Príbuzenská plemenitba,
alebo už nás neprekvapí 3:3,4

Každý druh zvierat je na ňu inak citlivý. Kým vo väčšine prípadov ju, napríklad, veľmi dobre znášajú králiky a ďalšie hlodavce, tak napríklad ošípané sú na ňu veľmi vnímavé. Nie, nechceme sa zaoberať na našich stránkach zootech-nikou domácich zvierat. Toto prirovnanie je potrebné len z toho dôvodu, aby sme si pri veľkej škále plemien psov uvedomili, že „canis familis“ už dávno netvoria homogénny druh, ale v rámci širokej škály plemien máme veľké odchýlky nielen vo výške, hmotnosti, povahe, schop-nostiach a inteligencii, ale aj v citlivosti na príbuzenskú plemenitbu. Preto je veľmi ťažké zaujať jednoznačné stanovisko k tomu, či ju považovať za prínos, alebo sa jej radšej vyhýbať. V každom plemene môžu byť výsledky veľmi rozdielne. Azda aj preto na nič v kynológii nie sú tak odlišné názory ako práve na príbuzenskú a jej odnož, líniovú plemenitbu.
V zásade u všetkých plemien platí, že čím je príbuzenská plemenitba bližšia, tým môžu byť jej následky viac citeľné. Väčšina chovateľov psov sa dnes viac-menej snaží vyhnúť úzkej príbuzenskej plemenitbe, čiže zostavovaniu chovných párov z priamych súrodencov navzájom, ako aj otca s dcérou a matky so synom.

Podľa nie presného, avšak v plemenárskej praxi dosť obľúbeného výpočtu „podielu krvi“, čiže stupňa príbuznosti vyjadreného v percentách, sa spojenie súrodencov po tých istých rodičov považuje za 100%-nú príbuznosť a spojenie rodiča s potomkom za 75%-nú príbuznosť. Samozrejme, že genofond dvoch súrodencov nie je na 100% totožný, ale je veľký predpoklad, že je veľmi podobný. Aj preto sa stále radi vraciame k percentuálnemu znázorneniu príbuznosti. Obľúbenosť tejto metódy pretrváva aj napriek dokonalejším výpočtom najmä preto, že vyjadrenie percentami je veľmi prehľadné. (pozn: Zlotejší a iste odbornejší spôsob výpočtu príbuznosti tiež nezostane v niektorom z ďalších vydaní bez povšimnutia).
Úzka príbuzenská plemenitba by mala byť len šľachtiteľským, a nie bežným chovateľským nástrojom. Je, žiaľ, pravdou, že sa k nej odhodlávajú často začínajúci chovatelia. Pod pojmom začínajúci chovateľ sa neskrýva len niekto, kto ide odchovávať svoj prvý vrh. V konečnom dôsledku vôbec nie je dôležité koľko má chovateľ odchovaných šteniat, aj keď každá získaná skúsenosť je veľmi pozitívna. Je oveľa podstatnejšie to, ako dlho sa chovateľ venuje plemenu, ako pozná genetickú zaťaženosť na dedičné ochorenia, aký má prehľad o populácii plemena a hlavne, či vie, čo plemeno v danom čase i z dlhodobého hľadiska postráda a kam smeruje. Samozrejme, každý potrebuje na tú istú činnosť iný časový horizont. Ak si uvedomíme, že špičkový chovateľ by mal poznať niekoľko generácií nielen svojich odchovov, ale aj línie najkvalitnejších predstaviteľov plemena, a to nielen z rozprávania, fotografií, internetu a videa, tak pri najoptimistickejšej predstave sa asi nedá vyhnúť presvedčeniu, že niekto, koho považujeme za skúseného chovateľa, by sa mal aktívne plemenu venovať aspoň desať rokov. Samozrejme, môžeme na dĺžku obdobia počas ktorého by mal kynológ, kým sa rozhodne v chove k riskantným krokom úzkej príbuzenskej plemenitby, diskutovať veľmi dlho. Je ale iste nepopierateľným faktom, že čím viac skúseností chovateľ má, tým viac ich vie využiť. Úzka príbuzenská plemenitba nesie so sebou vždy jednu krutú pravdu. Odhalí veľmi rýchlo všetky negatíva, ktoré by sa objavili v chove podstatne neskôr. U hospodárskych zvierat sa občas použije ako test genetického zdravia, ale v chove psov pristúpiť k tomuto experimentu len za týmto účelom sa mi zdá byť nie veľmi humánne.
Blízka príbuzenská plemenitba je plemenitbou, medzi ktorú väčšina odborníkov na zootechniku zaraďuje vytváranie rodičovských párov s približne 50%-nou príbuznosťou. Presnejšie by sme ju mohli definovať ako spojenie jedincov s jedným spoločným priamym predkom, čiže polosúrodencov, spojenie bratrancov s oboma spoločnými predkami a spojenie starého rodiča so svojím potomkom. O blízkej príbuzenskej plemenitbe sa vo všeobecnosti tvrdí, že nesie so sebou menšie riziká ako úzka príbuzenská plemenitba. O tom, samozrejme, niet ani najmenších pochýb, že sa riziko negatív výrazne zmenšuje. Avšak i pri používaní tejto plemenitby platí vo vzťahu k chovateľským skúsenostiam takmer to isté ako u vyššie uvedenej a nesie tento spôsob so sebou ešte dosť veľké riziká. Žiaľ, i u tejto vidíme dosť často ako negatívny následok stratu zdravia, objavujú sa problémy s dedičným ochorením, chrupom, je badateľná väčšia náchylnosť i na bežné ochorenia. Okrem toho sa u mnohých plemien stáva, že jedinci z takýchto spojení majú jemnejšiu kostru, strácajú požadovanú robustnosť a mnohé aj povahové vlastnosti. Dosť častým javom sú ťažkosti so zabrezávaním, pôrodmi a odchovom šteniat.
Vzdialená príbuzenská plemenitba je veľmi často využívanou v chove psov. Ak by sme ju mali vyjadriť percentuálne, tak by toto nemalo byť vyššie ako 40%. Vzdialená príbuzenská plemenitba nesie so sebou podstatne menšie riziká ako úzka a blízka príbuzenská plemenitba. V chove väčšiny plemien je tento spôsob plemenitby veľmi bežný a najčastejšie používaný. Vo všeobecnosti je to najčastejšie používaný chovateľský nástroj a je zdá sa, že vzdialená príbuzenská plemenitba je bežnejšia ako nepríbuzenská plemenitba. Aj u tak rozšírených plemien ako je nemecký ovčiak vidíme v ponuke šteniat mnohokrát uvádzaný stupeň príbuznosti napríklad 3:3, 3:4,4. U málopočetných plemien je dokonca vzdialená príbuzenská plemenitba považovaná mnohými chovateľmi za ideálnu, lebo k úplne nepríbuzenskej sa nevedia s obmedzeným počtom jedincov mnohokrát ani prepracovať.
Vyššie uvedený spôsob vyjadrenia stupňa príbuznosti, ktorý si obľúbili chovatelia niektorých plemien, je vhodný pre podanie informácie o tom, v ktorej generácii rodokmeňa sa konkrétny jedinec nachádza. Ak je uvedené napríklad 2:3 na jedinca „XY“, tak v rodokmeni šteniat zo strany otca sa tento nachádza v druhej a zo strany matky v tretej generácii. Ďalším príkladom, ktorý si uvedieme je vyjadrenie 3:4,5 na „XY“ a v takomto prípade je zo strany otca konkrétny jedinec v tretej a zo strany matky raz v štvrtej a raz v piatej generácii predkov.
Za veľmi vzdialenú príbuzenskú plemenitbu sa považuje stupeň príbuznosti, ktorý nie je viditeľný v rodokmeni jedinca do piatej generácie. Mnohými genetikmi a odborníkmi na zootechniku je považovaná už za nepríbuzenskú. Azda aj preto sa najčastejšie preukazy pôvodu psov vystavujú ako štvorgeneračné. Z reálneho hľadiska chovu v našich podmienkach, ale aj celosvetovo, len málokto venuje tomuto stupňu príbuznosti nejaký význam, či už po stránke prínosu, alebo prípadných negatív. Dokonca ani u populácie ľudí sa takto vzdialenej príbuznosti nevenuje žiadna pozornosť a väčšinou ani nevieme o takto vzdialených príbuzných.
Nazreli sme do druhov príbuzenskej plemenitby a pokiaľ sa vám zdá, že len veľmi okrajovo a povrchne, máte naozaj pravdu. Ak by mala byť rozobratá do hĺbky, asi by nestačili stránky jedného vydania. Budeme sa k nej vracať, napríklad, pri líniovej plemenitbe, ktorá má nesmierne množstvo obmien, ako aj pri výpočte modernejšieho koeficientu príbuzenskej plemenitby, ale, napríklad, aj pri vplyve prostredia na jedinca.
V zásade platí, že čím bližší je stupeň príbuzenskej plemenitby, tým musí byť prísnejšia selekcia a výber chovných jedincov urobený s väčšou zodpovednosťou. A opäť sa vraciame k nášmu prvému pojednávaniu, kde sme si povedali, že základom úspešného chovu je v prvom rade zdravie, schopnosť zabrezávania a prirodzeným spôsobom priviesť a odchovať životaschopné a početné potomstvo...

Vzor rodokmeňa z úzkou príbuzenskou plemenitbou, spojenie súrodencov po rovnakých rodičoch z oboch strán – 100%- ná príbuznosť (Písmená v jednotlivých znázorneniach rodokmeňov sú  len symbolické a prázdne kolónky v rodokmeni by mali znázorňovať jedincov, ktorí sa neobjavia v rodokmeni viackrát ako raz).

Vzor rodokmeňa úzkej príbuzenskej plemenitby, spojenie otca s dcérou – 75%-ná príbuznosť. Rodokmeň spojenia matky so synom, čo býva v chovateľskej praxi o dosť zriedkavejšie, si ale vieme iste veľmi ľahko predstaviť... Chovatelia niektorých plemien radi vyznačujú stupeň príbuznosti pomerom v rodokmeni na špičkového jedinca. V danom prípade by to bolo 1:2 na jedinca, ktorého sme si označili ako „A“. Vždy pred dvojbodkou sa značí, v ktorej generácii sa nachádza daný jedinec v rodokmeni zo strany otca a za dvojbodkou zo strany matky.

Vzor rodokmeňa blízkej  príbuzenskej plemenitby - spojenie polosúrodencov – 50% -ná príbuznosť.  na jedinca označeného ako „C“. Skrátený záznam by v danom prípade mohol byť zaznamenaný ako 2:2 na jedinca „C“.

Vzor rodokmeňa blízkej  príbuzenskej plemenitby - spojenie bratrancov – 50% -ná príbuznosť. Príbuznosť na jedincov označených ako „E“ + „F“ Príbuznosť by mohla byť značená ako 3:3 na jedinca „E“ a 3:3 na jedinca „F“

Vzor rodokmeňa s blízkou príbuzenskou plemenitbou- spojenie ktoré sa dosiahlo krytia starého otca s potomkom. Percentuálne by sme ju mohli vyznačiť ako príbuznosť so 62,5 %, zápisom ako  1:3 na jedinca „A“. Prázdne kolónky sme zámerne nechali prázdne.

Vzor rodokmeňa vzdialene príbuzenská plemenitby, v danom prípade spoločný jeden predok v tretej generácii by mohol byť percentuálne vyjadrený ako 25% - ný stupeň príbuznosti a zápis 3:3 na jedinca „A“

Vzor rodokmeňa vzdialene príbuzenská plemenitby, v danom prípade spoločný jeden predok v tretej generácii by mohol byť percentuálne vyjadrený ako 37,5% - ný stupeň príbuznosti a zápis 2:3 na jedinca „A“ a iste si vieme predstaviť zápis 3:2 na jedinca „A“, prípadne ak by bol 2 krát v rodokmeni v štvrtej generácii, čiže 12,5%- ná príbuznosť so zápisom 4:4.

Jozef Šuster

<< späť