BRADÁČE

Európsky domorodec

Ruku na srdce, koľkí z vás pri položení otázky - ktoré plemená patria k pinčovitým psom - zaradia do tejto skupiny aj bradáče? Jasné, tí sčítanejší a hlavne chovatelia niektorého typu bradáčov nezakopnú... Na druhej strane však iba málokto dokáže hodnoverne ozrejmiť pôvod pinčovitých psov. Plemená patriace do tejto skupiny FCI tvoria jeden celok a predsa sú exteriérovo natoľko odlišné, až má človek pochybnosti, či tá spolupatričnosť je opodstatnená.

Najzaužívanejšia teória o pôvode bradáčov a tiež pinčov tvrdí, že tieto psy sú v priamej línii potomkami bahenného psa, ktorý žil v blízkosti ľudí už približne pred tisíc rokmi. Človek by tomu aj uveril, veď bahenný pes mal približne rovnakú veľkosť ako bradáč. Dokonca aj lebky týchto dvoch druhov sú prekvapujúco podobné. Problém je len v tom, že na bahenného psa sa podobá väčšina stredne veľkých plemien s výskytom v Európe. Teda okrem tých s prílišne krátkou hlavou. A tak bublina o istom pôvode bradáčov spľasla... Zostáva nám iba veriť verzii, ktorá sa javí vskutku ako pravdepodobná. A to, že bradáče vzišli zo šľachtenia množstva krížencov malých a stredných sedliackych plemien koncom 19. storočia v Nemecku.

Výraznejšie odlíšenie bradáča od ostatných jemu podobných psov nastalo až po mutácii, keď nastali premeny v dedičnom materiáli. Najväčší dopad to malo na srsť. Predtým drôtosrstá kožušina sa predĺžila, zhustla, štetiny boli odrazu hrubšie a samotné osrstenie sa rozšírilo aj na tvár jedincov, čomu tak predtým nebolo. Práve tento faktor zahájil proces, vďaka ktorému sa bradáče čoraz viac vo svojom vývoji vzďaľujú pinčom, teda príbuzenským psom. Napriek tejto skutočnosti však bradáč patrí k pinčovitým psom a asi aj patriť bude.

Cesta neľahká

Zmienka o prvých výstavných pinčoch pochádza z roku 1879. O rok neskôr sa zaviedli pravidlá chovu a spolu s nimi aj prvé znaky plemena. U hrubosrstého variantu sa začala preferovať sivá a strieborná farba srsti, naďalej však neboli výhrady ani voči rôznym žltým sfarbeniam.

Kedy presne došlo k jasnému odklonu a vzniku samotných bradáčov nevedno, pretože o tejto skutočnosti sa nezmieňujú žiadne historické kynologické záznamy. Pravdepodobne však existovali už pred ustálením pinčov, pretože Jeremias Gotthelf spomína psa s pomenovaním bradáč v roku 1842 vo svojej publikácii Bilder und Sagen aus der Schweiz. Tým pádom môžeme usudzovať, že chovatelia chápali istý druh pinčov samostatne a mali pre nich aj patričný názov, ale kynologická verejnosť to neakceptovala. Hrubosrsté pinče sa oficiálne uznali za plemeno bradáčov až v roku 1917. V počiatkoch to ale na výstavách spôsobovalo viac galiby než osohu, pretože sa predvádzala široká škála psov a nikto nemal odvahu jasne povedať - tak toto už nie je pinč a toto zasa nemá nič spoločné s bradáčmi. O jednej takejto výstave sa zmienil uznávaný kynológ minulého storočia Strebel:

"Boli tu nielen psy so srsťou všetkých možných typov, napríklad so strapatou, huňatou, od dlhej hladkej až po hodvábnu, ale aj hrubosrsté s rôznou dĺžkou. Hlavy psov mali najrozličnejšie typy od vyslovene krátkych až po pretiahnuté. Väčšina pinčov mala predhryz alebo podhryz. Čo sa deklarovalo ako bradáče, tak to boli väčšinou červenožltý, čierny, hnedý a oceľový jedinci. Je zaujímavé, že chovatelia dávajú dôraz na harmonickú stavbu tela, dobre formovanú hlavu a predovšetkým na tvrdú srsť. A to aj napriek tomu, že k ich prvoradým šľachtiteľským cieľom patrí dosiahnutie sfarbenia korenie a soľ. Napriek tomu nemali zábrany vziať do chovu červené alebo kukuricové sučky, keď v ostatných smeroch zodpovedali ich predstavám o dobrom bradáčovi."

Strebel bol veľkým kritikom chovateľov bradáčov, vytýkal im viacero odklonov od pôvodného typu, ale napriek jeho váženosti ho väčšina chovateľov nevypočula. Ich vkus a predstava o výzore plemena boli diametrálne odlišné. Presadila sa pretiahnutá hlava, aj keď znalci plemena a hlavne Strebel tvrdili, že bradáč by mal mať krátku hlavu s veľkými očami. Zmena nastala aj vo výške jedincov. V začiatkoch čistokrvného chovu bola stanovená na 30 až 45 cm, ale neskôr to museli zmeniť, pretože takých psov už pomaly v chove ani nebolo. Takmer všetci jedinci merali od 45 do 50 cm. Najvážnejšia zmena však nastala v prípustnom sfarbení srsti. Odrazu boli akceptované iba farby korenie a soľ a čierna.

V povahových vlastnostiach sa chovatelia zhodli na tom, že bradáč by si mal ponechať povahu furmanského psa. Má mať vyvinutý zmysel pre majetok svojho pána, musí disponovať patričnou agresivitou v prípade ohrozenia, samostatnosťou a vernosťou.

Jasne čistý chov

Ako už bolo spomenuté, počiatky čistokrvného chovu pripúšťali rovnako u pinčov, ako aj u bradáčov rôzne farebné varianty. Široká škála farieb sa však časom zredukovala a u veľkých a stredných bradáčov uznávame dnes už iba čiernu, prípadne korenie a soľ. U malých bradáčov je povolená aj biela a čiernostrieborná.

Sfarbenie korenie a soľ je výsledkom šľachtiteľskej práce istého chovateľa zo Stuttgartu. Volal sa Göller a v kynologickom svete sa preslávil ako uznávaný chovateľ pinčov. Bradáčmi sa začal zaoberať v roku 1886 a hneď od začiatku si zaumienil, že vyšľachtí jedinca s ustálenou farbou srsti. Najviac sa mu pozdávala farba korenia a soli, avšak docieliť tento zámer nebolo vôbec ľahké. Vo väčšine jeho vrhov totiž prevládali červené a čierne šteňatá, iba zriedkavo také, aké si predstavoval. O pomoc pri riešení farby srsti požiadal Göller iného chovateľa pinčov, Maxa Hartensteina. Ten síce choval pinče rôznych farieb, ale na žiadosť svojho priateľa sa začal taktiež orientovať na sfarbenie korenie a soľ. Podarilo sa mu vyšľachtiť dvoch unikátnych jedincov, psa menom Morro a sučku Hexe. Obaja už mali požadované sfarbenie a svojou účasťou na chove Göllerových bradáčov pomohli eliminovať výskyt odlišných šteniat.

Názov sfarbenia korenie a soľ pochádza z textilnej terminológie, kde sa takto označovala šatka so vzorom malých bielych a čiernych štvorcov. Niečo podobné sa snažili chovatelia docieliť aj u bradáčov. Na tmavom podklade pri koreňoch srsti je bledý pás a potom nasleduje tmavý hrot vlasu. Podobná štruktúra, ale s menšími odchýlkami, sa vyskytuje u divokej zveri. Napríklad vlk má popri čiernom pruhu aj žlté nádychy. U bradáčov sa následkom šľachtenia docielila žiaduca mutácia, následkom ktorej úplne vymizla hnedá a žltá farba srsti. Tam, kde sa tieto odtiene vyskytovali, má dnes bradáč biely pruh.

Čierny bradáč je v pravom zmysle slova iba výsledkom mutácie. A to nie cielenej, ale úplne prirodzenej. Jednoducho pri šľachtení sa okrem požadovaného sfarbenia začali rodiť aj šteňatá celkom čierne. Proces mutácie sa totiž nedal úplne kontrolovať, takže u niektorých jedincov to zašlo až tak ďaleko, že sfarbenie divej zvery vymizlo a spolu s ňou aj pruhovanie na jednotlivých chlpoch. Chovatelia si uvedomili, že tento proces už nie je možné zastaviť a tak usúdili, že uznanie čierneho bradáča nebude na škodu. Podmienili to však tým, že srsť musí byť úplne čierna a lesklá, nesmú sa v nej vyskytovať žiadne farebné nádychy ani biele pásiky. Aj keď prvoradou snahou bolo sfarbenie korenie a soľ, nakoniec sa dominantnou farbou srsti u bradáčov stala čierna. Ak totiž spárite čierneho bradáča s bradáčom farby korenie a soľ, budú šteňatá zaručene čierne (s pripustením zriedkavých výnimiek). Naopak sú známe prípady, keď sa spárili dva úplne čierne bradáče a narodili sa im potomkovia v prevedení korenie a soľ. Nie je to nič zriedkavé, jednoducho obaja rodičia mali pre túto farbu dispozície vo svojom dedičnom základe.

Bradáč čiernostriebornej farby, známejší ako potomok black and tan, je zriedkavý, ale existuje. Ide vlastne o slabší variant mutácie farby divej zvery. Dedičnosť vo farbe tohto druhu je nejasná a v skutočnosti spôsobuje ťažkosti pri čistokrvnom chove.

Malý biely bradáč nie je v skutočnosti biely! Po pravde povedané sa jedná o bezfarebnú srsť, ktorá sa iba nám ľuďom javí ako biela. Vo vnútornej časti srsti sú malé vzduchom naplnené dutiny, ktoré sa nášmu oku javia ako biele. Vlastne ide o ten istý jav, ako u peny bezfarebnej tekutiny. Tým musí byť každému jasné, že tento variant je vlastne pes bez pigmentácie srsti. Prvé biele bradáče sa vyskytli ako mutácie čiernych rodičov. Neskôr sa začali vyskytovať aj u variantov korenie a soľ ako následok snahy istých chovateľov, ktorí v záujme osvieženia krvi začali krížiť jedincov farby korenie a soľ s vyblednutými.

Aký mal byť naozaj

Vzhľadom na skutočnosť, že pinče boli hojne využívané na lapanie potkanov, neslobodno si namýšľať, že bradáč bol výnimkou. Kedysi sa dokonca pre túto činnosť vykonávali aj skúšky. Prebiehali v priestoroch, odkiaľ potkany nemohli ujsť a ani sa nikam ukryť. Najčastejšie to boli klietky kruhového tvaru z hustého pletiva s oddeleným otvorom pre psov a pre potkanov. Do kontinentálnej Európy sa tieto podivné skúšky dostali z Anglicka. Časom sa ich zmysel ale vytratil a v skutočnosti to boli akési zápasy medzi psami a potkanmi, na ktoré sa chodilo pozerať množstvo divákov a dokonca sa uzatvárali aj stávky. Dokazuje to aj jedna písomná zmienka, v ktorej stojí, že istý pes za vyše pol hodiny zabil 500 potkanov. Na jedného potkana tak potreboval niečo cez 4 sekundy.

Chovatelia bradáčov sa ohľadne svojich psov odvolávajú na furmanské tradície. To znamená, že taktiež pripúšťajú ich využitie na lov potkanov. Kde sa chová dobytok a kone, tam je aj dostatok sena a krmiva, čiže hody pre myši a potkany. Úlohou psov bolo teda likvido-

vať týchto škodcov, aby sa nepremnožili a nepáchali neúnosné škody. Na túto činnosť bol potrebný malý, obratný a hlavne nebojácny pes, ktorý bral lov ako zábavu. Potkany sa v prípade ohrozenia dokážu poriadne brániť, hryzú, a preto boli psy so srsťou na papuli vo výhode.

Bradáče sa okrem lovu potkanov osvedčili aj ako strážcovia, a preto si ich furmani obľúbili. Na rozdiel od dnešných chovateľov, ktorí svojich miláčikov radi nazývajú potomkami furmanských psov, ich však furmani nazývali maštaľnými psami. Vyplýva to z ich určenia, keď po nociach museli strážiť maštale. Furmani ich viedli k tomu, aby strážili dobytok, kone, náklad, odháňali cudzích ľudí... Jednoducho vyhľadávali psov s presne takými povahovými vlastnosťami, aké má pinč aj bradáč.

Treba ale podotknúť, že furmanské psy boli podstatne menšie, ako dnešné stredné bradáče. Menší boli dokonca aj prví čistokrvní jedinci, napríklad, vo švajčiarskej knihe plemena sa uvádzajú psy s výškou od 36 do 42 cm. U malých bradáčov sa výška neuvádzala, ale iba váha. Napríklad, dospelý jedinec vážil zhruba 3 a pol kilogramov, takže prívlastok malý bol opodstatnený.

Ako videli pinčov a bradáče v počiatkoch čistokrvného chovu v krajine ich pôvodu? To nám prezrádza známy nemecký kynológ Krichler, ktorý v roku 1892 napísal:

"Neexistuje iný pes, ktorý by sa lepšie hodil do maštale, ako lapač potkanov. Predurčuje ho k tomu nielen jeho veľká obľuba spoločnosti koní, ale predovšetkým odpor voči potkanom a myšiam, týmto nevítaným obyvateľom maštalí. Podobne ako mačka, prenasleduje týchto príživníkov a voči útočným potka-nom prejavuje viac odvahy, než samotné mačky. Podobne aj v dome je to príjemný pes, ktorý sa znáša s deťmi. Oproti špicovi má tú výhodu, že pri rovnakej ostražitosti narobí menej hluku, je veľmi inteligentný a odvážny, pritom je znášanlivý a bez príčiny nehryzie. Svojmu pánovi preukazuje veľkú vernosť!"

Branislav Mathe

<<< späť