Nezabúdajme na povahu
a inteligenciu...

V minulom vydaní nášho magazínu sme si dovolili vysloviť presvedčenie, že základom chovateľského úspechu je kvalitná sučka. Sučka, ktorá je výborne socializovaná, zabrezáva bez ťažkostí, u ktorej sa dá ľahko určiť optimálny deň krytia, je dostatočne plodná a navyše je schopná prirodzeným spôsobom priviesť na svet potomstvo a toto aj ľahko odchovať. Apelovali sme aj na to, že chovateľ nesmie zabudnúť na zdravie, ktoré je cestou nielen k jeho chovateľskému úspechu, ale aj cestou k rozvoju plemena. V tomto vydaní sa zameriame na dôležitosť sledovania povahových vlastností.

Teraz možno mnohí priaznivci plemien, u ktorých sa dnes nekladie veľký dôraz na povahové vlastnosti, preskakujú tieto riadky a práve im sú určené viac ako komukoľvek inému. Veď ideálna povaha nesmie byť len snažením chovateľov napríklad nemeckých ovčiakov, prípadne i ďalších pracovných a poľovných plemien. Musíme si uvedomiť, že každé jedno plemeno má pôvodné poslanie a u každého šľachtením naši predchodcovia sledovali v prvom rade jeho praktické využitie, povahu a až potom exteriér.
Teraz si možno poviete, že by mohli začať oponovať napríklad chovatelia čiváv, teda plemena, ktoré má tisícročnú históriu spojenú práve s tým, že tento milý psík plnil len úlohu spoločníka. Lenže chovatelia čiváv a iných plemien s rovnakým pôvodným poslaním protestovať nezačnú. Neurobia tak preto, lebo vedia veľmi dobre, že aj povaha „miláčika“ musí mať svoje prísne zákonitosti. Oddávna naši predkovia nedovolili v chove pôsobiť jedincovi, ktorý sa nedokázal prispôsobiť spolunažívaniu s človekom. Aj preto sa dnes

prejavujú zdedené vlastnosti, upevňované stáročiami a chovateľským citom, ako veľká devíza týchto plemien. Je potrebné aj v ich chove sledovať tento veľmi cenný a dôležitý plemenný znak. Nie všetci to povieme nahlas, ale u niektorých plemien, ktoré stratili svoje poslanie, sa stretávame s neprispôsobivými a problematickými jedincami. Vďaka atraktívnemu vzhľadu a pre život v panelákovom byte ideálnemu vzrastu, sú síce dominantou našich sídlisk, ale nie je isté, že práve tam patria. Nie je totiž možné za 50 až 100 rokov zmeniť úplne povahu plemena. Ak na začiatku minulého storočia ešte poľovný pes, predchodca dnešného, žiaľ, už len poslaním spoločenského, plával v jazere za kačicou, ktorú zostrelil šikovný poľovník, v súčasnosti nemôžeme chcieť od jeho „prapotomkov“ aby títo stratili temperament a správali sa ako predstavitelia plemena s tisícročným poslaním rodinného miláčika. Potvrdzuje sa aj tu stará známa pravda, že všetko zlé sa nám podarí veľmi rýchlo. Je ľahké dosiahnuť to, aby pomaly každé plemeno strácalo záujem o pôvodné poslanie alebo o náhradnú a veľmi podobnú činnosť. Je však veľmi ťažké dosiahnuť to, aby sa zmenil charakter napríklad poľovného psa na psa spoločenského. V bežnom živote, ak nevenujeme pozornosť povahovým vlastnostiam, tak dospejeme k takému stavu, že máme, žiaľ, jedincov, ktorí majú temperament svojich predkov, ale na druhej strane im chýba ich inteligencia. Verte, niet horšej kombinácie...

Všetci vieme veľmi dobre, že nemôžeme u žiadneho plemena mať v chove cholerických či, bojazlivých jedincov, ale okrem toho musíme sa snažiť o to, aby sme využívali čo najviac psov s vysokou prirodzenou inteligenciou. Je úplne jedno, či bude táto preverená účasťou na pretekoch, skúškach u plemien, kde je to možné, alebo si chovatelia nájdu iný, možno svoj originálny spôsob. Dôležité je, aby sme neupadli do stavu, kedy o charakter chovných zvierat nebudeme javiť záujem. Ak zachováme pozitíva aj v povahových vlastnostiach a inteligencii, máme veľkú nádej, že o plemeno, ktoré chováme, bude záujem aj v budúcnosti a navyše tieto psy budú našimi skvelými spoločníkmi, s ktorými sa nám bude žiť v symbióze. Samozrejme, musíme si byť vedomí toho, že inú povahu má a aj má mať teriér, inú ovčiarsky pes a úplne inú spoločenské plemeno. Nemajme snahu urobiť povahovo z jedného druhého a naopak. Z pohľadu našich nasledovníkov bude plne postačovať, ak zachováme to, čo sme zdedili do vienka.

Povahu a inteligenciu najľahšie spoznáme u jedincov, ktorých máme vo svojom vlastníctve. Práve preto práve u nich musíme byť o veľa prísnejší, než u jedincov, ktorých len občas využijeme v našom chove. Žiaľ, u tých nevieme, z akých podmienok vzišli, či dostali správne základy socializácie, výchovy a neskôr prípadne i výcviku. Chovatelia plemien, u ktorých je bežné absolvovanie viacerých skúšok, účasť na pretekoch, či výkone práva poľovníctva, majú pozíciu o trochu ľahšiu, lebo dokážu dokonalejšie a hlavne ľahšie porovnať inteligenciu a povahu aj u potencionálnych krycích psov, ktorí sú zaradení do chovu len jednorázovo. Práve preto tí, u ktorých tak nie je, sa musia snažiť podstatne viac.
Aj keď opak býva častou realitou, exteriér by nemal byť tým najdôležitejším chovateľským snažením. Zjednodušene povedané, malo by byť na prvom mieste zdravie, potom povaha a exteriér by mal byť až treťom mieste. Samozrejme, nedá sa jednoznačne nesúhlasiť s chovateľmi, ktorí v snahe o dokonalosť sa vybrali cestou exteriéru. Nebyť ich, tak dnes by sme nemohli obdivovať ladnosť a dokonalosť psích plemien. Lenže mám pocit, že je tu doba, keď v exteriéri sa chov približuje k dokonalosti, ktorá dokonca hraničí s akoukoľvek použiteľnosťou a exteriér ide dokonca na úkor zdravia. Aj keď o jeho význame sme si hovorili v minulom vydaní nášho magazínu, nedá mi opätovne nezdôrazniť to, že toto by malo byť základným kameňom, na ktorom môže vyrásť úspešný chov povahovo vyrovnaných a exteriérovo kvalitných jedincov.

Jozef Šuster

<< späť