|
sučku v prípade, že je presvedčený o správnosti toho ktorého spojenia, má
svoje opodstatnenie. Viem, teraz namietajú všetci tí, ktorí nemajú radi nič
nevysvetliteľné a riadia sa len racionálnymi úsudkami. Neberiem im ich
názor, ale ak som mal kedykoľvek pocit, že krytie nie je úplne ideálne,
výsledok nikdy príjemne neprekvapil, žiaľ, len naopak. Chcem ešte
poznamenať, že u niektorých plemien alebo aj línií sa môže stať, že
optimálne dni krytia sú posunuté buď jedným, alebo druhým smerom. Nie je
vôbec podstatné, aby sa dni, pri ktorých je ideálne nakrytie sučky,
zhodovali s tými, ktoré som uviedol. Dôležité je len, aby chovateľ vedel na
základe svojich skúseností alebo skúseností iných chovateľov určiť tie
správne dni krytia. Samozrejmosťou by malo byť, aby sa vo svojom chove držal
zásady, že po sučke, ktorá má problémy so zabrezávaním, by sa nemali
v žiadnom prípade nechávať ďalšie budúce matky a pokiaľ sa dá, tak ani
budúci plemenníci. Žiaľ, všetko zlé sa dedí oveľa ľahšie ako to dobré...
Socializácia môžete do veľkej miery ovplyvniť...
Druhým a rovnako veľmi dôležitým predpokladom úspešnej
chovnej sučky, alebo, ak chcete, úspešného odchovu, je to, aby mala sučka
vyrovnanú nervovú sústavu a bola zvyknutá na cestovanie. Tu už dosť veľkú
rolu zohráva aj výchova, aj keď, samozrejme, aj dedičnosť má veľký vplyv.
Veď z vlastnej skúsenosti všetci vieme, že niektorému jedincovi stačí na
socializáciu kratšia doba a môžeme začať aj podstatne neskôr a iní vyžadujú
času viac a všetko zameškané v rannom veku sa ťažko dobieha. Ak si do roka
pes nezvykne na cestovanie, na prepravku a cudzie prostredie, ťažko od neho
vo veku dvoch-troch rokov môžeme očakávať, že sa bude na tisíckilometrovej
ceste správať úplne prirodzene a bez stresu. Ten veľmi negatívne vplýva na
schopnosť sučky zabreznúť, ale aj na počet zdravých šteniat narodených vo
vrhu. Ak teda pri určení optimálneho dňa zohráva veľmi veľkú úlohu
dedičnosť, tak v tomto prípade máme veľmi veľa v rukách aj my. Častý tréning
má nedoceniteľný význam.
Bez kvantity nie je kvalita...
Nemusíme sa vôbec zamýšľať nad letálnymi, čiže, môžeme
povedať, smrtiacimi faktormi počas gravidity sučky. Ak sučka neporodí
dostatočné, na plemeno priemerné množstvo šteniat, z chovateľského hľadiska
dodržiavania prísnej selekcie, nie je žiadne opodstatnenie skúmať dôvody,
ale vyrovnať a neskôr sa aj vysporiadať s týmto javom. Môžeme síce do
odlišnej polohy postaviť jeden vrh plodný a druhý neplodný, ale hľadať chybu
len v krycom psovi nie je iste vôbec na mieste. Na splodenie potomstva sú
vždy potrební dvaja jedinci a uvedomme si, že životaschopných spermií je
podstatne viac než oplodniteľných a oplodnených vajíčok. V prípade
málopočetného vrhu môžeme síce pripustiť alternatívu nevhodného dňa krytia,
a tým aj malé množstvo vajíčok schopných oplodnenia, ale môžu tu byť aj
dôvody iné, ktoré priamo súvisia s dedičnosťou. Nechcem sa púšťať do
zložitých vysvetľovaní rôznych alternatív s používaním množstva cudzích
slov, aby som na vás zapôsobil ako človek vzdelaný v mojom koníčku, t.j.
genetike. Radšej si urobme chovateľský záver, z ktorého sa dá čerpať.
V žiadnom prípade nie je najvhodnejšie nechávať si sučku na ďalší chov
z vrhu, ktorý bol málopočetný. Nevieme totiž s istotou tvrdiť, či sa jednalo
o nevhodný deň krytia, alebo či je jav spôsobený neplodnosťou sučky,
prípadne i psa, alebo či svoju rolu zohrali letálne gény. Toto by sa dalo
potvrdiť, len ak by sa spojenie zopakovalo, čo asi nie je veľmi žiaduce,
nakoľko sa vystavujeme riziku ďalšieho neúspešného, resp. máloplodného vrhu.
Ak by však spojenie bolo zopakované a ďalší vrh by zodpovedal bežnému
priemeru, tak v takom prípade by sme mohli odvážnejšie tvrdiť, že sa jednalo
len o nie ideálne dni, ktoré sa využili na krytie. V takomto prípade je už
väčšia pravdepodobnosť, že ani pes ani naša sučka nemajú genetický podiel na
jave, ktorý sa predtým vyskytol. Malá plodnosť je problémom nielen
z hľadiska ťažšieho pôrodu, kde bývajú častejšie väčšie šteniatka, ale,
žiaľ, aj v chove platí, že bez kvantity nie je kvalita. Ak sa vo vrhu totiž
narodí, napríklad, jedno šteňa, chovateľ v prípade, ak sa rozhodne si ho
nechať, nemá šancu sa vôbec prejaviť ako šľachtiteľ, ktorý využíva základný
nástroj čiže selekciu. Ako teda postupovať? Z menej početného vrhu si nikdy
nenechávať šteniatko na ďalší chov. Je dosť záujemcov, ktorí chcú mať
miláčika bez chovateľských ambícií. Práve pre nich sa šteniatko z takéhoto
vrhu narodilo. Z ďalších plodných vrhov si síce môžeme nechať šteniatko na
ďalší chov, ale vždy majme na pamäti to, že mali aj polosúrodencov
v neplodnom vrhu. Matka môže a, samozrejme, nemusí byť nositeľkou nežiaducej
skrytej vlohy (recesívnej), ktorú môže, ale nemusí zdediť ktorýkoľvek jej
potomok. Každá skrytá vloha, ktorá poznačuje chov negatívne, je oveľa
nebezpečnejšia, ako dominantná. Tá sa totiž prejaví hneď a u väčšiny
potomkov.
Nebuďme krutí ako príroda,
ale...
Schopnosť priviesť na svet prirodzeným spôsobom potomstvo by
mala byť úplnou samozrejmosťou pre každého živého tvora, teda aj pre psa,
resp. sučku. Nechcem tým povedať, že chovateľ nemá vyhľadať pomoc
veterinárneho lekára v prípade, že s pôrodom nie je niečo v poriadku. Práve
naopak! Je našou povinnosťou urobiť všetko pre záchranu a zdravie každého
nášho psa, aj toho nenarodeného. Malo by však byť nepísanou povinnosťou
z takéhoto vrhu a pokiaľ sa dá, tak aj po takejto matke, nenechávať na ďalší
chov žiadne jej potomstvo. Viem, znie to veľmi kruto, ale príroda je oveľa
krutejšia, a tá by nedala šancu ani matke ani jej potomstvu, a to ani na
prežitie, vôbec už nie na to, aby odovzdávali genetickú informáciu ďalším
generáciám. Nezabúdajme ani pri tomto, že schopnosť priviesť na svet
potomstvo prirodzeným spôsobom je tiež dedičná.
Mliečnosť sučky, alebo aj to, či dokáže táto odchovať svoje
potomstvo prirodzeným spôsobom bez pomoci chovateľa, najmä v prvých dňoch,
sa zdá byť síce na prvý pohľad menej dôležitá než predchádzajúce selekčné
faktory. Ak by sme sa ale uspokojili s tým, že ak sučka nemá kvalitné
mlieko, tak ho nahradíme vysokokvalitnou náhradou materského mlieka, proti
ktorej ale v odôvodnených prípadoch nič nenamietam, mohli by sme sa dostať
neskôr do stavu, že postupne nahradíme matku po jej pôrode my chovatelia, čo
sa, žiaľ, aj často stáva. Poviete si sci-fi? Možno, ale stačí pár generácií
a zrazu sa ocitneme tam, kde byť rozhodne nechceme. Veď čo by sme robili
v prípade, ak nám naše pracovné povinnosti zabránia venovať sa kŕmeniu
šteniatok každé dve hodiny minimálne prvých desať dní? Čo ak bude výpadok vo
výrobe náhrady mlieka? Nie je k tomu treba veľa. Stačí niečo podobného ako
bolo BSE... Potom by náš chov musel skončiť, alebo sa aspoň dočasne
prerušiť. Ďalšia otázka je aj to, že v akom stave chceme plemeno, alebo
možno aj rod canis familis odovzdať našim pokračovateľom. Iste im nechceme
zámerne spôsobovať ťažkosti, ktoré by vznikli len nedôslednou selekciou pri
odchove šteniat. Platí teda to isté, čo už sme spomenuli. Neponechávať na
ďalší chov jedincov z vrhu, kde matka nebola dostatočne mliečna, alebo mala
málo výživné mlieko.
Zdravie, zdravie a zase
zdravie...
Žiaľ, veľmi veľa plemien je zaťažených vážnymi dedičnými
vadami. Tento jav, nebuďme prosím alibisti, máme na svedomí my chovatelia.
Či už naši predchodcovia, my súčasníci a, žiaľ, bojím sa, že aj budúce
generácie, všetci uprednostňujeme exteriér, možno niektorí z nás pracovné
schopnosti a ochotu spolupracovať s človekom pri tej ktorej kynologickej
aktivite, pred zdravím. Márne budú akékoľvek snahy chovateľských klubov, kým
nezmeníme postoj my chovatelia. Musíme si začať uvedomovať, že jedinec,
napríklad, s dyspláziou bedrových kĺbov môže síce zasiahnuť do chovu, ale
v žiadnom prípade by sa nemali vady znásobovať z oboch strán a nedoporučujem
na takýchto jedincoch nie úzku či blízku, ale ani vzdialenú príbuzenskú
plemenitbu. Teraz ste možno zostali mnohí prekvapení, že pripúšťam možnosť
využitia aj nie úplne dokonalých jedincov v chove. Je tak tomu preto, že
v prípade, ak by sme si stanovili dnes cieľ chovu na úplne zdravých
jedincov, tak by sa nám zúžila u väčšiny plemien krvná základňa na neúnosnú
hranicu a to by malo za následok stav, ktorý by aj zo zdravotného hľadiska
bol horší než aký je teraz. Navyše u väčšiny ochorení je veľmi ťažké určiť
dedičný podiel a vplyv prostredia a výživy. Zásadou dobrého chovateľa by
malo teda byť to, že na svojej sučke by mal mať urobených čo najviac
serióznych zdravotných vyšetrení, najmä na ochorenia, ktoré sú u plemena
časté. A to, samozrejme, aj v prípade, keď to chovateľský klub nevyžaduje.
O výsledkoch vyšetrení je dobré viesť si vo svojej chovateľskej agende
podrobnejšie záznamy, ako napríklad o tituloch na výstavách. Neľakajte sa
dielčích a nie úplne dokonalých výsledkov zdravotných vyšetrení. Vždy si
uvedomme to, že je lepšie o negatívach vedieť a vysporiadať sa s nimi, ako
mať alibisticky zatvorené oči. Veľmi si vážim chovateľov, ale, samozrejme,
aj majiteľov krycích psov, ktorí dokážu o vadách jedincov hovoriť úprimne
a otvorene. Akékoľvek klamstvo, alebo polopravdy sa vypomstia nielen na
tom-ktorom konkrétnom jedincovi, ale potom aj jeho majiteľa môžu považovať
za neseriózneho, čo je vizitka, asi ktorú, dúfam, nechce mať nikto z nás.
U väčšiny veľkých plemien sa sleduje dysplázia bedrových kĺbov. Prekrásny
pes talianskeho chovu ETHAN, a „boxerkári“ budú vedieť, o ktorom hovorím, má
všade v dokladoch okrem titulov uvádzané, že má výsledok vyšetrenia „C“, čo
teda nie je úplný ideál. Jeho majiteľ by tento nie najideálnejší stav vôbec
nemusel zverejňovať, veď nie je podmienkou do chovu v Taliansku ani
v mnohých iných krajinách. Lenže je oveľa serióznejšie dať na vedomie
chovateľom, že síce pes má jeden, nazvime to „mínusový bod“, a je len každom
chovateľovi či zoberie na seba toto riziko alebo nie pri ďalších mnohých
prednostiach daného jedinca. Ak hovorím o ďalších prednostiach, tak medzi ne
nepatrí len kvalitný exteriér a ideálna povaha, kvalitná skladba rodokmeňa,
ale aj ďalšie mnohé až ojedinelé zdravotné vyšetrenia s negatívnym
výsledkom. O koľko jednoduchšie by bolo sa jednoducho výsledku vyšetrenia
dysplácie čo i len nezmieniť. Ak sme pri zdravotných vyšetreniach, vo veľkej
výhode sú chovatelia poľovných a z časti aj služobných plemien, avšak len
v tom prípade, ak je plemeno využívané na pôvodné alebo veľmi podobné
poslanie. Ak, napríklad, jazvečík, bavorský farbiar, alebo akékoľvek iné
poľovné plemeno, sa vo veku osem rokov zúčastňuje na výkone práva
poľovníctva, ak rovnako starý nemecký ovčiak, prípadne iný pes využívaný na
športovú alebo služobnú kynológiu, dokáže bez ťažkostí prekonať dvojmetrovú
bariéru s činkou v papuli a následne o niekoľko minút urobiť zadržanie
s protiútokom, má nepredstaviteľnú chovnú hodnotu! Aj keby istotne neboli
všetky zdravotné vyšetrenia, a to ani v mladom veku, úplne ideálne, tento
jedinec je z pohľadu prírody úplne zdravý. Chovatelia plemien, kde sa teda
so psami pracuje, majú jednu veľkú selekčnú výhodu. Žiaľ, mám pocit, že nie
vždy ju využívame...
Pri hodnotení zdravia sú teda najdôležitejšie seriózne informácie a na
základe týchto snaha chovateľa o optimálne zostavenie chovných párov, kde by
sa nemali objavovať rovnaké zdravotné, či už viditeľné, alebo nebadateľné
ťažkosti, aby sme sa mohli prepracovať k ideálu úplne zdravých jedincov.
Viem,
predchádzajúcimi riadkami som nepotešil mnohých tých chovateľov, u ktorých
sa nejaké ťažkosti v chove objavili. Nechcem nikomu brať nádeje
a chovateľské ambície. Práve naopak! Verím tomu, že k ideálu sa dá
prepracovať, ale len tvrdou a poctivou prácou. Tiež nenavádzam nikoho na to
aby, ak v chove nie je úplne všetko ideálne, tento zrušil a začínal odznovu.
To by viedlo len k neustálym novým začiatkom a následným koncom. Ale byť
vedomý si negatív je prvým krokom k tomu, aby sme ich v chove postupne
eliminovali. Sľubujem vám, že v ďalšom vydaní už budeme naladení menej
negatívne.
|
