do 15 °C, aby sme sa vyhli prehriatiu a následným komplikáciám. Na voľno sa môže púšťať iba v známom prostredí, inak sa odporúča vodiť ho na vodítku. Málo pohybu spôsobuje nudu, a potom si nájde aktivitu sám. Môže zničiť záhradu, okrasné kríky, rozhrýzť všetko, čo upúta jeho pozornosť. Po dvoch rokoch je malamut kľudnejší.

Na záver

Malamut ako každý pes má svoje kladné i záporné stránky. Život s ním nie je len radosť. Kto je očarený jeho atraktívnym vzhľadom a chce ho iba ako „sadrového trpaslíka“ do záhradky, bude po čase prekvapený, ako jeho záhradka dopadne. Aj ten, kto si myslí, že jeho vlčí vzhľad podmieňuje obranársky inštinkt, bude prekvapený, že malamut je príchodom cudzej osoby potešený a neprejavuje tendenciu napadnúť ju. Naopak, malamut je vynikajúcim spoločníkom na prechádzky v prírode, či v zime alebo v lete. Môžete s ním zažívať romantiku pri pukajúcom ohni táboráka vonku v prírode, alebo pri behu na bežkách. Pred saňami na dlhých tratiach alebo vedľa bicykla sa prejavuje ako neúnavný partner na voľný čas. Nehodí sa pre pohodlný život a ani pre život pri búde. Vyžaduje pevnú voliéru, dostatok voľného času, každodenné vychádzky a, samozrejme, veľa lásky.

Ing. Rastislav Pavla

<<< späť