Stano: Sám si neviem vysvetliť, čo sa stalo. Možno je to tým, že už ako dieťa som mal psa. Bola to síce čistokrvná pouličná rasa menom Blackie a neposlúchal nikoho, ale mal som ho rád. S rodom kokeršpanielov som sa zoznámil až v Galante kde som hrával ping-pong a zostal som taký očarený, že po príchode domov som povedal osudovú vetu svojho života: “Budeme mať psa!“

Odpoveď bola ešte osudnejšia, ale to už čitatelia vedia. Takže odpoveď znie: Spýtaj sa trénerky. (t.j. Jana – manželka)
Jana: Problém bol asi v tom, že som nikdy k tomu nebola vedená. Na druhej strane som si ale pomyslela že by to mohol byť dobrý spoločník pre nášho syna Mateja. a od rozhodnutia k činu to bol len kúsok, keď k tomu pripočítam fakt, že Ronyho som si zamilovala na prvý pohľad.

Nebolo by lepšie keby Maťovím spoločníkom bol súrodenec?
Jana: (smiech) Krutá otázka....., ale zatiaľ ešte nie.
Stano: Súrodenec by asi nechcel granule.

V kuloároch sa šepká, že moderátor ROCK FM Rádia Stano Gális musí mať všetko značkové, počnúc psom.....
Stano: Noooo, to je pravda (nepíš to tam nie je to tak). Môj pes nemusí byť „Made in Chovná stanica“ ale s pouličnou rasou už skúsenosť mám a ako vieš, nie príjemnú. Dôležitejšie je, že moja trénerka vôbec nejakého psa povolila.

Starostlivosť o dieťa leží na pleciach obidvoch. Starostlivosť o psa už nemá také výrazné určenie.
Jana: S tým súhlasím. Stanovou starostlivosťou je klásť otázky typu: "Kto vyvenčí Ronyho? Kto mu dá najesť?"
Stano: Nesúhlasím, a to je naozaj výnimka kedy s mojou trénerkou nesúhlasím. Keď vidím tú Ronyho nemú tvar, ten smutný pohľad, som ochotný urobiť čokoľvek, aj sa vo dverách otočiť a ísť naspäť von (na pivo).

O výhovorky ako sa dostať z domu má postarane.
Stano: No comment.

Čitatelia z fotky vidia a hlavne cítia kamarátstvo medzi Matejom a Ronym. Ja ale viem že od začiatku to tak nebolo....
Stano: (stále sa tlačí odpovedať prvý) Matej si chcel trénovať svoje veliteľské schopnosti, ktoré ma jednoznačne po trénerke (manželke). Škoda, že práve na psovi. Potom sa to celé zmenilo na boj o teritórium a Maťo aj Rony bojovali statočne, vytrvale, ale hlavne proti sebe. Až potom pochopili, že tento byt patri „nám“, tým chcem povedať, že aj mne. (Niekedy totiž také pocity nemám.)
Jana: Ja som v tom ako matka videla od začiatku obyčajnú žiarlivosť. Matejovi som veľmi opatrne a hlavne postupne musela vysvetľovať, ako sa má k Ronymu správať a prečo. Keď sa na to teraz spätne pozerám, trvalo to cele asi dva mesiace.

Mať doma štvornohého miláčika prináša so sebou aj starosti v podobe „psích pozdravov“ na koberci.
Stano: Vždy na...l, keď sa vys...l v byte. No ale teraz vážne. Nedá sa to celkom takto povedať, pretože konkrétne naša chodba potrebuje menšie úpravy.  Ronymu práve v týchto častiach zachutilo naše linoleum a dal nám tým vlastne na vedomie, že ho treba vyhodiť.
Jana: Tak s tým zasa nesúhlasím ja, stalo sa, že Rony nechal pozdrav aj na koberci, a to som potom v robote nestíhala dvíhať telefón a odpovedať na otázku: „Čo mám s tým robiť mamka?“ A tak som po príchode domov, našla koberec vo vani, osprchovaný, ale konečne úpravy zostali aj tak na mne.
Stano: (trasie mu kútikom úst) Aby som sa podobným situáciám vyhol, cieľavedome vysvetľujem synovi, že darček, teda ja psa netreba len využívať, ale sa oňho aj starať. Vedel som a viem, prečo to robím.

V čom vás Rony zmenil?
Jana: Som určite pokojnejšia (Stano prvýkrát súhlasne prikyvuje) a nie som lenivá ako predtým. Obľúbila som si nekonečné večerné prechádzky s Ronym.
Stano: Hlavne zmenil chod rodiny. Ráno skáče do Matovej postele a od radosti ho celého pooblizuje, mne zase precízne „vyžužlá“ ponožky, niekedy aj slipy. je to starý fetišista... Vďaka Ronymu som sa stal nielen poriadkumilovnejším, ale ušetríme aj za vodu.

Zdá sa že na Ronyho máte každý osobitý názor. Skúste ho charakterizovať.
Stano: V prvom rade je to strážny pes. Musím naňho neustále dohliadať, aby mi neutiekol, a hlavne aby nám ho neukradli. Potom je mimoriadne dôverčivý, má pekne smutne oči po mne, veď nie zbytočne sa hovorí že pes sa časom podobá na svojho pána.
Jana: Nemôžem s tým súhlasiť, jeho paňou som ja, musím ho vychovávať, aj keď nepopieram Stanov diel práce. Rozhodne nemá smutné oči, skôr si stále vyžaduje pozornosť. Je inteligentný a rozumný.
Stano: Súhlasím, že trénerka ho cvičí, ale nechcem mať z neho „mopslíka“. Nesmieme predsa zabúdať, že aj on má svoje názory, požiadavky na života a že aj on je len človek. Musí nás síce rešpektovať, ale vie nám ukázať, keď nám chce niečo povedať.

Ako by ste vy zabránili preplnenosti v psích útulkoch?
Stano: Ja som čítal rozhovor v minulom čísle s Peťom Prívarom a súhlasím s ním. Možnosť mať psa by nemal mať každý, tak ako každý nemôže nosiť zbraň, pripadne vlastniť vodičský preukaz. Možno by každý z nás mal absolvovať nejaký test.
Jana: Podľa mňa by stačilo, keby si každý z nás vedel uvedomiť význam slova starostlivosť, možno to porovnať so starostlivosťou o dieťa. Ak sa nevie niekto postarať o dieťa, nezvládne to ani so psom.

Blížia sa najkrajšie sviatky roku, o par dni privítame rok 2003, chystáte sa na lyžovačku a to je aj darček pre vášho „štvornohého“. Ak slovný darček by ste dali našim čitateľom?
Stano: Ak vás žena niekedy nepočúva, ak sa doma nedostanete k slovu a ak máte pocit, že si nerozumiete, kúpte si Ronyho bratranca.... (smiech)
Jana: Ak ste nahnevaná na svojho manžela, zoberte psa na 2 hodiny na prechádzku. Hlavne sa na všetko vykašlite, to Vám určite urobí dobre.

Čo myslíte, čo z toho mysleli Gálisovci vážne a čo nie? Nechávam to na Vás. Ale nezabúdajme, že smiech a dobrá nálada liečia a tak Vám želám nielen krásne Vianoce (na darčekoch nezáleží) ale hlavne v roku 2003 veľa „srandy“. Vaša. Sysa

Sysa Čiefová-Fajdová

<< späť