|
prejavujú zdedené vlastnosti, upevňované stáročiami a chovateľským citom,
ako veľká devíza týchto plemien. Je potrebné aj v ich chove sledovať tento
veľmi cenný a dôležitý plemenný znak. Nie všetci to povieme nahlas, ale
u niektorých plemien, ktoré stratili svoje poslanie, sa stretávame
s neprispôsobivými a problematickými jedincami. Vďaka atraktívnemu vzhľadu
a pre život v panelákovom byte ideálnemu vzrastu, sú síce dominantou našich
sídlisk, ale nie je isté, že práve tam patria. Nie je totiž možné za 50 až
100 rokov zmeniť úplne povahu plemena. Ak na začiatku minulého storočia ešte
poľovný pes, predchodca dnešného, žiaľ, už len poslaním spoločenského,
plával v jazere za kačicou, ktorú zostrelil šikovný poľovník, v súčasnosti
nemôžeme chcieť od jeho „prapotomkov“ aby títo stratili temperament
a správali sa ako predstavitelia plemena s tisícročným poslaním rodinného
miláčika. Potvrdzuje sa aj tu stará známa pravda, že všetko zlé sa nám
podarí veľmi rýchlo. Je ľahké dosiahnuť to, aby pomaly každé plemeno
strácalo záujem o pôvodné poslanie alebo o náhradnú a veľmi podobnú činnosť.
Je však veľmi ťažké dosiahnuť to, aby sa zmenil charakter napríklad
poľovného psa na psa spoločenského. V bežnom živote, ak nevenujeme pozornosť
povahovým vlastnostiam, tak dospejeme k takému stavu, že máme, žiaľ,
jedincov, ktorí majú temperament svojich predkov, ale na druhej strane im
chýba ich inteligencia. Verte, niet horšej kombinácie...
|
|
 |
Všetci vieme veľmi dobre, že nemôžeme u žiadneho plemena mať v chove cholerických
či, bojazlivých jedincov, ale okrem toho musíme sa snažiť o to, aby sme
využívali čo najviac psov s vysokou prirodzenou inteligenciou. Je úplne
jedno, či bude táto preverená účasťou na pretekoch, skúškach u plemien, kde
je to možné, alebo si chovatelia nájdu iný, možno svoj originálny spôsob.
Dôležité je, aby sme neupadli do stavu, kedy o charakter chovných zvierat
nebudeme javiť záujem. Ak zachováme pozitíva aj v povahových vlastnostiach
a inteligencii, máme veľkú nádej, že o plemeno, ktoré chováme, bude záujem
aj v budúcnosti a navyše tieto psy budú našimi skvelými spoločníkmi,
s ktorými sa nám bude žiť v symbióze. Samozrejme, musíme si byť vedomí toho,
že inú povahu má a aj má mať teriér, inú ovčiarsky pes a úplne inú
spoločenské plemeno. Nemajme snahu urobiť povahovo z jedného druhého
a naopak. Z pohľadu našich nasledovníkov bude plne postačovať, ak zachováme
to, čo sme zdedili do vienka.
|
|
Povahu a inteligenciu najľahšie spoznáme u jedincov, ktorých máme vo svojom
vlastníctve. Práve preto práve u nich musíme byť o veľa prísnejší, než
u jedincov, ktorých len občas využijeme v našom chove. Žiaľ, u tých nevieme,
z akých podmienok vzišli, či dostali správne základy socializácie, výchovy
a neskôr prípadne i výcviku. Chovatelia plemien, u ktorých je bežné
absolvovanie viacerých skúšok, účasť na pretekoch, či výkone práva
poľovníctva, majú pozíciu o trochu ľahšiu, lebo dokážu dokonalejšie a hlavne
ľahšie porovnať inteligenciu a povahu aj u potencionálnych krycích psov,
ktorí sú zaradení do chovu len jednorázovo. Práve preto tí, u ktorých tak
nie je, sa musia snažiť podstatne viac.
Aj keď opak býva častou realitou, exteriér by nemal byť tým najdôležitejším chovateľským
snažením. Zjednodušene povedané, malo by byť na prvom mieste zdravie, potom
povaha a exteriér by mal byť až treťom mieste. Samozrejme, nedá sa
jednoznačne nesúhlasiť s chovateľmi, ktorí v snahe o dokonalosť sa vybrali
cestou exteriéru. Nebyť ich, tak dnes by sme nemohli obdivovať ladnosť
a dokonalosť psích plemien. Lenže mám pocit, že je tu doba, keď v exteriéri
sa chov približuje k dokonalosti, ktorá dokonca hraničí s akoukoľvek
použiteľnosťou a exteriér ide dokonca na úkor zdravia. Aj keď o jeho význame
sme si hovorili v minulom vydaní nášho magazínu, nedá mi opätovne
nezdôrazniť to, že toto by malo byť základným kameňom, na ktorom môže vyrásť
úspešný chov povahovo vyrovnaných a exteriérovo kvalitných jedincov.
|
