ANGLICKÝ MASTIFF
15 rokov chovu na Slovensku

Ako  chovateľ mastiffa sa často môžete stretnúť s poznámkou okoloidúcich:
„Dobrý bože, čo to je, poník? Dúfam, že nie je hladný!“

„Mastiff má veselú povahu a škaredý výzor, je to dobrý pes, ktorý všetkými silami chráni majetok svojho pána“
                                                   Edmund de Langley, syn kráľa Eduarda III.

„Mastiff je veľký a ťažký, hrozného a strašidelného výzoru. Je to však dobrý strážnik, schopný udržať i býka.“
                                                   Dr. Cains, osobný lekár Alžbety I.

I keď tento citát pochádza z článku o mastiffoch, ktorý bol publikovaný v roku 1800, perfektne zodpovedá popisu plemena tak, ako existuje i dnes. Mnohé plemená v porovnaní s ich dávnymi predkami utrpeli tým, že sa v priebehu rokov značne fyzicky i povahovo zmenili. Našťastie to neplatí pre mastiffov, ktoré sú takmer také isté ako pred mnohými storočiami
Už za čias Keltov používali v Británii toto plemeno na ochranu domácností, majetku, dobytka a ako osobných bodyguardov žien. Vo vojnových časoch plnili funkciu bojových psov a strážcov bojových vozov. Podľa keltskej legendy sprevádzali a ochraňovali mastiffy i bojový voz keltskej kráľovnej „Queen Boudicca“ v jej vojne proti rímskym agresorom. Súsošie zobrazujúce kráľovnú Boudiccu v jej bojovom voze stojí i dnes na londýnskom nábreží. Úžasná povaha a impozantný vzhľad v priebehu storočí spôsobili, že toto plemeno s obľubou opisovali spisovatelia, básnici, kreslili významní maliari a chovali od obyčajných farmárov až po kráľov takmer všetky skupiny Britov. Okrem už spomínanej keltskej kráľovnej našli v tomto plemene zaľúbenie i sir Piers Legh – legendárny kráľovský rytier, Elizabeta I., Charles I., James I., Lord Newton, Edward VII., Lord Byron a ďalší. Zo známych maliarov ich maľovali napríklad Francisco de Goya (Tauromaquia-Britské múzeum) a Anthoni Van Dyck (Päť detí Charlesa 1., Portrét T. Killigrew - Galéria portrétov, Londýn).
Lásku Britov k mastiffom možno vidieť i v Britskom múzeu národnej histórie, kde možno obdivovať nielen staré rodokmene, ktorých pôvod možno vystopovať až do 15. storočia, ale tiež dva exempláre vypreparovaných psov, ktorí koncom 19. storočia patrili k šampiónom.

Mastiffy boli súčasťou i významných kráľovských darov, napr. v roku 1604 daroval James I. pár Mastiffov španielskemu kráľovi Filipovi, ako potvrdenie mieru po anglicko-španielskej vojne. Sto rokov predtým kráľ Henrich VIII. pomohol Karolovi V. v boji proti Franceskovi I. tým, že mu zaslal 400 vycvičených mastiffov. Ako uvádza M. A. Moore vo svojej knihe „Mastiffs“, nemajú mastiffy ako strážcovia konkurenciu. Ich domov je ich hradom a nezvyknú sa túlať. Napriek vrodenej ostražitosti nepatrí toto plemeno k nerozumne štekajúcim psom, ale ak sa neznámy priblíži ku dverám, mastiff okamžite určí, či je akceptovateľný.
Mastiffy sú mimoriadne láskavé a napriek svojej veľkosti veľmi citlivé. Zdá sa, že ich jedinou veľkou túžbou v živote je byť potešením pre tých, ktorých tak veľmi milujú. Hoci môžu byť označení ako psi jedného pána, pôsobia dojmom miláčika panej domu. Pre dosiahnutie a rozvoj maxima ich osobnosti a inteligencie musia byť chovaní ako členovia rodiny. Podľa M.A.Moore je značný rozdiel medzi psami chovanými v kotercoch a v domoch. U kotercových psov, napriek starostlivosti i tomu, že sa s nimi pracuje, sa nikdy naplno nerozvinie ich osobnosť a individuálny charakter.
Teórií o pôvode názvu „mastiff“ je veľa. Názov môže byť odvodený z latinského „masivus“ – mohutný, alebo z „mansuetus“ – skrotený, prípadne z „mastinus“ – udomácnený. Pán M. B. Wynn vo svojej knihe „História Mastiffa“ uvádza, že názov „mastiff“ je normandskou výslovnosťou pravdepodobne galskej formy latinského slova „massivus“.
V súčasnosti sú mastiffy chované najmä ako strážne a spoločenské psy, v tejto úlohe sa im len málokto vyrovná. Napriek tomu, že ich zlatý vek skončil zákazom zápasov v arénach a obe svetové vojny takmer vyhubili toto plemeno, je v súčasnosti v Anglicku okolo 100 registrácii ročne. Vo Veľkej Británii, pôvodnom domove tohto plemena, sú dva kluby, ktoré sa podieľajú na rozvoji chovu mastiffov, a to OEMC – Old English Mastiff Club a Mastiff Association. Oba kluby v spolupráci s Kennel Club Constitution poriadajú výstavy, školia posudzovateľov, poskytujú rady chovateľom a záujemcom o chov.
Najväčším zo všetkých klubov združujúcich Mastiffov na svete je Mastiff Club of America. Chov tohto plemena na Americkom kontinente je úzko previazaný s Veľkou Britániou. Mastiff sa na severoamerickom kontinente pravdepodobne objavil už koncom 18. storočia, avšak záujem o toto plemeno vzrástol v 19.storočí. Dr.D.Collins vo svojom článku uverejnil, že kapitán Garner priviezol v roku 1857 dvoch mastiffov – Adama a Evu. V roku 1885 bolo iba 9 zápisov, avšak v roku 1889 bolo až 373 zápisov. Počas I. svetovej vojny však chov tohto plemena drasticky poklesol (ročne 1 zápis). Po vojne v roku 1918 sa chov obnovil najmä importom z Kanady.
Vďaka svojmu impozantnému vzhľadu a výborným vlastnostiam sa chov Mastiffa, rozšíril po celom svete. Ako dokumentuje obrázok z vyhodnotenia najkrajších 134 psov chovaných v Japonsku v roku 1999, i v krajine vychádzajúceho slnka si našiel svojich obdivovateľov.
Na severe európskeho kontinentu,v Nórsku, bol síce prvý Mastiff –sučka Rita (majiteľ William Mustad), importovaný už v roku 1905, ale prvý chovný pár bol dovezený až v polovici 70-tych rokov 20. storočia. Zlý zdravotný stav týchto jedincov však neumožnil začať s chovom, v roku 1981 nasledovali ďalšie importy najmä z Fínska, avšak prvé nórske šteniatka sa narodili až v roku 1990. V súčasnosti je v Nórsku takmer 100 Mastifov, ktorých chovatelia majú vlastný klub.
V porovnaní s Nórskom bol síce prvý Mastiff na Slovensko importovaný až takmer o 80 rokov neskôr, ale napriek tomu sme Nórov predbehli a začiatok vlastného slovenského chovu sa datuje do roku 1988. Prvý jedinec tohto plemena – suka Holly Stonehage z nemeckého chovu bola importovaná v roku 1987 chovateľkou pani Alžbetou Pichlíkovou, ktorá o rok neskoršie doviezla i psa Caradog Blacksmith´s a suku Greta Garbo, čím sa v roku 1988 definitívne začal chov tohto plemena u nás. V tomto roku si teda pripomíname okrúhlych 15 rokov chovu Mastiffa na Slovensku. Anglický Mastiff na Slovenku, tak ako všetky ostatné molosské plemená, bol od svojho počiatku počas 14 rokov zastrešený Slovakia Moloss clubom, od roku 2002 prešlo toto plemeno z materského klubu pod novovytvorený Klub Molossov na Slovensku.
Z hľadiska štatistiky od roku 1987 až do roku 1995 sa chovom zaoberal len tucet chovateľov a plemeno vykazovalo iba nepatrné prírastky v zápisoch šteniat. V roku 1990 bolo registrovaných iba 7 chovateľov, o tri roky neskôr už 16 chovateľov a v roku 2000 až 50 chovateľov. Najväčší záujem o chov tohto plemena nastal v rokoch 1995 a 1996, v tomto období bolo ročne schovnených až 15 jedincov. Počas 14 rokov bolo v Slovakia Moloss clube schovnených celkovo 84 jedincov, z toho 26 psov a 57 súk. Celkovo bolo vydaných 130 pripúšťacích povolení, najviac v roku 1999 – 29 povolení. Ročne sa priemerne narodilo okolo 30 šteniat, najpočetnejší z tohto pohľadu bol rok 1995, kedy sa narodilo až 53 šteniat. Najčastejšie používaným psom na párenie bol Brydmerion Bredwardine – 20 krytí, druhým najčastejšie používaným psom bol Erebor Mandos a za ním nasleduje v počte krytí Caradog Blackshmith. V prvých rokoch chovu najčastejšími chybami, s ktorými sa chovatelia v rámci riadenej plemenitby museli vysporiadať, boli chybný záhryz, ľahká konštitúcia, slabšia hlava, hrúbka predných končatín, vybočené lakte a mäkké spinky, bojazlivá povaha a plochý úzky hrudník.
S rastúcim záujmom o toto plemeno pribudli i chovatelia, ktorí sa začali seriózne venovať chovu mastiffa. Prísne riadeným chovom, chovateľskou disciplínou i importom kvalitných krycích psov (Erebor Mandos – Nemecko, Brydmarion Bredwardine – Anglicko) sa koncom 90 rokov dostal chov mastiffa na veľmi dobrú svetovú úroveň. Dôkazom sú i nemalé ocenenia slovenských chovov na výstavách. Jedince zo slovenských chovov získali tituly interšampiónov, nezanedbateľné je i vysoké ocenenie, ktoré dostala suka Bella Baghira, chovateľa pána Tótha – Svetový víťaz na svetovej výstave v Budapešti v roku 1996.
Kvalitu slovenského chovu potvrdil i anglický posudzovateľ Bill Toogood, podpredseda OEMC počas posudzovania na špeciálnej klubovej výstave s medzinárodnou účasťou v roku 1997, ktorej sa zúčastnilo celkovo 33 mastiffov.
K 15. výročiu chovu mastiffov na Slovensku pôvodný materský Slovakia Moloss club praje všetkým milovníkom a chovateľom tohto úžasného plemena veľa chovateľských úspechov v rámci novovytvoreného klubu.

História anglického mastiffa
O pôvode mastiffa bolo napísaných veľa kníh, ktoré sú často kontroverzné. Prvou monografickou publikáciou tohto plemena je kniha M.B.Wynna "História mastiffa" z roku 1886. Autor v tejto knihe píše: „Teória alebo názor, ktorý zastávam, je, že Anglický mastiff existoval na Britských ostrovoch, v čistom chove, už od najstarších čias a jedným z jeho prapredkov bol i obrovský buldog, ktorý sa na ostrovoch krížil s ázijskými mastiffmi (Asýrska doga) a bielym alánom (bojový pes Alánov), ktoré prišli do Británie z kontinentu".
Ázijské mastiffy, ako chov kultivovaný Asýrskymi kráľmi, existovali už 650 rokov pred naším letopočtom, o čom svedčí i skulptúra Asýrskeho mastiffa pochádzajúca z tohto obdobia a vyobrazujúca psa so širokou, krátkou, mohutnou papuľou, hlboko previsnutými pyskami a voľnou kožou padajúcou po stranách tváre v hlbokých záhyboch. Jedna z teórií predpokladá, že sa na ostrovy najpravdepodobnejšie dostali s fenickými obchodníkmi, neexistujú však dôkazy o kontaktoch Británie s Féničanmi, preto sa niektorí historici prikláňajú k teórii, že Asýrsky mastiff prešiel do Británie ešte v čase, keď nebola úplne oddelená od kontinentu.
Mastiff teda patrí medzi najstaršie plemená psov, jeho predkami sú i slávne molosské vojenské psy, ktoré sa s rôznymi vlnami nájazdov a kolonizácií dostali na Britské ostrovy. Svoje meno získali po Molossusovi, kráľovi starobylého národa, ktorý v staroveku žil v Epire. V priebehu tisícročí sa molosské psy používali na stráženie a vo vojnách. Po Európe sa rozšírili za vlády Alexandra Veľkého (336 p.n.l.), ktorý ich získal ako dedičstvo po svojej matke Olympii, dcére Epirského kráľa. Archeologické vykopávky potvrdzujú, že molosov vlastnili i Kelti a Anglosasi.
Odborníci zaoberajúci sa históriou a pôvodom mastiffa predpokladajú, že v jeho krvi koluje i krv Alána, bojového psa, kmeňa Alánov, ktorý v 4. – 5. storočí n.l. prišiel do Európy zo stredného Kaukazu. (Britskí a americkí historici predpokladajú, že názov Alán je slovanského pôvodu s fénickou výslovnosťou.) Na Britské ostrovy sa tieto psy taktiež dostali prostredníctvom kolonizácie a obchodu.
V časoch Rímskej invázie bol už na ostrovoch rozšírený chov mastiffov, nazývaných i britskými psami. Keď sa Julius Cézar v roku 55 p.n.l. vylodil na ostrovoch, bol ohromený veľkosťou, silou a statočnosťou britských psov, pomáhajúcich brániť britské opevnenia.
Na kontinente sa prvé britské psy objavili začiatkom nášho letopočtu. Briti okrem obilia, zlata, uhlia a otrokov exportovali do Rímského impéria i psov. Túto domienku potvrdzuje i správa Rimana Arriana, miestodržiteľa v Galii v roku 131 p.n.l, ktorý vo svojom diele "Kynegetikus" opísal keltských psov ako: „široko papuľnatých britských psov lámucich v aréne býkom väzy". I rímsky spisovateľ Gratius Falsicus (60 n.l.) chválil týchto psov nasledovne: „Ak treba vykonať krutú prácu a ukázať odvahu v boji, potom ťa uspokojí silný moloser a tamanézsky pes s níim nemôže súťažiť v šikovnosti." Keďže veľkosť a odvaha predurčovala mastiffov na vývoz do Ríma pre zápasy v gladiatorských arénach, bol už v tých časoch ich chov a export riadený. Zápasy psov zdomácneli i v kruhoch anglickej šľachty, obľúbené boli najmä zápasy s medveďmi, preto v tých časoch mastiffov nazývali i "medvedími psami". Pri zápase stál medveď na zadných a bránil sa údermi láb. Pri týchto zápasoch medveď uhynul iba zriedka. Najväčšiu obľubu u šľachty mali tieto zápasy za panovania Alžbety I., kedy boli mastiffy chované i tzv." medvedích záhradách". Okrem medveďov boli na zápasy používaní i vlci, býky a levy. Za vlády Henricha VII. bol dokonca jeden lev mastiffom zahrdúsený. Kráľ však dal tohto psa obesiť, pretože sa "previnil proti kráľovi zvierat". Tieto zápasy boli zakázané až koncom 16.storočia Cromwellom, ktorý zároveň zakázal i vývoz psov na pevninu. Naďalej však boli v Británii psy používané na štvanie býkov pred ich porážkou, pretože mäso uštvaného býka je krehkejšie. Po epidémii cholery v roku 1835 zakázal v Británii parlament všetky druhy zápasov zvierat.
Napriek tomu, že počas niekoľkých storočí chovali mastiffov na zápasy v arénach, boli tieto psy počas celého obdobia od Rímskych čias až dodnes predovšetkým strážcami domácností, fariem a veľkých šľachtických usadlostí. Toto ich použitie dokumentujú i archeologické nálezy. V Britskom múzeu prírodnej histórie je archeologická kolekcia osemnástich veľkých lebiek mastiffov, pochádzajúcich z obdobia od 14. do 17. storočia, z londýnskeho Toweru, ktorý bol v tom čase pevnosťou a väznicou. Psy chované v Toweri slúžili predovšetkým na stráženie.
Od roku 1000 až takmer do konca 17. storočia mastiffom chovaným v blízkosti kráľovských lesov prerezávali achilovú šľachu, alebo amputovali tri prsty na prednej labe, aby zabraňovali ich pytliačeniu. I keď v stredoveku ich občas používali i na lov vysokej zveri, nikdy sa nestali loveckými psami, ale zostali typickými strážcami a psami používanými na bojové účely vo vojnách.
Z vedeckého hľadiska psy spomínaní v stredoveku a skôr boli síce rovnakého typu, ale neboli úplne totožné s mastiffmi, ako ich poznáme dnes. Za povšimnutie stojí, že takmer na všetkých obrazoch maľovaných do 19.storočia sú mastiffy zobrazené s bielou lysinou na hlave, bielymi nohami, prípadne bielymi fľakmi na tele. Farba mastiffov bola od svetlo plavej až po čiernu, a to i so žíhaním v rôznych odtieňoch. V súčasnosti je toto plemeno oveľa väčšie ako pred 100 rokmi, avšak v minulosti boli mastiffy väčšie ako akékoľvek iné vtedy známe psy, čo indikuje i zápis – „mastiffy rozšírené v Anglicku majú veľkú hlavu, ostrý a prudký pohľad, rozvahu leva, veľké mocné telo a mohutný hlas...".
I keď pôvodné mastiffy neboli také veľké a mohutné ako súčasné, boli pravdepodobne nielen ľahšie, ale i rýchlejšie a divokejšie.
Prvoradým hľadiskom výberu psov pre chov a šľachtenie pôvodne nebol ich vzhľad, ale účel, ktorý mali plniť, čiže pracovné hľadisko. Zmeny nastali až po vytvorení Kennel Clubu a so vznikom výstav psov.
(pokračovanie v ďalšom čísle)

Zuzana Bírošová, Milan Bíroš

<< späť