Najpresnejšie členenie amerických buldogov podľa predchodcov sa delí na štyri rody, ktoré majú pôvod z oblastí v Alabame a Georgii.
Ide o rody Williamson, Scott, Bailey a Johnson. Nikdy a ničím nezmazateľnou
realitou taktiež navždy zostane fakt, že toto plemeno sa označuje svojím
moderným názvom od roku 1987. To znamená, že americký buldog bol predtým
známy pod viacerými a hlavne rozličnými názvami. Napríklad v rôznych kútoch
juhu USA ho svorne nazývali Anglický biely alebo Biely anglický... To asi
preto, lebo pôvodne boli prevažne psy tohto plemena väčšinou bielej farby.
Zaužívané boli aj pomenovania Alabama, Južný Buldog (Buldog juhu) a neskôr
už iba jednoducho buldog, čo sa stalo asi najzaužívanejším
a najvšeobecnejším poukazovaním na plemeno.
Mnoho ľudí si myslí, že názov buldog dostal tento pes kvôli svojmu výzoru,
ale v skutočnosti ho koloniálni Američania tak nazývali kvôli jeho
húževnatosti a odolnosti. Samotný názov vlastne vznikol z častého užívania
príslovia: tento pes drie ako býk (bull) – čím chcel človek poukázať na to,
že psy vykonávajú náročnú a namáhavú prácu. Boli to psy, ktoré sa nebáli
a hlavne vedeli chytiť všetok dobytok... Dokonca dokázali zahnať aj stádo,
ktorého súčasťou boli aj Brahmanskí býci, povestní v tej dobe svojou
nespútanou zlobou. Tieto prednosti si okamžite všimol človek, ktorý v tomto
psovi našiel zdatného pomocníka. Až natoľko zdatného, že ten mu vykonával
hneď niekoľko služieb súčasne. Chránil a strážil farmy (teda dobytok),
odháňal divú zver a strážil majetok pred zlodejmi...
Aj keď je Americký buldog pôvodom pastiersky a lovecký pes, čo ho zákonite
stavia aj do pozície zdatného ochrancu, nikdy nebol chovaný tak, aby sa
prejavoval výhražne a nebezpečne. Rovnako však mu nevštepovali nemenný
výzor, podľa ktorého by sa mal správať. Nikdy to nebol pes, ktorý je vhodný
iba pre istú špecifickú činnosť. Bol a je psom, ktorého využitie je oveľa
mnohostrannejšie,
než u väčšiny iných plemien. Samozrejme, aby sa takým psom vôbec mohol
stať, potreboval správny výcvik a náležité podmienky. Bolo nevyhnutné, aby
sa človek postaral o zvýraznenie jeho „buldočích“
povinností a predností. V tom čase to boli prednosti ukryté v schopnostiach
dobrého ochrancu súkromia a majetku, ako aj dobrého loveckého a pastierskeho
psa. Musel to byť dostatočne silný pes, aby dokázal pritlačiť k zemi
vzdorovitých býkov a zároveň aj dobre fyzicky stavaný na chytanie diviakov.
Dnešná verejnosť však vníma buldoga úplne ináč. Od
nárastu jeho popularity v 80-tých rokoch minulého storočia sa stal skôr
synonymom sily a húževnatosti, ktorá je odetá výraznou noblesou. Odrazu
všetci túžili po psovi, ktorý je nielen miláčikom rodiny, ale aj jej oddaným
ochrancom... Rastúci záujem o toto plemeno si samozrejme okamžite všimli
poniektorí ziskuchtiví podnikavci, ktorí istým spôsobom ovplyvnili vývoj
plemena. Dostali ho tak trocha do neblahého svetla, ktoré dehonestuje celé
plemeno sériou nepravdivých výmyslov.
PREZENTÁCIA
Vo vývojovej etape moderného Amerického buldoga poznáme
dva základné typy. Takzvaným štandardným typom je Scott a klasickým,
nazývaným tiež býčí, je typ Johnson. Úplne podrobné delenie, ktoré je
vskutku rozsiahle a ešte vždy nestále, môžu záujemcovia nájsť v každom
štvrťročnom vydaní časopisu American Bulldog Review. Európskych chovateľov
ale musíme hneď upozorniť, že informácie z neho sú smerodajné iba pre
amerických chovateľov buldogov združených v ABA (Asociácia amerických
buldogov). Pohodlnejší sa k tým istým záležitostiam dostanú aj
prostredníctvom webovej stránky na internete (www.american-bulldog.com).
Chov a smerovanie buldoga v Európe sa od Ameriky
podstatne líši, ale nakoľko ide o psa priznaného pôvodom Spojeným štátom,
treba pri prezentácii vychádzať z popisov chovateľov spoza veľkej mláky.
Takže v USA označujú Amerického buldoga za sebavedomé,
cieľavedomé, stredne veľké plemeno pochádzajúce z amerického juhovýchodu.
Ako predchodcov tohto plemena uznávajú rôznych loveckých psov. Súčasný
moderný buldog sa v Amerike dostal na popredné miesto hlavne vďaka
vynikajúcej osobnej a majetkovej ochrane, čo zjavne podporuje ich sila, moc
a mohutnosť. A čo je najpodstatnejšie, ide o psov s neuveriteľne pevnou
vôľou. Americkí chovatelia svorne zastávajú názor, ktorý je ku vzoru Ameriky
tak trochu aj reklamným sloganom: Ak tieto psy absolvujú základný výcvik
poslušnosti a je zabezpečená ich skorá socializácia, stávajú sa dobrými
psími občanmi.
Vyššie uvedené vlastnosti sú základom aj pre európskych
chovateľov, ktorí na rozdiel od Američanov majú odlišný názor iba na
exteriér. Dobre odchovaný buldog by mal byť pokojným psom, ktorý
s porozumením a ochotou reaguje na všetky znamenia. Nesmie to byť typ
neokrôchaného psa, ktorý rozmýšľa iba vtedy, keď je na reťazi.
Samozrejmosťou musí byť hravosť, ktorá prevláda vždy, keď je v rodine všetko
úplne v poriadku. Odhodlanosť dobre vychovaného amerického buldoga sa však
musí prejaviť okamžite, ako sa jeho majiteľ alebo majetok pána ocitne
v ohrození.
Moderný americký buldog si vyžaduje skorú socializáciu
a včasný základný výcvik v poslušnosti. Obe náležitosti sa ale musia líšiť
pri psovi žijúcom na vidieku a psovi prebývajúcom v rušnom meste. Je síce
pravda, že na vidieku už pracovne využíva buldoga málokto, ale ak sa tak
niekto rozhodne, musí ho pri výcviku viesť tým smerom. Žiaľ, realita je
taká, že zo stovky súčasných buldogov môžu predviesť tradičnú loveckú prácu
s dobytkom alebo diviakmi leda tak traja jedinci. Odhliadnuc od toho však
nemožno tomuto plemenu poprieť črty, ktoré zdedilo od svojich gladiátorských
predkov. Odvaha, hrdosť a agresivita sa miešajú s hravosťou, inteligenciou
a mentálnou stabilitou. Americký buldog taktiež dobre znáša bolesť, ktorá ho
nijako zvlášť neodradí od uskutočnenia prirodzenej ochrany. Mnoho chovateľov
aj iných ochranárskych plemien priznáva americkému buldogovi výnimočnú
schopnosť reagovať chladne a pokojne aj v tom najohnivejšom zápase
s protivníkom. Je to pes, ktorý sa bez premýšľania nebojí vziať všetku
zodpovednosť na seba, keď je jeho rodina alebo jej majetok v ohrození.
Obrovskou nevyhnutnosťou je ale zodpovednosť chovateľov
tohto plemena. Podobne ako mladý človek, aj šteňa amerického buldoga sa musí
naučiť, čo je dobré a čo zlé. Musí dodržiavať isté pravidlá spoločnosti,
ktorej je členom. Jediným kľúčom k zodpovednému chovu sú už spomenutá skorá
socializácia a základný výcvik poslušnosti.
ŠTANDARD
Kedysi sa pre štandardný typ amerického buldoga užíval
termín Scott, avšak tento systém narobil priveľa zmätku. Mnoho psov bolo
totiž radených práve do tejto skupiny, pritom nemali vôbec rovnaké
chovateľské pozadie, ani predkov a dokonca ani charakteristické
vlastnosti... Chovatelia sa medzi sebou hašterili, pretože široká škála
kríženia amerického buldoga podnietila vznik množstva rôznych typov ako
Bailey, Williamson, Tate, Tuck... Pri známom ľudskom zjednodušovaní však
neskôr väčšina psov bola zaraďovaná k typu Scott. Po sérií dohadov a jednaní
sa našťastie našiel kompromis, podľa ktorého psy nepatriace k typu Johnson
budú označované ako štandardné typy.
Veľká časť amerických buldogov má srsť bielej farby
v pomere od 75 do 100%, existujú ale aj také psy, ktorých sfarbenie je biele
iba na 25%. To spôsobovalo americkým chovateľom nemalé ťažkosti. A tak ABA
prišlo s vylepšeným štandardom. Ten delí psov na bielych, škvrnitých,
prípadne na 90% farby - strakaté s červenými fľakmi (červená sa chápe ako
akýkoľvek odtieň žltohnedej, hnedej alebo reálne červenej farby). Štandard
ABA sa neskôr preukázal ako najvhodnejší, pretože berie do úvahy najširšiu
farebnú škálu psov.
Všeobecný výzor amerických buldogov by mal vzbudzovať
dojem obrovskej sily, šikovnosti, trpezlivosti, vytrvalosti s pevnou (dobre
skĺbenou), robustnou, kompaktnou stavbou tela. Treba však dbať o to, aby
nedochádzalo k nadmernosti, prehnanému objemu, abnormálnym rozmerom
a obrovskej veľkosti. Samce majú byť charakteristicky väčšie, ich kosti sú
ťažšie. Americký buldog je prevažne biely, prípadne bielo-strakatý
(škvrnitý, alebo červenej farby). Pokiaľ má jedinec na tele škvrny, väčšinou
sa vyskytujú okolo jedného alebo oboch očí, uší. Môže sa však jednať aj
o škvrnu na konci chvosta, prípadne o veľké chrbtové škvrny...
Značné odlišnosti jestvujú medzi ideálnym štandardným
typom a ideálnym typom Johnson. Posúďte sami. Všeobecná veľkosť a rozmery sú
pre samca dané na 23 až 27 palcov (1 palec = 2,54 cm), váha sa môže
pohybovať v rozmedzí 75 až 120 funtov (1 funt = 453,6g). Proporcie určené
pre samičky sú 21 až 25 palcov a váha od 60 do 90 funtov. Samec štandardného
typu môže merať od 23 do 27 palcov a vážiť od 75 do 110 funtov. Samička od
21 do 25 palcov a od 60 do 85 funtov. Samozrejme, váha by mala byť úmerná
veľkosti psa. No a potom tu máme ešte typ Johnson, kde samec môže merať 22
až 26 palcov a vážiť od 80 do 120 funtov. Samička tohto typu smie byť
veľkosti od 20 do 24 palcov a jej váha sa môže pohybovať od 60 do 90 funtov.
Hlava amerického buldoga je strednej veľkosti (týka sa
to dĺžky), široká, objemná pozdĺž lebky s jasne vyhranenými svalnatými
lícami. Oči sú stredne veľké, bez farby. Dôležité je aj to, aby nebol
viditeľný HAW. Čierny okraj očí nie je vadou, ale preferuje sa u bielych
psov. Ružový okraj sa chápe ako značná chyba krásy.
Pysk je strednej dĺžky (2 až 4 palce), hranatého až
štvorcového tvaru so silnou spodnou sánkou. Pysky musia byť plné, ale nie
ovisnuté! V tlame by malo byť 42 až 44 zubov. Pri štandardnom type sa
uprednostňuje pevný „Undershoot“. Nožnicový alebo plochý skus sa chápe ako
chyba. Ďalšími častými chybami pri tomto type sú papuľa kratšia ako 2 palce,
alebo naopak dlhšia než 4 palce, ovisnutý pysk, menej než 42 zubov,
Undershoot väčší ako ¼ palca, malé zuby a ploché očné zuby. Pri type Johnson
sa vyžaduje presný a vlastne dokonalý „Undershoot“ o veľkosti od 1/8 do ¼
palca. Pri tomto type má nožnicový alebo plochý skus za následok
diskvalifikáciu. Najčastejšie sa prejavujúcou chybou je papuľa kratšia ako 2
palce, alebo dlhšia než 4 palce.
Sfarbenie nosa (ňufáka) je prípustné rovnako v čiernom,
ako aj šedom prevedení. U psov s čiernym nosom by ale papuľa mala byť
čiernej farby (s prižmúrením oka sa ale pripúšťa aj ružová). Nos ružovej
farby je vážnou chybou.
Ušnice sú prijateľné v kupírovanom a taktiež
nekupírovanom prevedení. Každopádne sa však v poslednej dobe viac
uprednostňujú nekupírované.
Jednoznačnou pýchou a výrazom amerického buldoga sú
krk, ramená, plecia, hruď, chrbát a bedrá. Ide o anatomické partie, ktoré sú
dosť svalnaté. Platí to aj pre krk, ktorý je strednej dĺžky s jemným
klenutím a zúžením od pliec k hlave. Jeho spodná časť je mierne ovisnutá.
Ramená sú veľmi svalnaté so široko naklonenými lopatkami. Čo sa týka pliec,
tie by mali byť osadené tak, aby kĺby predných nôh neboli vytočené do strán.
Hruď má byť hlboká a zároveň aj široká, ale nie príliš, aby nedošlo
k vybočeniu ramien. Dobrý chrbát má strednú dĺžku a má pôsobiť silným
a širokým dojmom. Bedrá by mali byť mierne nazberané, nariasené.
Neprijateľné z hľadiska chovu tohto plemena sú chyby ako napríklad knísavý
chrbát, rovný alebo plytký hrudník a nedostatočne vyhrnutá zadná časť. Tá
totiž musí byť veľmi široká a samozrejme aj dostatočne svalnatá
s prihliadnutím na úmernú veľkosť prednej časti (predné končatiny, plecia).
V tejto stavbe tela je mimochodom americký buldog najviac náchylný. Veľmi
častou chorobou sú totiž rovné bedrá.
Nohy sú silné, rovné, s ťažkými kosťami. Predné nesmú
byť posadené veľmi blízko pri sebe, ale ani ďaleko od seba. Najčastejšími
chybami v tomto smere sú nohy smerujúce dovnútra v pozícii kolenného kĺbu,
alebo ak má pes nadváhu, tak sú zasa neprimerane zaoblené do tvaru písmena
„O“. Zadné nohy majú mať presný a jasný tvar s ostrými črtami v bodoch
spojenia. Pre labky nie je daná žiadna presne stanovená veľkosť, ale mali by
byť primerané. Palce zasa skôr strednej dĺžky, posadené blízko pri sebe
a s dobrým klenutím (nie však zošikmené). Pre „pasterns“ sa vyžaduje sila
a rovnosť.
V pohybe amerického buldoga sa strieda drsnosť
s inteligenciou. Správna chôdza a držanie tela sa musia vyznačovať
vyrovnanosťou, vyváženosťou, plynulosťou, pokojným vzhľadom, silou
a mohutnosťou zároveň. V globále nám z toho vyjde šikovná ľahká chôdza
s našľapovaním. A práve pri chôdzi ukazuje americký buldog svoju silnú
hnaciu silu predných nôh. Ich pohyb je pri správnej chôdzi v súlade so
zadnými končatinami. Pri postupnom zrýchľovaní sa končatiny pohybujú smerom
k centrálnej, takzvanej strednej línii tela, čo je dosť dôležité z hľadiska
udržania rovnováhy. Horná línia pripomína pevnosť, vytrvalosť a istý
paralelný stupeň s líniou pohyblivosti. Pri chôdzi by postavenie hlavy
a chvosta malo prezrádzať pyšné a súčasne ostražité zviera.
Za chyby v pohybe sa považuje akýkoľvek náznak
nemotornosti, natriasanie sa, kolísanie tela, kríženie alebo prekážanie si
predných končatín so zadnými, krátke neprirodzené kroky, pokrivené kĺby,
točivé kráčanie, drobčenie... Je toho naozaj dosť. Chyby v chôdzi sa dokonca
sortírujú podľa stupňa ich závažnosti narušenia schopnosti psa vykonávať
svoju prácu.
Chvost je hrubý pri koreni, posadený nízko. Postupne sa
zužuje smerom ku koncu. Nikdy by sa nemal stáčať nad chrbtom. Z hľadiska
chovu sú povolené typy s chvostom a tiež aj bez chvosta. Čo sa zasa týka
srsti, tá má byť po celom tele príjemná na dotyk, tuhá a svojsky hustá.
V žiadnom prípade nie dlhá a ani našuchorená.
Prednostnými dispozíciami tohto plemena sú ostražitosť,
nebojácnosť a priateľskosť. Je to pes, ktorý sa ľahko dokáže postarať
o svoje bezpečie. Niekedy sa ale objavia jedinci, ktorí sa stránia cudzích
ľudí. Tento jav sa však nechápe ako nejaká chyba. Naopak, krutú
diskvalifikáciu pre oba typy predstavujú psy, ktoré sú hluché alebo nemajú
obidve varlatá jasne poklesnuté. Pri type Johnson, ako už bolo spomenuté, je
neprípustný ešte plochý a nožnicový skus.
DRUHY ASTUPNE CHÝB
V rozpise štandardu sme zámerne vynechali časť
približujúcu štandardný alebo johnsonov typ, pretože aj tak by nemohli byť
započítané variácie a obmeny, ktoré sú akceptované v oblasti pracovných
amerických buldogov. Momentálne najpreferovanejším je štandard American
Bulldog Association (vydaný v roku 1997), ale okrem neho je ešte viacero
iných, napríklad ten podľa organizácie Animal Research Foundation, ktorý
vypracovali Tom D. Stodghill a Al Walker v texaskom Quilane. Treba si ale
uvedomiť, že dôraz kladený na špecifické typy v ostatných chovateľských
štandardoch viedol k značnej dezorientácii v rámci plemien a typov.
Eliminovali sa individuality, ktoré ináč mohli významne napomôcť
charakteristickému genetickému fondu. Tým sa smerovanie chovu plemena
americký buldog dosť roztrieštilo a hlavne na území USA dochádza k častým
názorovým nezhodám, keď jedna vrstva chovateľov nie je ochotná akceptovať
odchovaných jedincov z chovu inej skupiny, ktorá sa riadi inými pravidlami
a štandardom. Za tou veľkou mlákou by vám veru ukázali hneď aj desať
rôznorodých amerických buldogov, pritom majiteľ každého jedného by vás
presviedčal, že ten pravý je len a len ten jeho pes. Nehovoriac o tom, že
v súčasnosti je nespočetné množstvo psov akýmsi hybridom štandardného typu
a typu Johnson. To taktiež spôsobuje nemalé ťažkosti, pretože odlišnosti
medzi týmito typmi boli vyčlenené tak, aby bolo možné usporiadať osobitné
výstavy pre jeden aj druhý typ. Tento chovateľský prešľap sa zatiaľ rieši
tak, že vo všeobecnosti väčšie psy spomedzi týchto „miešancov“ sa pričleňujú
k typu Johnson. Potom tu však ešte máme akési príbuzné plemená južné biele,
starodávne biele, gregoriánske obry, staršie buldogy, pracovné buldogy...
Americký buldog v nespočetných variáciách!
Takzvaná kozmetická chyba je u amerického buldoga
jednou z mála prirodzených. Sú však chyby, ktoré nešpecifikujeme ako
kozmetické. Tie sa týkajú predovšetkým stavby a štruktúry tela vo vzťahu
k pracovným psom. Na výstavách má americký buldog svojské špecifikum, kedy
sa pes penalizuje v priamej úmernosti so stupňom chyby. Akákoľvek extrémna
chyba je automaticky považovaná za vážnu, čím sa samozrejme stupňuje aj
dopad penalizácie.
HISTÓRIA NÁZVU PLEMENA
Spomenutá
Animal Research Foundation kedysi registrovala týchto psov ako „Americké
Pit Buldogy“. Logicky to spôsobovalo paseku, pretože veľa ľudí si ich
plietlo s plemenom pitbullteriér. V záujme odstránenia tohto omylu sa teda
z pomenovania plemena vypustilo slovíčko pit, čím vznikla dnešná podoba
názvu. Oficiálne sa tvrdí, že to bola zásluha istého pána Loea Paintera z Lockportu
v štáte Illinois, ktorého odborné kruhy uvádzajú za pôvodcu názvu pre toto
plemeno. Ťažko povedať, či je to naozaj iba jeho zásluha, pretože jestvujú
listinné dôkazy, že počas procesu hľadania vhodného pomenovania sa viackrát
skontaktoval s ďalšími chovateľmi. Na druhej strane však jestvujú aj dôkazy
o tom, že práve Painter bol hlavným iniciátorom zmeny prvotného názvu...
Napriek tomu by ale nebolo férové, keby sa nespomenuli aj ďalší páni, ktorí
sa so svojou láskou k tomuto plemenu a odbornými znalosťami stali
priekopníkmi v oblasti chovu plemena americký buldog. Jedná sa o pánov Alana
Scotta z Alabamy, Johna D. Johnsona z Georgie, Gradyho Burrella z Georgie,
Jamesa Ellerbeho z Pensylvánie, Kyle Symmesa z Kalifornie a Davida Farnetiho
z New Yorku.
Branislav Mathe