|
na palube lietadla. Bola statočná, vydržala celú
cestu a všetky deti v lietadle sa jej tešili. Mohla som sa pohnúť kamkoľvek, Aida sedela celú cestu na mieste, ktoré som jej určila. Čo sa týka Ameriky,
majú tam pre psov lepšie vybavené obchody ako u nás pre deti. Aspoň ja som
mala ten pocit. Nájdeš tam skutočne všetko, od doplnkov, cez oblečenie,
hračky až po zubné kefky. Jediné čo mi tam vadilo bolo, že v USA musíš mať
psa na vodítku. A to som ja Aidu nikdy neučila. Zvykla si počúvať ma na
slovo, neskôr jej stačil len môj pohľad, prípadne intonácia.“
Dá sa povedať, že Aida žila v luxuse.
„Za luxus považujem iba náš vzťah. Jazdila so mnou na motorke, chodila so mnou
na dovolenky, lyžovačky i do školy... Bolo to dosť neobvyklé. Raz ma
zastavil náš profesor pán Grexa a povedal mi, že videl už všeličo, ale psa
v škole ešte nie. Vtedy som mu zo žartu a s úsmevom povedala, že túto školu
hravo zvládne aj môj pes. Milovala som jej spoločnosť a chcela som sa s ňou
podeliť so všetkým. Zlé na tom celom bolo asi to, že sa na mňa veľmi
naviazala a odmietla komunikovať s inými psami. Ľudí okolo mňa mala rada.
Ale museli to byť moji priatelia. Cudzí ľudia u nej nemali šancu.“
Tipnem si: Aida mala svoj šatník...
„Nedá sa to celkom takto povedať, ale pravdou je, že mala napríklad svoje overaly
alebo krásne obojky. Dávala som jej ich podľa nálady. Dokonca si pamätám
jedno obdobie, keď som jej dávala aj gumičky na hlavu. Na jednom overale
mala napísané: I love jogging. Keď som lyžovala, sedela na deke pri vleku
a ani sa odtiaľ nepohla. Získať si si ju mohla keksom Tatranka. Ale presne
vedela rozlíšiť zlého a dobrého človeka. Keď sme boli na prechádzke
a náhodou som si nevšimla kamarátov, hneď dala najavo, že niekde blízko sú
ľudia, ktorí sú našimi kamarátmi. Vždy im dala najavo svoju lásku.“
Spomínala si, že s Aidou si prežila naozaj všeličo. Aj keď je to pre teba iste ťažké, skús si
spomenúť na niečo úsmevné.
„Nenazvala by som to úsmevnou príhodou, skôr je to zážitok, ktorý dokazuje jej
nesmiernu vernosť a hlavne poslušnosť. Bola som nakupovať aj s kamarátkou vo
Viedni a Aiduška bola s nami. Lietali sme z jedného obchodu do druhého,
a keď sme si spokojne vykračovali po ulici, zrazu som zbadala človeka so
psom. V duchu som si povedala, že chytro musím Aidu chytiť, aby neprišlo
náhodou k nejakej bitke. Pozriem sa vedľa seba, a Aidy nikde. Museli sme sa
vrátiť do každého jedného obchodu, v ktorom sme boli. Aidušku sme napokon
našli. Sedela v kabínke, kde som si naposledy niečo skúšala. Tam ma videla
naposledy, tam aj na mňa čakala. Márne jej predavač dával čokoládu a lákal
ju von, ani sa nepohla. Vtedy som si povedala: Toto ani nie je pes, toto je
osobnosť.“
Zdá sa, že Aida bola za každú „srandu“. Táto veľkonočná fotografia sa ti
podarila...
„S Maťkou Štumpelovou sme si povedali, že pošleme nejaké veľkonočné pohľadnice, a toto
sa nám zdalo ako dobrý nápad. Je to fotené asi 3 roky dozadu v LA, a tam ako
som už spomínala nie je problém kúpiť ani takéto dekorácie. Inak musím
povedať, že Aida mala rada všetky sviatky, kde bolo dosť jedla. Vlastne, keď
tak teraz uvažujem, zomrela v podstate na starobu, mala aj osteoporózu,
prestala jedno obdobie chodiť, ale jesť jej chutilo vždy.“
Aj napriek tomu vydržala dosť. Veď si ju mala v podstate 15 rokov. Hovorí sa, že sučka
vydrží takto dlho len vtedy, keď má šteniatka.
„Nakryť som ju dala, keď mala 14 mesiacov. Pôrod bol úžasný, všetko zvládla
perfektne, iba s posledným šteniatkom som jej musela trochu pomôcť, nemohla
ho už sama vytlačiť, pretože bolo o tretinu väčšie, ako ostatné. Inak ich
bolo šesť a boli nádherné. Aida bola skvelou matkou, stále bola pri nich.
Dokonca keď prišli moji rodičia na návštevu, nevedela, či má vítať ich,
alebo strážiť malé.“
Nie nadarmo má z teba človek pocit, že sa vyznáš...
„Nemôžem povedať, že sa vyznám v psoch. Vedela som, čo potrebuje môj pes. Napríklad,
keď išli moji rodičia na dovolenku a zverili mi svojho psa, ktorý je tiež
inteligentný, ale robí si s nimi čo chce a neposlúcha, okamžite u mňa
v byte pochopil, kde má svoje miesto a čo si môže dovoliť. Pudlom sa
jednoducho musíš venovať. Aida, keď bola malá, ma naučila, že je to presne
opačne: treba sa tomu stvoreniu prispôsobiť a nežným spôsobom ho naučiť
disciplíne. Potom sa pre vás stane najvernejším partnerom, ktorý vám dá
veľmi veľa úprimnej lásky po celý život.“
Zora tvrdí, že zatiaľ nechce iného psa. Zatiaľ! Ja totiž tvrdím, že keď si raz zvyknete na psieho
„parťáka“, ťažko sa ho vzdávate. Psia láska je podľa jedného múdreho jediná
láska, ktorá sa dá kúpiť za peniaze. A pes vám jej dá naozaj neskutočne
veľa. Ale to som vám asi nepovedala nič nového. Ste kynológovia, vyznáte sa
určite lepšie ako ja. Chcela som vám len lepšie priblížiť dušu tej, o ktorej
sa v poslednom čase toho toľko popísalo. A aj keď sama tvrdí, že nemusí
nikomu nič dokazovať, možno ste si o nej zmenili názor. Najlepšie by nám
o svojom živote u nej vedela porozprávať Aida. Ale tá už tu nie je. Škoda.
Tak nazdar o mesiac... Vaša Sysa |
