ÍRSKY VLKODAV

Domáci baránok, dravec na poľovačke

Podnadpis tohto príspevku nepochádza z našej redakčnej dielne. Baránkom a súčasne dravcom totiž nazval írskeho vlkodava približne v roku 1210 Llewellyn, princ z Walesu. A lepšie veru charakterizovať toto plemeno ani nemohol! Aj keď je pravdou, že o tomto mohutnom psovi z čeľade chrtov sa iba ťažko dá uveriť, že sa jedná o tvora prítulného a ohľaduplného k ľuďom. Pravda je ale taká, že írsky vlkodav je priam vzorovým exemplárom pre príslovie: Pes, najlepší priateľ človeka!

V súvislosti s írskym vlkodavom si v prvom rade treba ujasniť to, odkedy ho môžeme akceptovať ako plemeno. Na túto tému existujú viaceré dohady, pretože istá časť chovateľov a prívržencov plemena je presvedčená, že dnešnému vlkodavovi predchádzala tisícročná história, na druhej strane ale stoja tí, ktorí to odmietajú s tvrdením, že tento pes nemá až takú starú existenciu. Pravdu majú do istej miery aj jedni, ale aj druhí. Ak môžeme za predka írskeho vlkodava uznať vlčiu dogu, ktorú chovali Íri v hojnom počte, tak sa v histórii naozaj dopracujeme až 1000 rokov dozadu. Lenže úplná spojitosť tohto plemena s vlčou dogou nebola nikdy jednoznačne preukázaná (ale ani spochybnená), a preto je pravdepodobnejšie, že vývoj vlkodava do dnešnej podoby započal niekedy okolo roku 1850.
Iróniou je ďalej aj to, že zatiaľ čo iné národy sú na svoje národné plemená hrdé a primerane tomu ich aj vyzdvihujú, poniektorí Íri vlkodava neakceptujú, skôr, takpovediac, odsudzujú. Istý pán Ash už v roku 1933 povedal, že smerovanie írskeho vlkodava ako plemena nemá nič spoločné s Írskom, pretože staré vlkodavy boli viac dogovité. Tu je však diskutabilné, akých starých írskych vlkodavov mal na mysli, pretože v historických análoch niet o nich žiadnej zmienky. Známy kynológ a maliar Ludwig Beckmann koncom 19. storočia ako prvý spochybnil existenciu psa, ktorý by niesol názov starý írsky vlkodav. Pomerne jedno-značne dokázal, že poukazovanie na psov, ktorých pred mnohými stáročiami nazývali ľudia jednoducho iba hryzačmi vlkov, ako na starých írskych vlkodavov je úplný nezmysel. Síce predok súčasného vlkodava bol

určite využívaný na lov vlkov, predsa nemožno za toho predka označiť hryzačov vlkov, pretože v skutočnosti šlo o veľkých a rýchlych psov, ktorí dokázali dohoniť a zabiť vlka, ale v ich prípade nešlo o plemeno, nakoľko tie mohutné a rýchle psiská boli rôznorodé, nepochádzali z jedného plemenného druhu. Na druhej strane ale Beckmann poukázal aj na skutočnosť, že v 16. až 17. storočí dovážala nemecká šľachta najväčších a najzdatnejších loveckých psov z Írska alebo Anglicka. Nikde sa však o nich nepíše ako o írskych vlkodavoch, ale iba ako o rýchlych, veľkých a dobrých loveckých psoch.

Či jestvoval alebo nejestvoval starý írsky vlkodav nevieme s určitosťou, ale isté je, že o modernú podobu tohto plemena sa šľachtitelia a chovatelia postarali za pomoci škótskeho jelenieho psa, na ktorom sa vlastne staval celý chov a vývoj írskeho vlkodava.

KTO STÁL PRI "ZRODE"?

Mnohí sa mylne domnievajú, že otcom plemena je farár Edmund Hogan. Nie je to ale pravda, aj keď tomuto pánovi nemožno odoprieť dosť veľké zásluhy v jeho rozšírení. Napriek tomu, že o írskom vlkodavovi zozbieral všetky dostupné informácie, ktoré vyšli v knižnej podobe už v roku 1897 pod názvom The History Of The Irish Wolfdog (v roku 1972 vyšla v reedícii), nemožno ho považovať za tvorcu plemena. Hogan sa totiž do šľachtiteľskej ani chovateľskej práce priamo nikdy nezapojil.

V tomto smere patrí uznanie kapitánovi menom Augustus Graham, ktorý taktiež zviditeľnil vlkodava vo svojej knihe The Irish Wolfhound, ale zároveň sa aj zapojil do jeho vzkriesenia. V polovici 19. storočia totiž záujem o plemeno natoľko opadol, že to spelo k jeho zániku. V roku 1863 sa však do chovu írskeho vlkodava zapojil Graham, ktorý tento svoj čin okomentoval otázkou: "Prečo má tento kráľ medzi psami skutočne upadnúť do zabudnutia?"

V nasledujúcich 34. rokoch svojho života vložil kapitán do chovateľskej práce všetok čas a nemalé finančné prostriedky. Záchranu plemena vykonával takým spôsobom, že v tých málo existujúcich chovateľských staniciach hľadal a kupoval dobrých jedincov. Za pár rokov mal k dispozícii stovku čistokrvných psov. Predkovia niektorých z nich sa narodili v roku 1815, takže sa Grahamovi podarilo v chove siahnuť dostatočne späť. Nemal však po ruke žiadnych pomocníkov, pretože väčšina popredných chovateľov írskeho vlkodava, ako napríklad Baker, Richardson alebo Power, už boli po smrti a ich chovy boli rozpadnuté.

Graham to ale nevzdával a doslova mravenčou prácou sa dostal k niekoľkým jedincom pochádzajúcich z chovov vyššie zmienených pánov. Svoju krvnú líniu nakoniec Graham začal chovať na psoch zo starého rodu vlkodavov Kilfane, ktoré choval Sir John Power a so psami od Bakera (línia nazývaná Ballytobine). Spolu išlo o šesť jedincov, ktorí napriek rozdielnym líniám pochádzali z príbuzenskej plemenitby. Spočiatku Graham nehodlal skrížiť svoje zvieratá s iným plemenom, ale keď mu bolo jasné, že takto nevyšľachtí psa svojich predstáv (hlavne čo sa týka výšky), siahol po škótskych jeleních psoch z rodu Glengarry, ktoré spáril so svojimi vlkodavmi. To bol začiatok chovu moderného írskeho vlkodava, ako ho poznáme dnes.

BOL VLKODAV LOVCOM VLKOV?

Pravdepodobne áno, pretože o tom jestvuje viacero písomných dôkazov. Aj keď sa iba zriedkavo spomínajú írske vlkodavy, popis psov určených na tento účel najviac poukazuje na toto plemeno. Napríklad v knihe Dejiny Írska z pera Holinsheda (1660) sa píše:

"Írsko je domovom mnohých kráv, vynikajúcich koní, sokolov, rýb a vtákov. Žijú tu však aj vlci, ktorí sa lovia a chrty, ktoré majú telo a nohy silnejšie ako nohy a telo žriebäťa. Pred tými vlk neutečie."

V nariadení z Anglicka za čias vlády Cromwella sa zasa píše, že v Írsku a Anglicku sa premnožili vlci, a preto bol zakázaný vývoz vlkodavov do zahraničia.

Nerovnosť medzi týmito psami a vlkmi dokazuje fakt, že začiatkom 19. storočia bol v Írsku počet vlkov vo voľnej prírode taký nízky, že to hraničilo s ich vyhubením. Pritom ešte v roku 1657 anglický spisovateľ Ware napísal:

"Napriek tomu, že v Anglicku nemáme žiadnych vlkov, je isté, že sa tu predtým vyskytovali v takom hojnom počte ako dnes v Írsku."

O takmer úplnom vyhubení vlkov pojednáva aj záznam Redlicha z roku 1788, v ktorom stojí:

"Vlkov je už tak málo, že naposledy sa v Írsku podarilo uloviť jedného ešte v roku 1786 svorke vlkodavov patriacej pánovi Watsonovi."

Úpadok záujmu o vlkodavov v 19. storočí teda môžeme pripisovať aj tomu, že s poklesom stavov vlkov stratili pre človeka význam. Nebolo čo loviť, neboli potrebné ani vlkodavy.

VÝZNAMNÉ V CHOVE

Za vzorový exemplár plemena sa dodnes považuje pes O'Leary, ktorý sa narodil v roku 1902. Pritom to nebol až taký čistokrvný írsky vlkodav, pretože v rodokmeni mal ako predkov uvedené nielen škótske jelenie psy, ale aj nemecké dogy.

V roku 1885 založil Graham Klub írskeho vlkodava, v ktorom zastával funkciu prezidenta až do svojej smrti v roku 1909. To už však pomaly 10 rokov nepatril jeho chov medzi elitu. Vedúci post v tom čase patril chovateľskej stanici Felixtowe, ktorú riadil a vlastnil pán Everett. Aj ten však ešte do svojho chovu zapojil nemecké dogy. Úplne čistokrvný chov írskeho vlkodava započal zhruba okolo roku 1900. Od tej doby už chovatelia krížili iba vlkodavov.

Chrty boli v Anglicku všeobecne obľúbené nielen u bežného obyvateľstva, ale aj u kráľovskej rodiny. Výnimkou nebol ani írsky vlkodav. Ten si získal u panovníckeho rodu až takú priazeň, že sestra kráľa Juraja VI. bola v rokoch 1930 až 1964 predsedníčkou Klubu írskeho vlkodava.

ŠTANDARD

Úplne prvý štandard z roku 1886 zostavil Graham v spolupráci s ďalším chovateľom Garnierom. Až na niekoľko menších zmien je platný dodnes. Dnes platný štandard stanovuje minimálnu výšku samca 79 cm a sučky 71 cm. Ako minimálna hmotnosť s udáva 54 kg pre samca a 40,5 kg pre sučku. Horná hranica nie je udaná, iba priemerná výška pre samca v rozpätí od 81 - 86 cm. Z tejto priemernej výšky môžeme predpokladať, že niektoré psy pravdepodobne dosahujú výšku v kohútiku okolo 90 cm, dokonca aj viac. (Na porovnanie: Minimálna výška pre samca nemeckej dogy je 80 cm, pre sučku 72 cm a ani tu nie je stanovená horná hranica. Írsky vlkodav je však výrazne dlhší, ako kvadraticky stavaná doga.)

Enormná veľkosť psa je v staršej literatúre vždy zdôraznená: Goldsmith (1770), ktorý nám podáva relatívne dobrý popis írskeho vlkodava z čias zahájenia čistého chovu, píše: "Posledný a najkrajší druh zo všetkých, ktoré spomínam, je veľký írsky vlkodav, ktorého možno v istom slova zmysle nazvať pravekým psom. Je výnimočne pekný, má majestatný výzor a je pravdepodobne najväčším psom na svete. Zo všetkých, ktoré som videl, najväčší mal asi 4 stopy (120 cm!), asi ako ročné teľa. Bol to chrt, ale predsa silnejší." Bewick (1790) udáva výšku v kohútiku 3 stopy (asi 90 cm) a farbu škoricovohnedú. Aj Youatt (1845) udáva výšku až do štyroch stôp (120 cm). Podľa nájdených prehistorických lebiek v Crannoges pri Dunshaughline E. Hauck vypočítal výšku v kohútiku medzi 79 - 86 cm. Či skutočne existovali kedysi psy s výškou 120 cm, je otázne, isté je však to, že írske vlkodavy vzbudili u znalcov psov najväčší dojem práve svojou veľkosťou.

Branislav Mathe

<<< späť