KÓLIA Elegáni s ovčiarskou minulosťou

Mnohých zaiste bude šokovať aj zistenie, že tento navonok pánsky a elegantný pes bol pôvodne ovčiarskym psom. Je to však pravda, na ktorej nič nemení ani ten noblesný exteriér tohto plemena. Potvrdzujú to dokonca aj zachovalé historické písomnosti, v ktorých niet ani len zmienky o tom, že by kólia bola psom šľachty alebo výstavným zvieraťom. A to ešte ani v roku 1845, pretože popis kólie z tohto obdobia, ktorý vytvoril Sir Youatt, približuje plemeno nasledovne:
„Bez kólie by neboli pastieri v škótskych horách schopní prežiť. Bolo by potrebných 20 ľudí, aby zvládli prácu jedného psa. Veru je to tak, to pes je ten, kto zarába na živobytie pre rodinu a ešte je aj vďačný za každé sústo, ktoré sa pre neho zvýši. Ani hlad, ani námaha, ani zlé zaobchádzanie ho neodtrhne od jeho pána. Nasleduje ho cez všetky starosti a núdzu bez toho, aby sa na niečo sťažoval. Je to tvrdý pes s výdržou.“
Čo sa týka názvu plemena, sprevádzajú ho rovnako značné nejasnosti ako u iných plemien. Teórií je samozrejme hneď viac, ale ani jedna neposkytuje až také rukolapné dôkazy, aby mohla byť určená za jednoznačne pravdivú. Theodor Gray sa vo svojej knihe The dogs of Scotland z roku 1887 opiera o tvrdenia starších bádateľov, ktorí slovo collie odvodzovali od zabudnutého keltského slova culuth. Uvedené slovo znamenalo niečo ako pes s vytrvalou silou – výdržou. Dalziel však túto teóriu odmieta a vo svojej práci z roku 1891 uvádza, že collie treba odvodzovať od slova collar, ktorým sa poukazuje u týchto psov na často sa vyskytujúci biely pruh na ich krku. Do tretice tu ešte máme teóriu R.B.Leeho, ktorý vo svojej publikácii Dictionary of Husbandry označuje kóliu za psa, ktorého názov je spojený s ovcami Colley, čiže ovcami s čiernou tvárou a nohami.
Najďalej v tomto smere však zašiel známy milovník psov a bádateľ pán Strebel, ktorý po pomenovaní tohto plemena nielenže pátral, ale ho aj konzultoval s historikmi a jazykovedcami. Pomocnú ruku mu poskytol aj profesor Roediger z univerzity v Berlíne, ktorý mu na jeho otázky podal nasledovné vysvetlenie:
„Nakoľko je kólia pôvodom škótsky ovčiarsky pes, je pravdepodobné, že má taktiež škótske – čiže keltské pomenovanie. No a v keltskej reči sa vyskytovali slová, ktoré označujú niečo ako mladšieho psa. V Írsku to boli slová culian, culén, cornisch, coloin, cuilen, v Bretónsku zasa colen. Príbuzným slovom je grécke slovo kylla vyjadrujúce mladého psa. Podľa môjho osobného názoru pochádza pomenovanie collie zo skupiny týchto slov.“

Pôvod
Rovnako ako názov, sprevádza množstvo nejasností aj určenie pôvodu kólie. V tomto smere je však tých teórií také množstvo, že sa radšej oprieme o tvrdenie pána Strebela, ktorý v zisťovaní pôvodu zašiel opäť najďalej. Strebel tvrdí, že predkami kólie sú islandské psy, čo do istej miery potvrdzujú aj historické anály. Z tých sa totiž dozvedáme, že Anglicko bolo už na prelome 16. a 17. storočia priam premnožené islandskými psami. Nadôvažok islandský pes má až prílišnú podobnosť s prvotným typom kólie, aj keď je na druhej strane pravdou, že šlo o formu, akú vtedy mala väčšina ovčiarskych psov kdekoľvek v Európe.
Teoretický názor pána Strebela nikto nevyvracia, ale oficiálne sa chovatelia pridržujú L. Egg-Leacha a jeho 48. zväzku knihy psích plemien (vydanej v roku 1949). V tej stojí:
„Vývoj kólií môžeme s určitosťou sledovať a hodnotiť iba 80 rokov nazad. Pátrať hlbšie v histórii nemá význam, pretože všetky doterajšie pokusy nájsť ich pôvod boli neúspešné, alebo nie celkom presné. Žiaden zverejnený názor pri hlbšom preskúmaní nemožno považovať za jednoznačný dôkaz o ich pôvode.“
V podobnom zmysle sa vyjadril aj Sir Youatt, ktorý už v roku 1848 napísal:
„Moje hľadanie predkov kólie v skutočnosti neviedlo k ničomu. Asi to už raz bude tak, že ovčiarsky pes je svojím vzhľadom a charakterom rovnaký v každej krajine. Má špicatý nos, krátke a vztýčené ušnice, na krku ho pokrýva hrubá srsť. Obvykle má po dva pazúry na zadných nohách, čo ho odlišuje od ostatných psov, ktoré ich nemajú zrastené s kosťou, ale sú spojené kožou a väzivom. Chvost sa vykrúca mierne dohora a je dosť dlhý, skoro taký bujný ako u líšky. A to aj u krátkosrstých exemplároch. U nás vo Veľkej Británii, kde sa využíva viac na dozeranie než na stráženie je relatívne menšieho vzrastu. Obzvlášť to platí pre severské oblasti s otvorenými a chladnými krajinami, kde bol odjakživa potrebný menší a pohyblivejší pes. V krytom teréne, kde pes musí nepoddajné ovce viesť a zavracať, sa ovčiarske psy krížili s hrubosrstým teriérom, pointerom a občas aj s buldogom. Tým sa získal silnejší typ honiaceho psa. Bystrosť, trpezlivosť a priateľskosť ovčiarskych psov sa vo všeobecnosti zachovali, ale krížením sa im prinavrátila časť divosti, čím trpia ovce. A taká je aj kólia.“
Presnejšie taká bola vtedy, pretože dnes už sa plemeno absolútne nevyužíva na svoje pôvodné poslanie.

Kólia ako čistokrvný pes
Úpadok pôvodného poslania kólie ako ovčiarskeho psa treba hľadať v roku 1860, kedy sa na výstave psov v Newcastle objavila sučka s pomenovaním Pure scotch bitch – čistokrvná škótska sučka. V skutočnosti to bol pes starej a pôvodnej formy kólie, ktorý na tejto výstave hneď na prvý pokus zvíťazil v kategórii pastierskych a ovčiarskych psov. Od tohto momentu sa chovatelia v Anglicku začali razantnejšie zaujímať o dané plemeno, ktoré čoraz intenzívnejšie podstupovali šľachteniu bez dôrazu na jeho pôvodné využitie.
V roku 1871 sa na výstave Dog Show Society v Birminghame objavujú dvaja jedinci, ktorých už vystavili ako kólie. Boli to Old Mec, ktorý vyhral prvú cenu, aj keď u publika to vzbudilo pohoršenie, pretože podľa nich bol oveľa lepší druhý pes s menom Old Cockie. Spomínaný L. Egg-Leach na margo tejto výstavy napísal:
„Psy boli posudzovaní rozhodcom a rozhodca vystavovateľmi. Rozhorčenie publika netreba brať do úvahy, pretože nakoľko ide o relatívne mladé plemeno, nemôžu ešte vedieť, čomu treba pri jeho hodnotení klásť dôraz. Nevedel to však ani rozhodca, pretože aj podľa môjho názoru bol Old Cockie oveľa zrelší, než víťaz Old Mec.“
Odborná tlač dala Egg-Leachovi za pravdu a na hlavu rozhodcu sa vzniesla vlna kritiky. Nakoľko však šlo o ctihodného pána, ktorý mal medzi anglickými chovateľmi značné postavenie, niekoľkí kynológovia požiadali majiteľa psa Old Cockie o malý kompromis, aby zmenil meno svojho psa a vystavoval ho pod ním. A tak sa na tej istej výstave v roku 1872 objavil Old Cockie už pod menom Cockie Boy. Vystupoval v ešte lepšej forme ako pred rokom, takže nakoniec v silnejšej konkurencii kólií zvíťazil. Old Mec po svojom prvom životnom úspechu zmizol navždy zo scény a už nikdy nebol vystavený. Naopak značným pričinením Egg-Leacha sa Old Cockie, alebo ak chcete Cockie Boy, stal pevným základom ďalšieho chovu už modernej kólie.

Moderná kólia
Známa a dohadmi nepresýtená história kólií sa teda začala písať na výstavách psov v Birminghame. Anglickí chovatelia si húfne začali všímať škótskych ovčiarskych psov, ktoré sa razom stali akýmsi módnym chovateľským trendom. Počiatky najlepšie zdokumentoval opäť L. Egg-Leach:
„V počiatkoch boli spojené dva chovy, ktoré pozostávali z troch vybraných psov, medzi nimi aj Cockie Boy. Tých sa chovatelia pokúsili spáriť s jedinou pokrvne príbuznou sučkou. Prednosť mal samozrejme Old Cockie, ktorý sa narodil v roku 1868. Druhým plemenníkom bol mladší pes dovezený zo Škótska, ktorý bol priamym potomkom pracovných kólií. Tento pes takmer čierneho zafarbenia sa volal Marcus a pochádzal z vrhu narodeného v roku 1870. Ako na tretieho ešte mladšieho psa padla voľba na Trefoila dovezeného z Írska. Ten pochádzal z vrhu narodeného v roku 1873 a z chovateľskej stanice S. E. Shirleya, teda zakladateľa anglického Kennel Club. Títo traja psy sa odlišovali predovšetkým svojím sfarbením. Old Cockie bol tmavosobolí s bielymi znakmi, Marcus takmer čierny a Trefoil trojfarebný. Tieto tri farebné typy by sa teda mali považovať za základy pravého čistokrvného chovu.“
Dlhodobé šľachtenie teda úspešne odštartovalo. Vytúženému úspechu predchádzalo množstvo príbuzenských krížení, ktoré však chovatelia nenechávali iba na náhodu. Do procesu šľachtenia bolo zapojených viacero odborníkov z danej oblasti, ktorí už mali skúsenosti so šľachtením koňov. Čistokrvný chov kólii teda prebiehal rovnako cielene ako chov plnokrvných koní.
Ako sa dalo predpokladať, najväčší úspech malo kríženie s uznávaným psom Old Cockie. Vo vrhu splodenom týmto psom sa narodil neskorší šampión, dodnes známa hviezda na nebi kólií, Charlemagne. Ten neskôr splodil psa menom Metchley Wonder, ktorý sa taktiež stal šampiónom a na rozdiel od svojich predkov už mal vysoko nasadené ušnice. Tohto cieľa sa chovateľom podarilo dosiahnuť krížením jeho otca Charlemagne so sučkou Madge I.

Nárast popularity
K značnému rozšíreniu kólií prispela nepochybne kráľovná Viktória, ktorá si kólie po ich prvom zhliadnutí obľúbila natoľko, že si z nich zadovážila a vlastnila hneď niekoľko desiatok kusov. Ich výpis je siahodlhý, ale jeden pes predsa len vynikal. Bol to Noble z roku 1888, ktorého kráľovná v liste budúcemu kráľovi Jurajovi V. opísala takto:
„Je to veľmi pekný pes, ktorý sa strašne podobá svojmu starému otcovi. V porovnaní s ním je však o čosi menší.“
S čistokrvným chovom sa samozrejme rozpútal aj výnosný obchod. Po zisteniach, že majiteľ psa menom Metchley Wonder nadobudol vďaka nemu značný majetok, sa o kólie začalo zaujímať čoraz viac chovateľov a žiaľ aj pseudochovateľov. Pre zaujímavosť môžeme spomenúť, že syn vyššie spomenutého šampióna, ktorý dostal meno Champion Christopher, sa predal do Ameriky za rovných 1000 libier. V tej dobe to bola veru poriadne závratná suma!
Netrvalo však dlho a prekonal ju pes Ormskirk Emerald, za ktorého nový majiteľ zaplatil až 1300 libier!

Chyby a úpadok
S premenou kólie na výnosný tovar začal zákonite upadať ďalší vývoj chovu. Chovatelia sa dožadovali iba krásy a na povahové vlastnosti úplne zabúdali. Tie sa dostali do úzadia a dalo sa tušiť, že tento chybný krok si čo nevidieť vyžiada svoju prvú daň. Stalo sa tak na výstave v roku 1904, keď rozhodca doslova „odstrelil“ jedného z najkrajších psov v histórii modernej kólie. Anfield Model maximálne zodpovedal všetkým požiadavkám kladeným na perfektnú kóliu, ale povahovo bol veľmi plachý, čo rozhodca pri jeho konečnom hodnotení označil za zjavnú nevýhodu a chybu. Samozrejme, chovatelia sa proti tomu búrili, ale odborná tlač s odvolaním sa na viacerých špičkových kynológov rozvášnené emócie schladila jediným titulkom v uznávanom kynologickom periodiku: Ani u kólie sa nesmie zabúdať, čo je to pes!
Nebýva zvykom, aby sa za úpadok plemena obviňoval aj filmový priemysel, ale u kólie zohrali negatívnu úlohu tiež pohyblivé obrázky. Nikomu asi netreba zvlášť predstavovať úspešný a obľúbený seriál o kólii menom Lassie. Práve ten vyvolal celosvetovo okolo kólie takú eufóriu, až dopyt po šteniatkach vysoko presahoval ponuku. Následkom toho sa začalo na scéne objavovať čoraz viac nekvalitných šteniatok, ktoré často absolútne v ničom nevyhovovali požiadavkám kvalitného jedinca.
Plemeno ako celok začalo strácať svoju eleganciu a výnimočnosť. Dlhosrstú kóliu odrazu vlastnil kde – kto a významní anglickí chovatelia sa v záujme chovať niečo extra začali čoraz viac obracať k chovu krátkosrstého variantu. Mylne si mysleli, že aj s týmto typom sa prinavráti ich chovateľská výnimočnosť. Lenže krátkosrstá kólia si nedokázala vydobyť obdiv a uznanie ani u odbornejšej časti milovníkov psov, nieto ešte u bežných ľudí, z ktorých väčšina chce mať doma skutočného krásavca a miláčika.
Odborníci na obidva varianty kólie sa zhodujú, že krátkosrstý typ je podstatne robustnejší a výzorom aj povahou je svojmu dlhosrstému príbuznému radikálne vzdialený. Jednoducho krátkosrstá kólia je všedný úžitkový pes bez akýchkoľvek znakov a potrieb elegancie. Príčinu treba hľadať predovšetkým v tom, že o krátkosrstý variant sa nik nezaujímal. Slúžil svojmu pôvodnému poslaniu aj vtedy, keď sa už dlhosrstý variant šľachtil na krásneho čistokrvného psa. Následkom toho sa u krátkosrstej kólie dostali do popredia nielen povahové, ale aj exteriérové vlastnosti klasického ovčiarskeho psa. Tým pádom snaha anglických chovateľov stroskotala a chov krátkosrstej kólie sa mimo Veľkú Britániu nikdy nerozšíril. Vlastne sa ani poriadne nedostal za jej hranice, čo priamo dokazuje záznam z hodnotenia chovu jednotlivých plemien v Európe za rok 1992. Mimo Anglicko bolo v členských európskych krajinách FCI zapísaných iba šesť psov krátkosrstej kólie, ktoré boli dovezené z Anglicka, ale neregistroval sa jediný vrh. Rovnaká situácia, vlastne o čosi horšia, bola aj v roku 1991. Vtedy boli mimo Anglicka zapísaní dvaja dovezení psy, ale taktiež sa neregistroval žiaden vrh.

Branislav Mathe

<< späť