JESEŇ NA VÝSTAVÁCH V ZAHRANIČÍ |
|
Povzbudivé slová priateľov ohľadom letného zostrihu z výstav v zahraničí zapríčinili aj jeho jesenné pokračovanie, ktoré vám teraz celkom rada prinášam.
|
|
Kecskemét Do Kecskemétu som sa tento rok vybrala znova po trojročnej prestávke. Vyhovovali mi rozhodcovia, ktorí boli v propozíciách (napriek tomu, že sa počas celého roka často opakovali), a tak som prihlásila sučku aj psa. Do Kecskemétu sa cestuje z Bratislavy dobre, či už si vyberiete diaľnicu, alebo nie. Potrebovali sme aj ubytovanie, keďže to bola výstava dvojdenná, teda 2x CACIB. Pekný hotel v absolútnom centre mesta nestál veľa peňazí a od výstaviska sa k nemu dalo veľmi jednoducho dostať. Čo sa týka výstaviska samého, je veľmi priestranné, na brehu akéhosi menšieho jazera, všetky kruhy sú na jednom priestranstve, a tak je to aj prehľadné. Stany pre rozhodcov sú kryté z troch strán, čo by som aj ja ako rozhodca veľmi ocenila, aj pre trošku súkromia, aj kvôli prípadnému vetru, stráženiu osobných vecí, atď. Hneď ráno ma čakalo sklamanie v podobe zmeny rozhodcu na sobotu pre naše plemeno. Trošku mi zlepšilo náladu stretnutie s pánom Laurentom Pichardom, ktorého si veľmi vážim, a zhodou okolností vo vedľajšom kruhu posudzoval pudlov, moje veľmi obľúbené plemeno. A tak po rozčarovaní z posudzovania v našom kruhu, kde ako rozhodca bol vysoko postavený maďarský funkcionár a robil jeden rozhodcovský prešľap za druhým (akože zadal CACIB a res. CACIB v triede šampiónov bez toho, aby si zavolal CACov z ostatných tried, a tomu podobné), som sa ukľudňovala pohľadom práve na posudzovanie pudlov. Na záverečné súťaže sme nezostali, nemala som chuť. Väčšinou si ich rada pozriem, či už sa ich zúčastňujem alebo nie, ale po tom, čo sa dialo v ten deň u nás v kruhu, sa mi vážne nechcelo. Druhý deň už bol o poznanie lepší a dokonca sme aj získali res. CACIB na psa a CACIB na sučku. Počasie síce celý víkend ako-tak vychádzalo, ale začalo sa zhoršovať, tak sme usúdili, že asi radšej pobalíme a pôjdeme. Ako dobre sme urobili! Po ceste nás chytila príšerná prietrž mračien, taká, že autá zastavovali na ceste, vôbec sa nedalo ísť. Hovorila som si, že toto keď chytí výstavu, ďakujem pekne. Aj tak bolo. Tí, čo tam zostali, skončili poriadne premočení. Najviac sa prietrž dotkla skupín FCI 8 a 9, čo sú, samozrejme, prevažne nasrstené plemená, a tak stupne víťazov pôsobili ako z grotesky (to už vám referujem len z fotografií, ktoré som potom videla). Jedna vec ma zarazila. Až po príchode domov som zistila na nejakých internetových stránkach, že obe výstavy v Kecskeméte boli nomináciou na Crufts. No uznajte, nikde, ani v propozíciách, ani v katalógu ani zmienky o takomto dôležitom fakte! Takže ziskom CACIB je naša Layton Georgianne vlastne nominovaná na Crufts. A ani som o tom netušila! Každopádne, sklamanie z prvého dňa v Kecskeméte ma neodradí ísť na túto peknú výstavu na budúci rok znova. A dúfam, že tam stretnem viac Slovákov, ako tento rok!
Lendava Už rok dopredu som sa tešila na túto výstavu. Z jednoduchého dôvodu. Vedela som, že je pozvaná posudzovať naše plemeno - amerických kokeršpanielov - odborníčka na slovo vzatá, pani Gloria Mitchum Geringer z USA. Dlhoročná chovateľka tohto plemena, veľmi skúsená posudzovateľka. Teda nielen skúsená, ale aj s veľkou prestížou, pretože často posudzuje aj tzv. Nationals v USA. Tí, ktorí máte trošku predstavu o hierarchii výstav v USA, asi viete, že Nationals je v podstate dôležitejšia výstava ako najväčšie výstavy, ako Eukanuba Invitational a Westminster. Nationals je vždy špeciálna výstava, a, napríklad, u amerických kokrov sa počty prihlásených šplhajú pekne cez 500 jedincov!!! Takže, predstava, že takáto odborníčka posúdi našich psov, ma nenechávala chladnú, a to ozaj už rok dopredu. Asi týždeň pred výstavou prišla správa o hurikáne Katrina, ktorý zdevastoval New Orleans a pani Geringer je presne odtiaľ. Ale našťastie ona bola v poriadku, sama pritom pomáhala v rôznych centrách pomoci obetiam hurikánu. Amerických kokrov bolo prihlásených 13, čo je na slovinskú výstavu aj celkom slušný počet, konkurencia nabitá menami. Absolútne nečakaný úspech, a pre vyššie spomenuté príčiny aj maximálne cenený - Ch. Layton Esquire CAC, CACIB, BOB a Jch. Layton Georgianne CAC, CACIB. No úžasné! A keď ešte skajteriérka Roba Kanása dostala CACIB, BOB, westík Martinky Krišovej takisto, a ešte aj anglický kokeršpaniel p. Petrovského, veľmi sme sa tešili na finálové súťaže. Záverečný kruh bol veľmi pekne pripravený, ale celodenný dážď sa prejavil aj na jeho povrchu. Krásne nazdobené stupne víťazov. Akurát nás pobavili pokále - tie boli vo forme veľkých kalichov na vysokej hrubšej stopke, čierne, so zlatým lemovaním a zlatým písmom. Prvé, čo nás pri pohľade na ne napadlo - urny. No ale nehnevali sme sa, keď si jednu takú urnu z kruhu odniesla Jarka Hatalčíková s americkým kokeršpanielom Layton Esquire za druhé miesto v skupine! Večer sa ešte konalo niekoľko dobre zorganizovaných klubových výstav, čo umožnilo zisk 2x CAC za jeden deň. Akurát ale ktosi vyhlásil, že na nás všetkých, ako tam tak v tom daždi dobrých 12 hodín stojíme, len treba hodiť jednu obrovskú sieť, dobre ju zatiahnuť, a šup s nami na psychiatriu. Bude na tom niečo pravdy
|
|
|
|
Mosonmagyarovar polnocou, už ráno sme opäť sadali do auta a išli do Mosonmagyarovaru, ktorý je síce z Bratislavy toť za rohom, ale každý normálny človek v nedeľu ráno spí, dupľom ak deň predtým absolvoval náročný výlet. No ale nechajte si ujsť CAC výstavu, na ktorú sa dopravíte za pol hodinku! Vypustili sme z partie Roba a pribrali sme Ondra Dudáša s čínskym chocholatým psom Hopkirkom. Počasie celkom prialo, ale ten otáznik nad ním visel stále. Slovákov sa zišlo pomerne dosť, takže sa mi určite nepodarí vymenovať všetkých. Viem ale, že tituly BOB v 1. skupine dostala bearded kólia pani Blanky Pásztoovej z Komárna, v 3. skupine írska teriérka Moniky Uhlíkovej z Tomášova a west highland white teriér Maťky Krišovej, v 8. skupine labrador manželov Valentových z Bernolákova, zlatý retríver Silvii Hanovej z Komárna a náš americký koker Ch. Layton Esquire, v 9. skupine čínsky chocholatý pes v majetku Dudášových spolu so mnou, Ich. Family Song's Hopkirk Lachesis. Nakoľko tam naozaj bolo veľa Slovákov, určite mi "ušla" nejaká slovenská tvár vo finále, a preto sa ospravedlňujem. Tých však, čo stáli na stupňoch víťazov, si pamätám, a preto viem, že bearded kólia p. Pásztoovej res. BIG a Junior BIS, čo je úžasný úspech, na to víťazstvo west highland white teriéra Maťky Krišovej Ch. Un Pour Moi du Moulin de Mac Gregor v tretej skupine, v ôsmej skupine tretie miesto zlatý retríver Ch. Cruis Angel of the Dreams chovateľky a majiteľky Silvii Hanovej, druhé miesto náš Ch. Layton Esquire (2x res. BIG v jeden víkend!) a na záver 3. miesto v 9. skupine náš Ich. Family Song's Hopkirk Lachesis, čínsky chocholatý pes. Konečne sme sa mohli ísť domov poriadne vyspať!
Osijek Po nespočetných upršaných vonkajších výstavách sme sa druhý októbrový víkend konečne dočkali pekného počasia! Už bolo naozaj na čase. Nápad ísť do Osijeku sa mi zdal bláznivý, zdalo sa mi to ďaleko. Ani nie tak na kilometre, ako časovo, pretože cesta nie je po diaľnici. Ale čo som mala robiť, keď Robo chcel na skajteriérku Sašu chorvátsky CAC? Prihlásila som Georgianne a ešte aj 9-mesačnú juniorku. Využila som fakt, že výstava je ďaleko, a že ju tam "nikto" neuvidí, ak by sa nám aj na prvej výstave podaril nejaký prešľap v predvedení. Tá cesta na výstavu bola neočakávane príjemná, trvala 5 hodín (čo my, poriadne strelení, jazdievame bežne) a neboli skoro žiadne autá, počasie vyšlo, skrátka žiaden problém. Chorvátski colníci boli síce trošku zvláštni v porovnaní s tým, na čo sme si za posledný rok a pol zvykli pri jazdení v Európskej únii, ale nebolo to nič nezvládnuteľné. Pri príjazde do Osijeku sme sa trošku motali, lebo plážové kúpalisko Copacabana nebolo značené a nikde ani jedna tabuľka, ktorá by nás navigovala na výstavu psov. Ale keď sa nám to miesto konečne podarilo nájsť, nestíhali sme zavrieť ústa. Naozaj krásne priestranstvo na brehu rieky Drávy s výhľadom na protiľahlý breh a historické centrum Osijeku. Hneď na začiatku výstaviska veľmi pekná reštaurácia a kaviareň. Jediné, čo kazilo dojem výstave, boli "toalety". V úvodzovkách je to slovo zámerne. Poviem vám, naposledy som "stúpačky" zažila v Bulharsku v roku 1990! No ale našťastie sme na záchodoch netrávili deň, takže sme si ho ani nenechali pokaziť. Kruhy boli veľmi príjemne priestranné, aj keď poriadne skultivované aktívnymi miestnymi krtkami, ale inak fajn. Rozhodcovia mali pre posúdenie malých plemien k dispozícii pevné stoly s nešmykľavým povrchom, čo som maximálne ocenila najmä pri mojej oplašenej mlaďoške. Ako skvelý nápad, snáď realizovateľný aj na našich výstavách, sme ocenili to, že výstavné číslo a ostatné potrebné dokumenty sme ráno dostali v obálke, na ktorej bol vytlačený veľmi prehľadný kalendár CAC a CACIB výstav v Chorvátsku na najbližší rok. Jednoduché, originálne, účinné, nemyslíte? Čo ma ale najviac prekvapovalo, bolo to ticho a pokoj na tejto výstave. Všetko prebiehalo hladko a aj tí psi boli akísi naozaj extrémne pokojní, lebo vôbec sa všade nerozliehal štekot, tak ako to na výstavách býva. Prepracujem sa ale k záveru, odchádzali sme s CACIBom a BOBom na skajku, s CACIBom na moju dospelú kokru a CAJCom na mladú. Vo veľmi dobre zorganizovaných záverečných súťažiach sme síce nezabodovali, ale aj tak sme sa na ne celkom radi pozreli. Titul BIS bol nakoniec zadaný novofundlandskému psovi s handlerom z Maďarska a res. BIS škótskemu teriérovi s handlerom z Chorvátska. Profesionálny handling sa čím ďalej, tým viac rozmáha aj v strednej a východnej Európe, a ako každá minca, aj táto má dve strany. Na jednu stranu je veľmi príjemné pozerať sa v kruhu na prácu profesionálov, aspoň teda môjmu oku to veľmi lahodí. Na druhej strane však bežný vystavovateľ začína trošku zaostávať. Ale, aj v tom by som rada našla pozitívum, a to také, že aspoň nás to donúti viac na sebe pracovať. Teda aspoň ja rada pozorujem handlerov pri ich práci. Nielenže sú to často veľmi pohľadní muži, ale naozaj sa mám od nich čo naučiť. A preto si vyrazím na výstavy aj v zime, aby som zase niečo nové odpozorovala, a prípadne sa s vami potom aj podelila o zážitky. |
|
Linda Voláriková |