|
Prvá písomná zmienka o komondorovi ako o plemene
s jednoznačným pomenovaním pochádza z roku 1544. Tento pes však musel byť
rozšírený a obľúbený aj u iných národov, nakoľko veľký učiteľ slovanských
národov Ján Amos Komenský v roku 1673 tiež spomína komondory, ktoré strážia
stáda dobytka. Obľubu si komondor u ľudí získaval tým, že bol vynikajúcim
ochrancom pred vlkmi, ktoré boli kedysi v Karpatskej kotline premnožené.
Síce odjakživa bol človekom akceptovaný len ako pastiersky pes, ktorému
netreba venovať obzvlášť veľkú starostlivosť, predsa si našiel cestu
k aristokracii, presnejšie na neapolský a bavorský kráľovský dvor (chovali
sa tam okolo roku 1780), kde bol obľúbeným miláčikom.
S rozvojom maďarskej kynológie sa objavilo hneď
niekoľko osobností, ktoré určovali smer a vývoj komondora. Napríklad
Treitschka v roku 1841 určil rozdielnosť medzi maďarskými pastierskymi psami
na hirsutus a villosus. Vďaka jeho teórii sa konečne huňatý komondor aspoň
ako tak oddelil od hladkosrstého kuvasza, nakoľko „villosus“ pojímal
huňatých psov bielej farby s úzkou hlavou, zatiaľ čo „hirsutus“ označoval
tiež bielych psov, avšak s krátkou vlnitou srsťou.
O niekoľko rokov neskôr rozvinul túto teóriu Mehely
Lajos, ktorý poukázal na odlišnosť komondora od iných maďarských
pastierskych psov aj z pohľadu uloženia očí a rôznorodosti sfarbenia.
Poukázal na prítomnosť nielen bielych jedincov, ale aj šedých a hrdzavých.
Snaha o rozlíšenie kuvasza a komondora bola síce
zjavná, ale pridlho neefektívna. Z pamätí E. Mohrovej sa totiž dozvedáme, že
ešte aj v období 1. svetovej vojny bol kuvasz bežne označovaný za komondora.
Snahe maďarských kynológov neprospievali ani odborné klasifikácie maďarských
plemien, ktoré boli často nepresné a povrchné. Tak napríklad zoológ
Fitzinger síce rozlíšil kuvasza a komondora, ale iba v tom, že toho prvého
nazval maďarským vlčiakom a toho druhého zasa maďarským vlčiakom s hodvábnou
srsťou.
Paradoxom je, že k vnímaniu komondora ako samostatného
plemena, ktoré už nikto nebral len ako maďarského pastierskeho psa (ako sa
svorne označovali všetky maďarské plemená), došlo až s prelomom jeho chovu
v Nemecku. Vtedy mu už začali venovať zvýšenú pozornosť. Až natoľko, že pán
Mut v Plemennej knihe nemeckých kynologických zväzov napísal:
|
|
|
„Komondor je národný pes Maďarov. Zvlášť obyvateľov
púst – veľkých pastvín Maďarska. Pôvodný komondor s dlhou huňatou srsťou
nebol dovtedy v Nemecku známy, a všade, kde bol vystavovaný, zaraďovali ho
k neurčeným plemenám, alebo k ruským ovčiarskym psom. Omnoho známejší bol
kuvasz, pes s dlhou hladkou srsťou, ktorý tiež pochádza z Maďarska.
Obyvatelia tamojšieho pohraničia obchodovali s týmito psami, a tak sa tie
dostávali za hranice k chovateľom s vyberaným vkusom kuvaszy, označované
priekupníkmi za komondory.“
Od tohto momentu sa priveľa chovateľov chytalo za
hlavu. Známy je napríklad úplný kolaps švajčiarskeho chovu komondorov, kde
vysvitlo, že chovajú kuvasza, ktorého mylne považovali za komondora.
|
|
Veľa maďarských kynológov sa snažilo o presadenie
názoru, že obe plemená sú jeným a tým istým psom. Rozdielnu majú iba srsť...
Pastieri však niečo také vždy zmietli a ľud uveril a verí viac ľuďom, ktorí
so psami žijú deň čo deň. Práve pastieri tvrdia, že jediným pravým
komondorom je pes robustného vzrastu s dlhou huňatou srsťou. Pes so zvlnenou
alebo hladkou srsťou je kuvasz, ktorý vznikol krížením komondora s inými
psami. Samotný názov kuvasz (miešanec) dáva za pravdu pastierom.
AK MUSÍ ÚTOČÍ!
Ako už bolo spomenuté, komondor je pokojný pes, ktorý
však tiež má hranicu trpezlivosti. Jeho útok na protivníka je však
nezvyčajný. V porovnaní s inými psami používa svoje tesáky iba v ojedinelých
prípadoch. Sila jeho útoku spočíva v rozbehu, skoku a intenzívnom sotení
protivníka, ktorý sotva zostane stáť na nohách (a je jedno či ide o zviera
alebo o človeka). Ak komondor použije čeľuste, je to pre jeho soka veľmi
zlé, pretože mu určite prehryzne kosti.
Napriek tomu, že je komondor pastierskym psom, cez deň
väčšinou odpočíva. Svoje povinnosti aktívne vykonáva hlavne v noci, kedy až
prehnane a neprestajne mapuje zverený revír.
Komondor je pes zvyknutý na slobodu, čo vlastne
znemožňuje jeho držanie v domácnosti. Má svojské životné potreby a z pohľadu
hygieny by taktiež nebol ozdobou ľudského príbytku. Najlepšie sa cíti na
priestranných lúkach, kde sa voľne preháňa... Vzhľadom na jeho spôsob života
a využitie ho v domovine volajú aj psom bez búdy, ktorú jednak nepotrebuje
a taktiež by v nej asi sotva zotrval.
ZÁKLADY CHOVU
Ako uvádza E. Mohrová, pastierske národy určite
nechovali psov podľa nejakých zásad plemenitby. Platí to aj pre komondora,
ktorého čistokrvný chov možno datovať až na rok 1910. Chovatelia mali
samozrejme spočiatku problémy s tvrdohlavosťou patierov, ktorí sa na nejakom
estetickom chove nehodlali podieľať. Pre nich bolo dôležité len to, aby mali
poslušného a zdatného psa. Výzor, nejaký vonkajší vzhľad pre nich nebol
podstatný a snahu chovateľov odsudzovali. Tí totiž trvali na tom, že silné
splstnatenie srsti treba zredukovať na minimum. Podľa nich mal mať komondor
povrázkovitú srsť. Lenže to sa dalo dosiahnuť iba dôkladným kontrolovaným
krížením s vylúčením psov, ktoré takú srsť nemali. Dôraz sa kládol aj na
biele sfarbenie a pigmentáciu, čiže na čierne pysky, čierny ňufák a na
čierne očné viečka. Výšku určili chovatelia na 70 až 80 cm.
So vznikom čistokrvnej plemenitby došlo na území
Maďarska k rozdeleniu samotného plemena komondor. Jedinci chovaný pastiermi
sa totiž dosť líšia od krásavcov chovaných chovateľmi.
Zväz chovateľov komondorov vznikol na území Maďarska
v roku 1924 a zaviazal sa chovať komondora podľa určeného štandardu. Ten bol
od svojho vypracovania viackrát prepísaný. Ustálenie nastalo až v roku 1960.
Takzvaný Anghiho štandard bol uložený na sekretariáte FCI v roku 1935.
Odvtedy je komondor medzinárodne uznaným maďarským plemenom, ktorého Sárkány
opisuje nasledovne:
„Komondor
je najväčší maďarský pastiersky pes. Odkedy sa už však až natoľko nepoužíva
na stráženie stád, stratil na svojej veľkosti. Naliehavým cieľom šľachtenia
je teda zachovanie jeho veľkosti. Komondor má a musí zostať veľkým psom
určeným na ochranu a stráženie, akým bol oddávna.“
Branislav Mathe
|
