DOGO ARGENTINO

Ak máte doma strážneho psa a vkradne sa k vám zlodej, spoznáte to podľa štekotu psa.
Ak máte doma argentínsku dogu, zistíte to podľa kriku zlodeja!

PERRO DE PELEA CÓRDOBES

Argentína, oblasť s obrovskou rozlohou, výškovými rozdielmi na východe a západe, teplotnými rozdielmi a najnižšou priemernou ročnou teplotou v Južnej Amerike. Krajina s neúprosnými podmienkami, ktorú v roku 1525 kolonizovali Španieli.

Sprevádzali ich mohutné mastiny, ktoré slúžili hlavne na ochranu sídel, boli zdatnými pomocníkmi pri love, taktiež pri prenasledovaní otrokov a potláčaní búriacich sa domorodcov. Tieto psie obry boli základom pre voľný vznik mnohých ich odrôd líšiacich sa podľa regiónov.

Tak sa okolo mesta Córdoba v strednej časti Argentíny sformoval mohutný biely pes, ktorého tamojší obyvatelia nazvali perro de pelea Córdobes, cordobskou dogou. Domáci jednoduchí ľudia ho využívali na vtedy veľmi obľúbenú formu zábavy - psie zápasy. Samozrejme, boli aj neodmysliteľnými pomocníkmi pri strážení ako takom a obrane ich hlavnej obživy - čried - pred nepriateľmi, ako sú pumy, jaguáre, či diviaky, ktoré im zasa pustošili úrodu.

ŠĽACHTENIE

Dr. Antonio Nores Martinez, cordobský chirurg a univerzitný profesor, o ktorom sa chyruje, že bol vášnivým lovcom, na svojich výpravách na škodnú zver a diviaky vyskúšal viacero plemien. Žiadne z nich však nezodpovedalo jeho požiadavkám a požiadavkám pre takýto lov, a keďže mal patričné vedomosti z oblasti genetiky, rozhodol sa, že si takéto plemeno jednoducho vyšľachtí.

V roku 1928 zostavil základné charakteristiky štandardu novo vznikajúceho plemena, argentínskej dogy (ďalej len AD). Takýto pes mal disponovať perfektným čuchom, mohutnou kostrou, mrštným pohybom a pevným zákusom. Ako základ použil domácu, geneticky nevyrovnanú cordobskú dogu, ktorá už sama o sebe "mala niečo do seba", no nebola dostatočne rýchla na to, aby udržala krok so zverou.

Pri krížení bolo využitých viacero plemien ako nemecká doga a írsky vlkodav pre výšku a rýchlosť, anglický pointer a nemecký boxer dali argentínskej doge okrem skvelého "pointeráckeho" čuchu aj elegantné a krásne tvary tela, bulteriér, anglický buldog a bordeauxká doga prispeli ku pevným zákusom, razantnosti, dobrému osvaleniu, ale aj pokojnej povahe a napokon pyrenejský mastif "odovzdal" svoju pevnú kostru.

Výsledkom bol naoko krásny pes s vyrovnanou povahou schopný čeliť aj zdanlivo niekoľkonásobne nebezpečnejšiemu súperovi.

UZNANIE PLEMENA

Dr. Antonio už ale svoje dielo dokončiť nestihol. Pri obvyklej poľovačke ho zasiahla vraj zablúdená guľka (dodnes sa nevie, či šlo o nehodu alebo úmysel) a na následky zranenia v roku 1956 zomrel. Jeho brat, právnik Augustin Nores Martinez, sa ale rozrobenej práce ujal a v rámci svojej chovateľskej stanice del Chubut pokračoval v ustaľovaní plemenných znakov a dogy ako takej. Sprevádzali ho úspechy, ktoré vyvrcholili uznaním plemena Argentínskou kynologickou federáciou (FCA) v roku 1964 a následne 31. júla 1973 aj Medzinárodnou kynologickou federáciou (FCI).

AD VO SVOJEJ VLASTI

K vytváraniu dobrého mena novo vzniknutému plemenu prispel aj tretí z bratov Martinezovcov, Francisco José so svojou svetovo známou a dodnes fungujúcou chovateľskou stanicou De Santa Isabel.

Hlavnými opornými bodmi sú v Argentíne okrem Córdoby aj Buenos Aires, Mendoza, San Luis a La Plata. Medzi najznámejšie chovateľské stanice môžeme zaradiť už spomínanú De Santa Isabel, El Tumi, La Vieja Dijana, del Do Yel, Ackon Cahuak, alebo už floridskú de Las Pampas a i. Tieto a ostatné chovateľské stanice združuje Argentínsky chovateľský klub, ale sú tu ešte súperiace spolky, ktoré nie sú členmi FCI.

AD V EURÓPE

Do Európy sa AD dostala zásluhou Dr. Ericha Schneider-Leyera, nemeckého kynológa. Vlastne nebola to doga jedna, šlo o dve suky a jedného psa (TORO del Neuquen, PAMPA del Chubut a RETAME de Amitu).

Ďalšie importy zo zeme pôvodu smerovali len neďaleko do Rakúska k pánovi v našom povedomí známemu - Dr. Ottovi Schimpfovi, majiteľovi známej chovateľskej stanice vom Knaussewald, autorovi knihy o AD a uznávanému posudzovateľovi exteriéru.

Dnešná Európa v ničom nezaostáva s kvalitami AD za ich vlasťou, i keď krajina pôvodu je krajina pôvodu. Kvalitou známe odchovy sú okrem Rakúska v Taliansku, Francúzsku, Španielsku alebo Holandsku, či Maďarsku.

AD U NÁS

Na Slovensko sa prvá AD dostala až v roku 1988 práve od našich susedov. Šlo o sučku menom GITANA vom Knausser-Totoral. Táto sučka sa ešte dnes bežne vyskytuje v rodokmeňoch našich psov a súk, keďže argentínky u nás nemajú dlhú tradíciu. Ďalšími v poradí boli ICh KALLISTO, VALDÉS a AGALLAS vom Knausserwald, ktorí spolu s GITANOU robili radosť majiteľom ch.s. Flamneco, manželom Saksunovým z Košíc. V tej dobe bola ešte AD vnímaná ako málopočetné plemeno.

Dnes tomu ale tak nie je a ja sa na ulici čím ďalej, tým častejšie stretávam so správnymi tipmi na plemeno (skôr bol môj AKIM /Feira de Santa/ najčastejšie pittbulom, dalmatíncom, dokonca nejakou albínatou verziou niečoho, čo si už nepamätám). Celkovo chov u nás za ostatkom Európy stále kríva, ale možno povedať, že sme na najlepšej ceste k vyrovnaniu konkurencie. Prispieva k tomu viacero faktorov, z ktorých najhlavnejší je import novej krvi, najmä v posledných troch rokoch, o ktoré sa vo veľkej miere zaslúžili manželia Straszerovci a ch.s. del Cavdillo (nežnejšia časť je poradkyňou chovu). Tiež je v kynologických periodikách známa, na Slovensku asi najúspešnejšia suka všetkých čias, junior-, multišampiónka PRISCA del Tolkeyen dovezená z Talianska, ktorá sa už môže tešiť zo svojho prvého potomstva. Držme tomuto priaznivému vývinu palce.

(Pozn.: Argentínska doga je zastrešená v Klube molossov SK, viac informácií na )

VYUŽITIE

Lovec: Je nesporné, že v minulosti, a v niektorých častiach sveta aj dnes, je AD nenahraditeľným pomocníkom pri poľovačkách. Nejde pritom o bežné poľovníctvo, ale o špeciálny druh lovu vlastný azda iba AD. Ten prebieha tak, že sa vypustí svorka najčastejšie okolo 5-tich psov, ktorí majú za úlohu vystopovať, doslova paralyzovať a zdržať diviaka na mieste, pokiaľ nepríde pán a nezapichne ho sám dýkou. Stopovanie prebieha potichu, najskôr s "vysokým nosom", neskôr po zemi, až kým nedôjde k naháňaniu a následnému dolapeniu diviaka najprv psom-vodcom, ktorý mu zachytí hlavu a následne sa na diviakovo telo "navešia" aj ostatok svorky. To sa už deje za hlasného revu argentín. Človek by si pomyslel, že z úlovku nezostane nič, no opak je pravdou, pretože argentína netrhá, ale po jedinom zákuse drží. (presne to robí aj pri bitke so psom, preto je nepochopiteľné, ako mohla, alebo môže byť využívaná na psie zápasy).

Strážca a obranár: Táto "disciplína" je u nás pravdepodobnejšia ako lov. Po umiestnení AD do objektu, ktorý má strážiť, či už dom alebo byt, máte zaručenú minimálne výstrahu pre ľudí s nekalými úmyslami. AD vzbudzuje rešpekt pri prvom pohľade, hoci keby mala možnosť o tom uvažovať, určite by tomu bola nebola rada. Nevyžaduje si pritom špeciálny výcvik, pretože inštinktívne vie odhadnúť čo, ale hlavne kedy, robiť.

Canisterapeut: Nie je mi známe, či na Slovensku pôsobí nejaká AD ako canisterapeut, ale schopná toho bezpochyby je. Existujú fotky, ktoré to dokazujú. No správne typy sa musia už narodiť, nedá sa to z nich umelo vytvoriť, pretože canisterapia vyžaduje absolútne žiadny náznak agresivity, ktorou ale správna AD pri obrane disponuje.

Spoločník a rodinný pes: Tak v takomto prostredí sa AD cíti zrejme najlepšie. Pánovi a jeho rodine je úplne oddaná, ťažko znáša odluku. Za rodinu pritom považuje všetko živé, čo sa doma nachádza, teda aj domáce mačky. Je zaujímavé, že (ostanem pri mačkách) ich "nehodí do jedného vreca". Bola by dokonca schopná brániť mačku "domácu" pred mačkou "uličnou/nedomácou". Jednoducho a s nadhľadom vzato, čo je doma, to sa počíta. U svojho psa dokonca badám aj sklony k rodinnému "čriedarstvu". Aby som to vysvetlila, aká skupina ide s ním na prechádzku, taká sa musí bezpodmienečne aj vrátiť. Ak sa niekto cestou pridá, automaticky je započítaný do čriedy a už nie je cesta von. V prípade, že už nejaká ovca odbehne, sila jeho, doslova, vrieskania by sa mohla považovať za rušenie denného šumu.

V krajine pôvodu sa AD, hlavne v dobe po jej vzniku, zvykli používať aj ako psy policajné, či armádne, dokonca bol zaznamenaný aj prípad sučky menom ROLDANA de Amitu, ktorá prebrala prácu po labradoroch a pôsobila ako vodiaci pes pre nevidomých.

BIELA FARBA

Biela farba srsti v tomto prípade nesignalizuje nijakú formu albinizmu! Po celú dobu chovu sa starostlivo dbalo na dobrú pigmentáciu nosa, očí a kože. Vyskytnúť sa môžu, no v prípade kontrolovanej plemenitby pod dohľadom klubov sa ružový nos, či modré oči vyskytujú naozaj zriedka.

Táto farba, ktorá je pre AD typická, je výsledkom cieleného uľahčenia si práce v teréne, ako aj možného zachránenia psa pred náhodnou guľkou. Pri farebných varietach psov sa totiž stávalo, že poľovník na diaľku nerozoznal psa od lovenej zveri. Biela farba bola jednoduchým riešením. AD ju zdedila po bulterieroch a pyrenejských mastifoch. Odniesli si s ňou ale aj zdravotný problém (viď. Zdravotné problémy).

POVAHA

AD je povahou ako bežný moloss - tvrdohlavá, vysoko inteligentná, tvrdohlavá, samostatne mysliaca a napokon tvrdohlavá. Vyžaduje tesný kontakt s ľuďmi. Má vyrovnanú povahu a silné lovecké inštinkty, ktoré vám priblíži hneď, ako s ňou zájdete do lesa alebo na veľké otvorené priestranstvo (lúky, polia). Moje skúsenosti v lese sú také, že ak by som chcela mať psa stále na očiach, musela by som ho vymeniť zrejme za buldoga, v lepšom prípade ho pripnúť na vodidlo. Inak sa musím uspokojiť s tým, že ho uvidím zhruba raz za minútu na 10-15 sekúnd, pretože mňa síce má rád, ale les miluje. Kto by ale nedoprial svojmu zverencovi ten pocit voľnosti? AD je veľmi citlivá a vnímavá a vie veľmi dobre vycítiť, ako pánovi v danom momente je. Hlavne ale platí, že si je veľmi dobre vedomá svojej sily a podľa toho sa aj správa. Ide o psa s vyšším potenciálom dominancie, hlavne vo vzťahu ku psom, čo môže pri nesprávnom vedení spôsobiť problémy. Mne sa ale nikdy nestalo, že by bez príčiny útočil na psy malé a aj pri strete s jemu rovným len vyčkáva, "čo na neho povie" ten druhý.

VÝCHOVA A VÝCVIK

Čo sa týka výchovy a výcviku, ničím výnimočným sa AD nelíši od ostatných veľkých plemien. So socializáciou by sa malo začať hneď po príchode do nového domova. Je potrebné veľa sa pohybovať medzi ľuďmi a psami a dbať pri tom na to, aby šteniatko neutrpelo nijaký šok a nezažilo nepríjemnú situáciu s iným psom, ktorej by sa mohlo chcieť v budúcnosti vystríhať práve agresívnym správaním.

Výcvik AD nie je oveľa náročnejší ako u iných plemien. Je ale potrebné odhadnúť správnu mieru citlivosti a razantnosti v prístupe k nej. Príliš milý prístup môže začať zneužívať a vyvyšovať sa do pozície vodcu (to platí hlavne u psov) a naopak nadmerne prísny prístup môže psa "zlomiť" do takej miery, že úplne odmietne cvičiť.

A budovanie si stratenej dôvery u psa je oveľa ťažšie ako výcvik štyroch psov v puberte. Tiež treba poznamenať, že ide o psa dogovitého so svojím rozumom, a preto nikdy nebude cviky vykonávať s rýchlosťou a odhodlaním vlčiaka. Pri začiatkoch výuky kúsania na rukáv/pešek by som odporučila počínať si a brať to viac ako hru, než burcovať útočnosť. Zdanlivo odolná AD je vo vnútri veľmi citlivá a zo začiatku si možno nebude vedieť vysvetliť "útok" známeho človeka a psa si pokazíte ešte pred začatím výcviku. Argentína nie je pes pre začiatočníka.

ZDRAVOTNÉ PROBLÉMY

Ako väčšina plemien, i AD trpia niekoľkými, pre ne typickými problémami, ktoré vznikli väčšinou nedopatrením pri šľachtení. Všeobecne platí, že kluby a chovatelia robia všetko pre to, aby sa tieto chyby odstránili, no to si vyžaduje, hlavne pri tak mladom plemene, akým je AD, ešte veľa práce.

1)Hluchota. Nie je priveľmi častá, ale stáva sa. Vyplýva z ich bieleho sfarbenia a dostali ju "do vienka" od bulteriérov. Bulteriéry sa s ňou popasovali povolením viacerých farebných variet. Pri AD ostáva len dúfať a robiť všetko pre to, aby sa postupom času eliminovala na minimum. Častejšie sa s ňou ale stretávajú "chovatelia" odchovávajúci štence bez preukazu pôvodu (bez PP), pretože na takomto "chove" sa môžu podieľať najmä psy a suky vylúčené z riadeného chovu pre nejakú vážnu vadu, ktorou môže byť aj hluchota. Prípadne sa navzájom krížia ich potomkovia, ktorí síce možno majú dobrý sluch, ale sú nosičmi tejto vady.

2)Alergie. Ďalší problém, ktorý má rovnakého menovateľa, bielu farbu. Biele psy majú celkovo kožu náchylnejšiu a citlivejšiu. Častejšia je najmä alergia na štipnutie blchou.

3)Citlivý tráviaci trakt, ktorý je dôsledkom spájania väčšieho množstva plemien pri samotnom šľachtení, teda prešľachtenia. Ťažšie, napríklad, trávia mastné mäso.

Musím ale podotknúť, že pes nemusí trpieť ani jedným z týchto zdravotných problémov.

ZOPÁR OSOBNÝCH SKÚSENOSTÍ

Osobne som mala už viac možností presvedčiť sa o pravdivosti toho, čo ste si práve prečítali a čo je medzi chovateľmi AD už známe.

- AD nezabúda. Akima som ako šteňa v rámci socializácie často vodila medzi psov aj známych, aj neznámych. Pri takýchto stretnutiach niekoľkokrát došlo k nepeknému napadnutiu môjho psa tým druhým, najčastejšie malým krížencom. Stávalo sa to aj neskôr, keď už mal 8 - 9 mesiacov. No bol príliš dobrý a nechcel a neodvážil sa vzoprieť ani basťošovi 5x menšiemu ako je on sám. Dnes je dospelý, sebavedomý, na psy, hlavne tie malé, nemá potrebu útočiť. No pamätá si a pri stretnutí s jedným z nich cítim cez obojok a vodidlo chvenie jeho hrdla. Malí "vinníci" ho väčšinou inštinktívne z diaľky obchádzajú.

Pri venčení máme už vyhradenú trasu, ktorá vyhovuje aj mne, aj Kimovi. Pravidelne nás spoza plota "vyštekáva" jeden rotweiler. Vždy som si pri ňom pomyslela, že keby sa dostal spoza plota, nedopadlo by to dobre ani s jedným zo psov. Stalo sa. Brána dokorán, panička vonku, samozrejme, na "domov, miesto, ku mne" ani nepomýšľal poslúchnuť a paničke to očividne veľké starosti nerobilo. Vrátiť sa už ale nedalo, pes by nás napadol odzadu, tak som čakala. Rotweiler sliedil, pani šla k nemu - chyba, rotvajlera to povzbudilo a vrčiac sa valil k nám. Nedalo sa čakať nič dobré. Zaujímavé bolo, že môj pes ostal kľudne sedieť, hoci mu jeho sok bežal "do náruče". Toto zrejme soka prekvapilo viac ako mňa, a tak rýchlo, ako sa k nám valil, tak ostal aj stáť. Meter od Akima, stále so štekotom a pozerajúc mu do očí. Trvať to mohlo asi 20 sekúnd a rotvajler uznal očnú prehru, zobral sa a už bez štekotu odišiel. Bola to perfektná ukážka toho, akú má argentína v sebe vnútornú silu. Očakávala som obranu útokom, ale on má jednoducho navrch.

To isté sa mi potvrdilo aj pri zopár zdanlivých útokoch na mňa, kedy si pes môže myslieť všeličo. Išlo aj o napadnutie zozadu a zľakol sa aj samotný pes. Okamžite do útočníka skočil, vydával strašné zvuky, už som myslela na pohotovosť, ale zbytočne. Mal možnosti, no nikdy nehryzol. Vždy len zastrašil, a to útočníkom úplne stačilo.

Raz v noci sa k nám do bytu doslova dobíjal zblúdilý podgurážený chlap. Musel toho vypiť ozaj veľa. Myslel si, že ide domov. Vyzváňal, búchal do dverí, ale toto zvykne robiť aj suseda, takže sme psa zavreli (väčšinou to robíme) a dvere sme otvorili. Chlap sa automaticky vtlačil dovnútra, no Akim si otvoril sám (kľučky ovláda od puberty) a v momente po ňom vyštartoval. Za zlomok sekundy bol chlap znovu vonku a pes pri vchodových dverách len vrčal. Zavreli sme a Akim chodil nervózne okolo dverí. Vtedy do mňa vošla guráž, otvorila som a so psom po boku som opilcovi "dohovárala", nech odíde. Kimo bol v strehu a kontroloval situáciu. Dobre sa ale pozeralo na to, keď zvedavý chlapec, ktorého sme mali na návšteve a pre psa bol cudzí, začal byť zvedavý až príliš a tlačiť sa do dverí vedľa mňa...Akim si ho zobral na starosť a svojím telom a lízancami do tváre ho zatlačil späť dovnútra.

NA ZÁVER

Chlap sa odtackal a všetko bolo v poriadku. Nebola to nijaká extrémna, život ohrozujúca situácia, no znovu som sa presvedčila o tom, že argentínska doga je jednoducho jedinečné a jedinečne uvažujúce plemeno so silnou osobnosťou, ktoré ja už meniť nebudem. Mne osobne vyhovuje po všetkých stránkach, vrátane tvrdohlavosti. Argentínska doga je pes krásny, esteticky dokonalý. Spája v sebe silu a mohutnosť molossov so svižnosťou, rýchlosťou a vytrvalosťou teriérov a iných poľovných psov. Harmonická línia tela a vynikajúce osvalenie pripomínajú telo športovca. Pokiaľ mu dáte, čo potrebuje - lásku, pohyb a stravu, dokáže vám, že je osobnosť.

Dovetok

V nasledujúcom vydaní vám prinesieme rozhovor s majiteľmi historicky vôbec prvej argentínskej dogy na Slovensku, manželmi Saksunovými z Košíc. Už dnes vám môžeme prisľúbiť, že to bude krásne čítanie. Málokedy sa totiž človek môže stretnúť a tak príjemne porozprávať s pamätníkmi (prepáčte ten výraz) slovenskej kynológie. Máte sa určite na čo tešiť.

Foto: archív autorky, Použitá literatúra: Dr. Dieter Fleig - Bojoví psi, L & M Smrčkovci - Vreckový atlas psov

Lucia Paulovičová

<<< späť