PLOD DVOCH NÁRODOV, ALE DEDIČSTVO SLOVÁKOV... 2 |
|
|
|
Záverečné hodnotenia tohto plemena je podľa môjho osobného názoru spracované veľmi vzletne, nadšene a i nadnesene. S vlčími krížencami som sa stretával a pracoval celú základnú vojenskú službu. Krížencov, neskôr slúžiacich na hraniciach – Ronyho z PS, Trea z PS a Šira z PS – som ako výcvi-kár osobne „krvopotne“ vycvičil a za výcvik Ronyho som dokonca dostal svoj prvý „opušťák“. Preto ma článok pána Branislava Matheho v júlovom čísle Kynologickej revue vyprovokoval, aby som sa s jej čitateľmi podelil o svoje, aj keď dnes už historické skúsenosti. Branislav Mathe sa však vo svojom článku nezmienil o najpravdepodobnejšej príčine tohto pokusu. Od februára 1948, kedy vládu v Československej repu-blike prevzali nominanti komunistickej strany, za-strešovali služobnú kynológiu tri ozbrojené zložky – Československá ľudová armáda, Zbor národnej bezpečnosti Ministerstva vnútra ČSR (verejná bez-pečnosť ako policajná zložka a väzenská stráž) a Pohraničná stráž. Tieto ozbrojené zložky využívali pri plnení úloh, ktoré ich veliacim štábom v súlade s vtedy platnými zákonmi ukladal Ústredný výbor komunistickej strany Československa, najmä ple-meno nemecký ovčiak. |
|
|
Pravlasťou a chovnou základňou tohto plemena bolo stredné a južné Nemecko (dnešné spolkové krajiny Thüringen, Bayern a Baden-Württemberg). Ríšske Nemecko uznalo nemeckého ovčiaka ako služobné plemeno už v roku 1901 v Mníchove (najmä zásluhou rotmajstra Maxa von Stephanitza a Dr. Arthura Meyera), čím otvorilo dvere jeho celosvetovému rozšíreniu. Československo sa v povojnových rokoch stalo súčasťou socialistického tábora ležiaceho za známou železnou oponou. Dostalo sa nielen do politickej, ale aj hospodárskej blokády sľubne sa rozvíjajúcich a napredujúcich západných štátov, medzi ktoré sa „nenápadne“ zaradilo aj porazené a na štyri okupačné zóny rozdelené Nemecko. Z americkej, britskej a francúzskej zóny sa sformovala Bundesrepublik Deutschland (BRD) čiže Spolková republika Nemecko (SRN), ktorej súčasťou sa stali už spomínané spolkové krajiny, čím sa do socialistického Československa okrem technických a hospodárskych výdobytkov napredujúceho Západu zastavil aj prílev tzv. čerstvej, prapôvodnej krvi tohto služobného plemena. Z východonemeckej sovietskej okupačnej zóny vznikla vtedajšia Deutsche Demokratische Republik (DDR) čiže Nemecká demokratická republika (NDR), v ktorej sa chov nemeckých ovčiakov síce riadil dobovými vedeckými poznatkami, ale „dederónsky“ chov, založený na ovčiakoch thüringenského typu, vyznačujúceho sa ťažkými, tzv. lymfatickými typmi s mohutným hrudníkom, tiež chýbal prílev krvi ľahších, pohyblivejších a mierne vyšších württemberských nemeckých ovčiakov. Celosvetový a, samozrejme, aj vtedajší československý chov nemeckých ovčiakov začali ovplyvňovať exteriérovo príťažliví jedinci základného sfarbenia žltej a pálenej farby s čiernou dekou, u ktorých sa málokto staral o ich povahové vlastnosti a pracovné upotrebenie. Vlkosiví jedinci, aj keď mali vynikajúce povahové vlastnosti, neboli do chovu zaraďovaní, pretože u kupujúcich (a teda i chovateľov), nebol o nich záujem. Napriek tomu, že sa do Československa občas dovážali chovní jedinci z vtedajšej NDR, chýbal prílev tzv. starej stádovej krvi psov žijúcich v pôvodnom životnom prostredí, z ktorého plemeno vzišlo (pastierstvo a ovčiarstvo). Posudzovatelia, ovplyvnení celosvetovým trendom „výroby“ výstavných šampiónov nekládli dôraz na pracovné uplatnenie plemena, ale uprednostňovali exteriérovo príťažlivých jedincov. Domáci chovatelia párili svoje sučky iba s vyhľadávanými výstavnými šampiónmi, a málo sa zaujímali o ich povahové vlastnosti, až plemeno začalo výkonnostne upadať. U viacerých psov sa prejavovala plachosť hraničiaca s bojazlivosťou, strata plnochruposti (premolárov), pigmentácie, plodnosti a kryptorchizmus. Preuhlené jedince prekonávali bariéry so značnými problémami, či nezvládali hlboko-ďaleké skoky cez prekážky, pretože neúmerné preuhlenie zadku a zadných končatín zvyšovalo dyspláziu bedrových kĺbov. Psy strácali záujem o aportovanie, pachové práce a pohyb, čiže sa stávali služobne neupotrebiteľnými. Žiaľ, s týmito javmi sa občas stretávame ešte aj dnes. Vtedajší hlavný kynológ bratislavskej brigády Pohraničnej stráže (PS), major František Rosík, chcel tieto pracovné nedostatky domácich nemeckých ovčiakov riešiť aj krížením ďalších pracovných a poľovných plemien psov, napr. krížením boxera s farbiarom. Takáto kríženka – sučka nazvaná Flota, bola vzhľadovo nevábna, ale vynikajúco stopovala, a dokázala vypracovať aj 15 hodín staré stopy. Značkára však zadržať nevedela a inklinovala k hľadaniu zveri. Obdobne pokusne primiešaval do krvi nemeckých ovčiakov ďalšie pracovné plemená psov, ktorých kríženci sa však veľmi neosvedčili. Služobná kynológia bola centrálne riadená Prahou (ako nakoniec všetko v štáte), a tak sa mjr. Rosík pripojil k myšlienke hlavného kynológa PS pplk. Ing. Karla Hartla, občerstviť krv nemeckých ovčiakov ich najprirodzenejším prapredkom, teda vlkom. Karel Hartl je kynologickej verejnosti známy najmä ako spoluautor výborne spracovanej publikácie Výcvik psa, ktorú vydalo nakladateľstvo Naše vojsko Praha, v r. 1969. Pôvodný zámer občerstviť psie plemeno krvou najstaršieho príbuzného z rodu Canidae, sa u oboch najvyšších dôstojníkov pohraničnej kynológie pravdepodobne postupne pretransformoval na vytvorenie nového, vraj výkonnejšieho plemena, než je nemecký ovčiak. Zámer však zrejme celkom nedomysleli, čo som mjr. Rosíkovi príležitostne pripomenul. Obaja šľachtitelia použili na vzájomné spárenie psov a vlkov potomkov stredoeurópskych vlkov, ktorých predkovia síce pôvodne žili vo voľnej prírode, ale ktorých socializáciu výrazne ovplyvnila rozmáhajúca sa civilizácia a čoraz ťažšie životné podmienky v preľudnenej a pretechnizovanej krajine. Možno keby boli použili vlkov zo šírych sibírskych (alebo kanadských) plání, ktorí takmer nie sú poznačení civilizáciou, vložili by do chovu skutočne čistý genetický kód. Niektorí kríženci zdedili po karpatských vlčích predkoch zvýšenú hranicu strachu, po prekročení ktorej zviera z obavy o svoj život bezhlavo zaútočí aj na oveľa silnejšieho protivníka, pretože už nemá kam ustúpiť. Tento fenomén najlepšie poznajú a dôsledne rešpektujú krotitelia šeliem vo všetkých cirkusoch. Táto značná nedôvera voči človeku sa u krížencov prejavovala určitou bojazlivosťou, súčasne spojenou s nevypočítateľnou útočnosťou (pasívny obranný reflex sa strachom zmení na hystériu). Je vedecky dokázané, že psovité šelmy človek domestikoval pred minimálne 15-tisíc rokmi, čiže cieľavedome šľachtil a stabilizoval každé (ale už psie) plemeno, do takmer dnešnej podoby. Vytvorenie predkov dnešných nemeckých ovčiakov muselo prebiehať minimálne 5-tisíc rokov (od prechodu ľudstva z koristníckeho – loveckého spôsobu obživy, k pestovateľskému a chovateľskému hospodáreniu). Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že stopercentne stabilizované psie plemeno s prímesou vlčej krvi je veľmi ťažké vytvoriť za púhych 27 rokov (1955 – 1982). Už len z toho dôvodu, že mnohé československé vlčiaky ešte aj dnes vykazujú exteriérovú nestálosť (napr. sfarbenie a rôzne dlhé ušnice), ale najmä povahovú labilitu, spojenú s neochotou systematicky pracovať, čiže plemeno sa neustále formuje a „hľadá“. |
|
|
Keďže bol mjr. Rosík hlavným brigádnym kynológom, na tomto chovateľskom experimente sa od šesť-desiatych rokov minulého storočia významnou mierou podieľala aj chovná stanica služobných psov bratislav-skej brigády PS, lokalizovaná v areáli Výcvikového prá-poru PS v Malackách. V roku 1972 som bol v tejto chovnej stanici zaradený najprv ako psovod - výcvikár, neskôr ako psovod - chovateľ. Veliteľom chovnej stani-ce bol v tom čase nadpráporčík Gabriš, ktorý úzko spolupracoval s mjr. Rosíkom a zároveň pôsobil ako poradca chovu. Ako chovateľ som sa denne staral o 16 chovných sučiek, čo bola neuveriteľná drina, pretože som ich okrem ošetrovania musel aj kondične precvičovať. Väčšina sučiek boli kríženky s rôznou hladinou vlčej krvi. Pridelené nemecké ovčiačky – Centa z PS, Jana z PS, Fatima z PS, Sára z PS, Nela Mit-Šah, Sia Mit-Šah, Hera Zde-Zar a Chera z PS ma ako svojho pána prijali a akceptovali pomerne rýchlo. Vlčie kríženky – Ora z PS, Odra z PS, Xina z PS, Xara z PS, Sava z PS, Sina z PS, Santa z PS a jej dcéra Pluta z PS, mi veľmi dlho nedôverovali. Ak som sa im zo začiatku otočil v koterci chrbtom, neváhali seknúť po mne zubami, čo sa mi u ovčiačiek nikdy nestalo. Ich dôveru som si však postupne získal nielen pokojným a vľúdnym správaním, ale najmä niekoľkonásobným podplácaním kúskami dobre odležanej hovädziny, ktorú som si na ľahšie skamarátenie pripravil. |
|
Zakladateľom slovenského chovu bol vlčí kríženec Bikar z PS, ktorý v tom čase už nežil. Vlčí kríženci mali prídomok vyjadrený skratkou zloženou z písmena F a čísla, ktoré označovalo, v akom poradí je toto pokolenie po vlkovi (napr. F-3). Napriek vysokému obsahu vlčej krvi boli najvýraznejšou „rodinou“ krížencov chovnej stanice tmavo vlkosiví súrodenci z vrhu F-3, pomenovaní na písmeno S... z Pohraničnej stráže. Dominantným jedincom tohto vrhu bol krycí chovný samec Sito z PS, ktorý vynikajúco zvládal všetky výkony vyžadované od hliadkového psa a zanechával rovnako výkonných potomkov. Jeho zadržanie značkára predstavujúceho nebezpečného ozbrojeného páchateľa, spojené s protiútokom a streľbou zo samopalu, bolo také excelentné, že by mu ho mohli závidieť aj cvičitelia dnešných belgických ovčiakov (varieta malinois), špecializujúci sa na tento služobný výkon. Jeden z mojich spolubojovníkov ho tak obdivoval, že si tajne odniesol domov jedného z jeho najkrajších potomkov. Sito a všetky chovné psy ma však mali radi už len preto, že som bol napáchnutý chovnými sukami, ktoré som im podľa potreby privádzal do výbehu určeného na párenie. Osobne som sa staral o Sitove sestry – Santu z PS, Savu z PS a Sinu z PS. Sina si dokonca po boku herca Júliusa Vašeka zahrala vlka v TV-filme Láska k životu, natočeného podľa novely Jacka Londona. Všetky boli dobré matky a svoje šteňatá boli ochotné brániť s nasadením vlastného života. Santa z PS mala v tomto období v jednom vrhu 13 šteniat, ktoré rodila od 20. hodiny do 5. hodiny ráno. Tých 7 hodín som strávil s ňou v pôrodnom koterci, aj keď na mňa zo začiatku cerila zuby a vrčala. Keď však zistila, že slabne a ja jej vlastne pri pôrode pomáham – sťahoval som šteňatám plodové obaly a prikladal som ich k jej papuli, aby ich mohla očistiť a prehryznúť a ošetriť pupočnú šnúru, prejavovala mi vďačnosť oblizovaním. Na tretí deň po vrhu npráp. Gabriš vyraďoval z vrhu slabé šteňatá, ktoré ihneď usmrtil. Zakopal som ich na smetisku, ale pravdepodobne plytko, pretože keď sa Santa išla von vyprázdniť, začala ich nosiť späť do pôrodnice. Nedala si ich vziať dovtedy, kým nezačali jej žijúce deti tak nariekať, že sama uprednostnila žijúcich potomkov pred mŕtvymi. Utratené šteňatá som zakopal inde a oveľa dôkladnejšie. Jej dcéra Pluta z PS, ktorá bola exteriérovo veľmi pekná sučka zlatisto vlkosivej farby, mala v tomto období v jednom vrhu iba tri šteňatá, ktoré nečakane a takmer pred mojimi očami na druhý deň po vrhnutí zožrala. Príčinu tohto kanibalizmu nám nevedel vysvetliť ani brigádny veterinárny lekár. Keď sme ju vyviedli z pôrodného koterca na dlhšiu dobu, podstrčili sme jej tri takmer rovnako staré šteňatá od sučky, ktorá mala málo mlieka. Zľahka sme ich zavinuli do vrecoviny, na ktorej pôvodne ležala Pluta aj so svojimi šteňatami. Keď sme Plutu asi po hodine vpustili späť do pôrodného koterca, s napätím sme čakali, ako sa zachová. Pluta opatrne vyhrabala kňučiace šteňatá, ľahla si k nim a dala im piť. Podložené šteňatá si adoptovala a riadne odchovala. Sitovi z PS sa povahovo veľmi podobal ďalší kríženec, hrdzavo vlkosivý chovný samec Ero z PS. Patril však k jedincom, ktorých sme prezývali „koňopsi“. Boli to zvieratá, ktoré po vlkovi zdedili značnú výšku v kohútiku (najmenej 70 cm) a po psom predkovi mohutnosť, takže pôsobili nielen odstrašujúco, ale ich veľkej hmotnosti a najmä záhryzu sa obávali aj tí najskúsenejší značkári. Nepúšťal na povel, ale psovod mu vždy musel stlačiť genitálie. Musel to spraviť šikovne, pretože Ero sa vedel odplatiť nemilosrdným seknutím do ruky. Pri skúške púšťania pomocou elektrického obojka sa tak zahryzol do ochranného rukávu, až dostal kŕč, a čeľuste sme mu museli opatrne vypáčiť. Podobní „koňopsi“ boli napr. ryšavo vlkosivý Grin z PS, hrdzavo vlkosivý Širo z PS, jeho brat Šaľo z PS, zlatisto vlkosivý Treo z PS (všetci značne dlhouchí) a ďalší. Tieto samce sa však v chove nevyužívali, pretože sa u nich pri výcviku a výkone služby prejavovala náladovosť a nezáujem. Jednotlivé cviky ovládali, ale keď nechceli aportovať či stopovať, nikto ich k tomu neprinútil. Výrazne sa prejavovala ich nevyrovnanosť a zákernosť, pretože občas nečakane napadli nielen iné psy a vojakov, ale trúfli si napadnúť aj vlastných psovodov. Pritom fyzické danosti týchto krížencov – prekonávanie testovacích 100-kilometrových trás typicky vlčím nízkym klusom, neuveriteľne krátky čas potrebný na regeneráciu síl či čuchové schopnosti, ktoré neboli ochotné použiť v prospech psovoda – mali poraziť nemecké ovčiaky na celej čiare. Ale to bolo asi všetko, v čom nemecké ovčiaky porážali. Začiatkom leta 1972 mi jednu sučku odobrali a jej koterec som musel pripraviť pre nového nájomníka – vlka, ktorého sme mali pripraviť na párenie s vybranými ovčiačkami. Páni dôstojníci rozhodli, že ho ustajnia medzi chovné sučky, aby jeho prítomnosť menej dráždila ostatných psích samcov, ktorí boli ustajnení v prednej časti chovnej stanice. Jedného letného dňa priviezla vojenská nákladná tatrovka veľkú drevenú debnu, ktorú mechanickou rukou autožeriavu zložili tesne k voľnému kotercu. Po uvoľnení debnenia sa ukázala oceľová klietka, z ktorej na nás všetkých vrčal a ceril svoje dlhé tesáky mladý vlk – Šarik zo Zoologickej záhrady v Hluboké nad Vltavou. Oceľovú klietku prirazili ku prednej stene koterca a Šarika palicami vydurili do otvoreného výbehu. K starostlivosti o Šarika sa ku mne pripojil môj dobrý priateľ Stano Pružinský, ktorý bol zaradený ako chovateľ popôrodných šteniat. V civile bol lesník a v TANAP-e pracoval ako zverostrážca. Choval rysy, takže s chovom šeliem mal určité skúsenosti. Šarika sme kŕmili výlučne surovou hovädzinou a spočiatku sme mu nalievali vodu do kameninovej misky polievacou kanvou. Keďže sa psovité šelmy žijúce v divočine dostanú k žrádlu iba občas a vyhľadávajú aj zdochliny, Šarik si vytváral zásoby mäsa pod búdu stojacu v koterci. Čierne vlčie výkaly a rozkladajúce sa mäso však strašne páchli a hadicou sa nedali spláchnuť. Preto sme sa rozhodli koterec dôkladne mechanicky a chemicky vyčistiť. Podľa známej metódy šarhov som Šarika chytil do lasa pripevneného na palici a pritiahol k mrežiam koterca. Zmietajúcemu a dusiacemu sa vlkovi nasadil Stano dva kožené obojky s dvomi retiazkami, a obaja sme ho opatrne vytiahli z koterca. Keďže bol pripútaný medzi retiazkami, nemohol na nás zaútočiť. Priviazali sme ho medzi dva stromy a koterec a búdu sme dôkladne vyčistili a vydezinfikovali chloraminom. Potom sme sa rozhodli, že Šarika vezmeme na prechádzku. Pripravil nám však veľké prekvapenie – akonáhle sme ho odviazali a vykročili von z areálu chovnej stanice, prestal ceriť zuby a doslova sa tešil, že môže s nami chodiť a behať. Oba obojky sme mu na krku nechali, aj keď ich ostatné psy v koterci nesmeli mať. Jednoducho sme ho už nechceli týrať ďalším škrtením lasom. Šarikovi sa spoločné vychádzky veľmi páčili a keďže nikdy na nás nezaútočil, prestali sme ho vodiť na retiazkach, a začali sme používať bežné vodidlá. Jedného dňa, keď som mal službu v psovodskej kuchyni, zažil som veľké prekvapenie – Stano mi priviedol Šarika úplne sám. Tento Stanov krok vytvoril základ k nášmu pokusu Šarika cvičiť. Po určitom čase sa nám podarilo naučiť ho prejsť za kúskom dobre odležaného mäsa celú prekážkovú dráhu – postupne sa zvyšujúcu bariéru, kladinu a rebrík. Trvalo sa však vyhýbal jame pre výcvik hlboko-ďalekého skoku, ktorej sa bál. Naučil sa na povel spomaľovať a chodiť pri nohe. Zo začiatku neznášal ľahké donucovanie pri cvikoch „Sadni!“ a „Ľahni!“, pretože akonáhle sme mu siahli na zadok, automaticky sa otočil a preventívne sekol zubami po ruke – nezaujímalo ho, čia je. Aj keď sa veľmi bál vody, podarilo sa nám ho uviazaného na retiazkach okúpať a dokonca umyť psím šampónom. Tak sa sám sebe hnusil, že po návrate do koterca sa okamžite vyváľal po kabrincových dlaždiciach, ktoré najviac držali pach jeho výkalov. V tejto fáze Šarikovej domestikácie sa moje skúsenosti končia, pretože ma prevelili na pohraničnú rotu, kde som vojnu „dokrútil“ s klasickým a mohutným nemeckým ovčiakom Luxom von Porhyrbruch, ktorého už môj predchodca vycvičil ako skvelého pátracieho psa. Keďže vlk pohlavne dospieva vo veku troch rokov, nikdy som sa už nedozvedel, ako sa Šarik zo ZOO Hluboké nad Vltavou podieľal na ďalšom vývoji krížencov. Najmä preto, že môj dobrý priateľ Stano Pružinský v roku 1974 nečakane zomrel. Na základnej vojenskej službe sme nesmeli fotografovať – hrozilo za to desivé vyšetrovanie a basa. Napriek tomu som občas tajne fotografoval a niektoré snímky sa mi zachovali. Keď som sa neskôr s mjr. Rosíkom stretol, rozdebatovali sme moje výhrady k jeho použitiu karpatského vlka a služobnému (ne)využitiu nového plemena. Sám vlastnil jedného zo zakladajúcich reprezentantov plemena československý vlčiak – Repa z PS, o ktorého predkov som sa osobne staral. Snažil sa odo mňa tieto obrázky vymámiť, pretože som obrazovo zaznamenal určitú fázu jeho experimentovania. Podľa môjho názoru títo hraničiarski kynológovia vytvorili zaujímavé plemeno, ktoré sa napriek svojim fyzickým predpokladom asi nikdy nezaradí medzi služobné alebo pracovné plemená a zrejme zostane iba exoticky príťažlivým spoločenským psom. Napriek tomu vzdávam česť povahovo unikátnym jedincom, ktoré sa ich držiteľom dali vycvičiť ako športové či pracovné psy. A slovo dali dvakrát podčiarkujem! |
|
Mgr. Peter Nevolný |