ČESKOSLOVENSKÝ VLČIAK

Plod dvoch národov, ale dedičstvo Slovákov...

Otcom tohto plemena je jednoznačne pán inžinier Karol Hartl. Práve jeho pričinením totiž došlo v roku 1955 ku skríženiu karpatskej vlčice meno Britta s nemeckým ovčiakom Cézarom z Břízového háje. Tento historický moment je však často negovaný, veľakrát spochybňovaný a neraz aj nepodložene očierňovaný! V istej tiež kynologickej publikácii (západonemecký autor, rok vydania 1978, čiže v čase hlbokej nenávisti medzi západným a východným blokom) sa napríklad píše, že Hartl bol poverený vyšľachtením maximálne využiteľného psa silovými rezortmi komunistického režimu. Vraj to malo byť plemeno, ktoré by hravo rozohnalo prípadných demonštrantov a v prípade potreby usmrtila nežiaducich disidentov, čím by sa pri zásahoch s nasadenými psami dala rozhorčená verejná mienka upokojiť jednoduchým odvolaním sa na nešťastnú náhodu.
Nakoľko som časť svojho života prežil v komunistickom jarme, nepochybujem o tom, že vysokopostavení „komančovia“ priveľmi túžili mať po ruke takéhoto živočíšneho netvora, ale aj tak sa mi ten výplod fantázie schválne nemenovaného autora zdá byť tak trochu pritiahnutý za vlasy. Napríklad už len preto, lebo pes absolútne nemohol vedieť, že kto je a kto nie je disident... A silové rezorty socialistického Československa mali po ruke početnú základňu nemeckých ovčiakov, ktorí sa pre tie radšej nešpecifikované úlohy dali oveľa ľahšie vycvičiť, než československý vlčiak. Profesor Akadémie vied v Prahe pán František Horák naopak tvrdí, že Hartl nemal absolútne v úmysle vyšľachtiť nové plemeno. Šlo údajne o výskum s čisto vedeckým pozadím. Akým, to už bližšie nešpecifikuje. Z dostupných análov a zachovalých poznatkov sa však dozvedáme, že Hartl bádal v oblasti plodnosti. Presnejšie to bol výskum s cieľom objasnenia, aký vplyv má skríženie vlka s nemeckým ovčiakom na plodnosť potomstva, na exteriér a na dedičnosť povahových znakov.

KAM TO SPELO?
Aj keď za vznik československého vlčiaka je nepriamo zodpovedný Karol Hartl, nakoľko naozaj nemal v pláne vyšľachtiť nové plemeno, môžeme isté percento zásluh pripísať aj dvojici vojakov z povolania. Major Rosík a nadporučík Kubaška sa totiž nejako dostali k jednému šteniatku zo spojenia vlčice Britty a nemeckého ovčiaka Cézara, ktoré po viacročnom výcviku v roku 1958 nasadili do služby ako strážneho, stopovacieho a hliadkovacieho psa pri ochrane štátnej hranice. U svojich nadriadených sa im podarilo presadiť presvedčenie, že tento kríženec je pre danú prácu priam stvorený. Až tu sa začala vývojová etapa plemena, ktorú bedlivo riadili a sledovali silové rezorty ČSSR. Od výsledku si sľubovali veľa, ale nakoniec ich čakalo sklamanie. Ich snaha vyšla rovnako na nivoč, ako aj v prípade vedátora Hartla. Ten totiž po viacerých kríženiach dospel k jednoduchému záveru, že spojenie karpatského vlka s nemeckým ovčiakom nemá na plodnosť žiaden výraznejší vplyv. Vo vrhoch sa neobjavoval žiaden veľký počet šteniat a u tohto potomstva sa prejavoval pariaci cyklus oboch druhov. Výraznejšie však prevládal cyklus vlkov, pretože väčšina sučiek bola ochotná sa páriť iba raz ročne, čo je príznačné pre vlčice. Hartl ďalej zistil, že u krížencov sa viac prejavuje aj vlčie správanie sprevádzané nadmernou agresivitou... Tu jeho práca záhadne končí a stopa nás privádza k armádnym zložkám ČSSR. V etape vojenského vývoja plemena došli kompetentní vychádzajúc pravdepodobne z Hartlových poznatkov k záveru, že pre potlačenie vlčieho správania a enormnej agresivity bude lepšie nasmerovať šľachtenie smerom dominantnosti jedincov nemeckého ovčiaka so silnou a vyrovnanou povahou. Vzhľadovo im nemecký ovčiak vyhovoval, nakoľko sa v značnej prevahe presadili črty vlka, ale povahovo to bolo ešte vždy neprijateľný druh. Jednoduchšie povedané, cieľom bol vlk prinajmenšom s povahovými vlastnosťami nemeckého ovčiaka.
Pravdu povediac, niečo sa nepodarilo, ale v niečom československý vlčiak svojich predchodcov ďaleko prevýšil. Základný a najvýraznejší rozdiel je v regenerácii po dlhodobom a aktívnom zaťažení. Jedincom československého vlčiaka (alebo ak chcete krížencom) stačí po zhruba stokilometrovom behu na úplnú regeneráciu štvorhodinový odpočinok, zatiaľ čo u nemeckého ovčiaka je potrebných na regeneráciu po prebehnutých 50. kilometroch až 12 hodín! Československý vlčiak však v porovnaní s nemeckým ovčiakom a inými ovčiarskymi psami preukázal aj iné prednosti. Jeho čuch je podstatne vyvinutejší a taktiež aj orientačná schopnosť. Nehovoriac o tom, že je nepopierateľne odolnejší voči chladu a horúčave. Ale ako to už býva zvykom, popri množstve pozitív sa zákonite musia dostaviť aj negatíva. Do pozície strážneho psa sa hodí len veľmi málo jedincov tohto plemena, pretože výcvik s nimi je nesmierne ťažkou záležitosťou. Skúsení výcvikári dokonca tvrdia, že výcvik stopy s československým vlčiakom je nemožný. Nuž, možné je všetko, ale v prípade tohto plemena si to vyžaduje fakt pevné nervy.   
Armádny záujem o budúcnosť plemena upadol po trpkom zistení. Československý vlčiak je tvor uznávajúci jedinú autoritu. Počas šľachtenia a výcviku zainteresovaní dospeli k jasnému zisteniu, že sa jedince prílišne oddávajú iba svojim opatrovateľom, teda ľuďom, ktorí ich kŕmili, čistili im koterce, chodili s nimi na prechádzky... S ďalšími ľuďmi nehodlali nadviazať kontakt. Vďaka tomu, alebo skôr kvôli tomu sa silové rezorty o plemeno prestali zaujímať a pevná pozícia nemeckého ovčiaka dostala v tomto smere ešte silnejšie základy.

CESTA ZARÚBANÁ
V civilnom sektore však vývoj pokračoval ďalej. Československého vlčiaka začalo chovať čoraz viac ľudí, ktorí neskôr zakladali chovateľské kluby s cieľom zveľadiť a zviditeľniť tohto nepochybne krásneho psa. Napriek značnej snahe a faktu, že sa jednalo o nové národné plemeno, kynologickí pohlavári tej doby im to nijako neuľahčili. V roku 1966 sa v Libějoviciach konala odborná komisia branného zväzu, kde bolo predvedených približne 30. jedincov nového plemena. Chovatelia mali požiadavku, aby sa československý vlčiak zapísal do knihy chovu a bol oficiálne odlíšený od nemeckého ovčiaka. Eminentnou snahou týchto milovníkov mladého plemena bolo vytvorenie základne pre jeho chov. Lenže komisia nebola vôbec ústretová a zápis do knihy chovu rázne zmietla zo stola. Dôvodov k tomuto kroku mala hneď viacero, ale kvôli infantilnosti nestoja za zmienku.

Napäté 60. roky našťastie postupom času vystriedala normalizácia a komunistická partaj prestala vo všetkom novom a nepoznanom vidieť triedneho nepriateľa. V roku 1982 po krvopotnej snahe hŕstky horlivých chovateľov vznikol vôbec prvý oficiálny Klub československého vlčiaka so sídlom v Brne. V tesnom závese vznikli podobné spolky aj v Prahe a Bratislave. Netrvalo dlho a tieto kluby prijali aj do Kynologického zväzu ČSSR a následne bol československý vlčiak uznaný za národné plemeno. FCI ho uznala 13. júna 1989 so štandardom číslo 332.
Historicky prvá výstava československých vlčiakov sa udiala koncom roka 1982 v Malých Karpatoch. Predviedlo sa tu 10 psov a 9 sučiek. Odborná porota ich podrobila tvrdým kritériám, ktorým nakoniec kvalifikačne so známkou výborný vyhoveli iba pes Rep z PS a sučka Cmuka z PS. Vďaka tomuto úspechu boli oba jedince spárené a splodili vskutku ojedinelé potomstvo.

AKÝ MÁ BYŤ
Základné požiadavky na československého vlčiaka sú stredná veľkosť, učenlivosť, vytrvalosť, značná pohyblivosť a jednoznačný vlčí výraz. Oči majú mať jantárovo žlté sfarbenie, musia byť úzke a zasadené šikmo. Ušnice malé, trojuholníkovitého tvaru a vzpriamené. Veľké ušnice čoby dedičstvo po nemeckom ovčiakovi sú neprípustné. Chôdzu musí sprevádzať pružnosť pripomínajúca ľahký beh vlka. Na predkov má jednoznačne poukazovať aj srsť, ktorá musí mať vlčie až striebristosivé sfarbenie, ale v súčasnosti sa akceptujú už aj iné odtiene. Požadovaná je ale svetlá maska, svetlé škvrny nad očami a svetlé labky, teda všetko charakteristické znaky karpatského vlka.
Každý jedinec, ktorý sa využíva v chove musí podstúpiť a úspešne zvládnuť vytrvalostnú skúšku. Ide o prekonanie bežeckej trate, ktorá u dospelých psov meria 50 kilometrov a u mladých psov 25 kilometrov.
Existenčný vývoj plemena sa zdá byť neohrozený, pretože československých vlčiakov každým rokom pribúda. V roku 1983 sa na medzinárodnej výstave psov v Nitre predstavil len jediný zástupca tohto plemena, ale o rok neskôr a na tej istej výstave to už bolo 33 jedincov. Samozrejme gro celkového chovu tvoria chovatelia zo Slovenska a Čiech, ktorý svorne odchovajú ročne približne 300 šteniatok československého vlčiaka. Nie je to síce závratné číslo, ale k prežitiu plemena to úplne stačí.

Branislav Mathe

<< späť