KOMONDOR

Pes bez vlastnej "búdy"

Pôvod tohto plemena treba hľadať jednoznačne v Ázii. Fakt, že ho dnes považujeme za maďarské má svoje historické opodstatnenie, nakoľko do Európy sa dostal s príchodom maďarských kmeňov do novej vlasti pred tisíc rokmi. Komondor je všeobecne považovaný za pastierskeho psa, avšak vďaka svojmu vrodenému citu zavetriť nebezpečenstvo zo strany votrelcov ho právom možno označiť za dobrého ochrancu. Znalci tohto plemena sa zhodujú v názore, že komondora absolútne netreba učiť stráženiu pred divými šelmami, alebo zlodejmi, pretože túto vlastnosť má vrodenú v sebe a dedí ju z generácie na generáciu. Globálne je to pes nesmierne kľudnej povahy, ktorý málokedy zaútočí bez príčiny. Ale pozor, nestrpí žiadnu nespravodlivosť! Ak mu nie je jasné, prečo bol potrestaný, prečo mu bolo ublížené, môže nastať veľmi chúlostivá situácia. Komondor je známy oddanosťou svojmu pánovi až za hrob. Jeho veľkou zvláštnosťou je pre psov dosť nezvyčajný jav, ktorý spočíva v tom, že ak vyrastá v páriku, môže to u neho spôsobiť monogamiu. Jednoducho už po celý svoj život nebude ochotný sa páriť s cudzou sukou – ani keď je tá rovnakého plemena.

HISTÓRIA A MENO

Každý dobre vie, že Maďari, ktorí sa v mnohopočetných kmeňoch dovalili do Európy, neboli iba zdatnými bojovníkmi, ale aj znalcami na obrábanie pôdy a pastiermi. K tej posledne uvedenej činnosti potrebovali pomoc psov a tak ich chovali vskutku v hojnom počte a rôznej rasy. Tie pred tými vyše 1000 rokmi priniesli so sebou do Panónie, kde postupom času začal ich neviazaný vývoj.
Prevláda názor, že komondor dostal svoje pomenovanie od slova „komor“, čo v preklade znamená mrzutý, zlostný... Známy maďarský prírodovedec Pethe Ferencz však tvrdí, že pomenovanie tohto plemena je odvodené od francúzskeho slova „comandeur“. Iní zasa hľadajú súvislosť s talianskym výrazom „cane commondore“. Najpravdepodobnejšia sa javí spojitosť s maďarským pôvodom názvu plemena, nakoľko tento pes sa k iným národom dostal iba pričinením Maďarov, ktorí ho už dávno predtým museli nejako nazývať. Istá maďarská legenda pojednáva o psovi, ktorého ľudia volali jednoducho iba „komor kedvű“ (ten, čo má mrzutú náladu). Pri troche fantázie sa tento výraz dá ľahko upraviť na komondora, nemyslíte?

 

Prvá písomná zmienka o komondorovi ako o plemene s jednoznačným pomenovaním pochádza z roku 1544. Tento pes však musel byť rozšírený a obľúbený aj u iných národov, nakoľko veľký učiteľ slovanských národov Ján Amos Komenský v roku 1673 tiež spomína komondory, ktoré strážia stáda dobytka. Obľubu si komondor u ľudí získaval tým, že bol vynikajúcim ochrancom pred vlkmi, ktoré boli kedysi v Karpatskej kotline premnožené. Síce odjakživa bol človekom akceptovaný len ako pastiersky pes, ktorému netreba venovať obzvlášť veľkú starostlivosť, predsa si našiel cestu k aristokracii, presnejšie na neapolský a bavorský kráľovský dvor (chovali sa tam okolo roku 1780), kde bol obľúbeným miláčikom.
S rozvojom maďarskej kynológie sa objavilo hneď niekoľko osobností, ktoré určovali smer a vývoj komondora. Napríklad Treitschka v roku 1841 určil rozdielnosť medzi maďarskými pastierskymi psami na hirsutus a villosus. Vďaka jeho teórii sa konečne huňatý komondor aspoň ako tak oddelil od hladkosrstého kuvasza, nakoľko „villosus“ pojímal huňatých psov bielej farby s úzkou hlavou, zatiaľ čo „hirsutus“ označoval tiež bielych psov, avšak s krátkou vlnitou srsťou.
O niekoľko rokov neskôr rozvinul túto teóriu Mehely Lajos, ktorý poukázal na odlišnosť komondora od iných maďarských pastierskych psov aj z pohľadu uloženia očí a rôznorodosti sfarbenia. Poukázal na prítomnosť nielen bielych jedincov, ale aj šedých a hrdzavých.
Snaha o rozlíšenie kuvasza a komondora bola síce zjavná, ale pridlho neefektívna. Z pamätí E. Mohrovej sa totiž dozvedáme, že ešte aj v období 1. svetovej vojny bol kuvasz bežne označovaný za komondora. Snahe maďarských kynológov neprospievali ani odborné klasifikácie maďarských plemien, ktoré boli často nepresné a povrchné. Tak napríklad zoológ Fitzinger síce rozlíšil kuvasza a komondora, ale iba v tom, že toho prvého nazval maďarským vlčiakom a toho druhého zasa maďarským vlčiakom s hodvábnou srsťou.
Paradoxom je, že k vnímaniu komondora ako samostatného plemena, ktoré už nikto nebral len ako maďarského pastierskeho psa (ako sa svorne označovali všetky maďarské plemená), došlo až s prelomom jeho chovu v Nemecku. Vtedy mu už začali venovať zvýšenú pozornosť. Až natoľko, že pán Mut v Plemennej knihe nemeckých kynologických zväzov napísal:

„Komondor je národný pes Maďarov. Zvlášť obyvateľov púst – veľkých pastvín Maďarska. Pôvodný komondor s dlhou huňatou srsťou nebol dovtedy v Nemecku známy, a všade, kde bol vystavovaný, zaraďovali ho k neurčeným plemenám, alebo k ruským ovčiarskym psom. Omnoho známejší bol kuvasz, pes s dlhou hladkou srsťou, ktorý tiež pochádza z Maďarska. Obyvatelia tamojšieho pohraničia obchodovali s týmito psami, a tak sa tie dostávali za hranice k chovateľom s vyberaným vkusom kuvaszy, označované priekupníkmi za komondory.“

Od tohto momentu sa priveľa chovateľov chytalo za hlavu. Známy je napríklad úplný kolaps švajčiarskeho chovu komondorov, kde vysvitlo, že chovajú kuvasza, ktorého mylne považovali za komondora.

Veľa maďarských kynológov sa snažilo o presadenie názoru, že obe plemená sú jeným a tým istým psom. Rozdielnu majú iba srsť... Pastieri však niečo také vždy zmietli a ľud uveril a verí viac ľuďom, ktorí so psami žijú deň čo deň. Práve pastieri tvrdia, že jediným pravým komondorom je pes robustného vzrastu s dlhou huňatou srsťou. Pes so zvlnenou alebo hladkou srsťou je kuvasz, ktorý vznikol krížením komondora s inými psami. Samotný názov kuvasz (miešanec) dáva za pravdu pastierom.

AK MUSÍ ÚTOČÍ!

Ako už bolo spomenuté, komondor je pokojný pes, ktorý však tiež má hranicu trpezlivosti. Jeho útok na protivníka je však nezvyčajný. V porovnaní s inými psami používa svoje tesáky iba v ojedinelých prípadoch. Sila jeho útoku spočíva v rozbehu, skoku a intenzívnom sotení protivníka, ktorý sotva zostane stáť na nohách (a je jedno či ide o zviera alebo o človeka). Ak komondor použije čeľuste, je to pre jeho soka veľmi zlé, pretože mu určite prehryzne kosti.
Napriek tomu, že je komondor pastierskym psom, cez deň väčšinou odpočíva. Svoje povinnosti aktívne vykonáva hlavne v noci, kedy až prehnane a neprestajne mapuje zverený revír.
Komondor je pes zvyknutý na slobodu, čo vlastne znemožňuje jeho držanie v domácnosti. Má svojské životné potreby a z pohľadu hygieny by taktiež nebol ozdobou ľudského príbytku. Najlepšie sa cíti na priestranných lúkach, kde sa voľne preháňa... Vzhľadom na jeho spôsob života a využitie ho v domovine volajú aj psom bez búdy, ktorú jednak nepotrebuje a taktiež by v nej asi sotva zotrval.

ZÁKLADY CHOVU

Ako uvádza E. Mohrová, pastierske národy určite nechovali psov podľa nejakých zásad plemenitby. Platí to aj pre komondora, ktorého čistokrvný chov možno datovať až na rok 1910. Chovatelia mali samozrejme spočiatku problémy s tvrdohlavosťou patierov, ktorí sa na nejakom estetickom chove nehodlali podieľať. Pre nich bolo dôležité len to, aby mali poslušného a zdatného psa. Výzor, nejaký vonkajší vzhľad pre nich nebol podstatný a snahu chovateľov odsudzovali. Tí totiž trvali na tom, že silné splstnatenie srsti treba zredukovať na minimum. Podľa nich mal mať komondor povrázkovitú srsť. Lenže to sa dalo dosiahnuť iba dôkladným kontrolovaným krížením s vylúčením psov, ktoré takú srsť nemali. Dôraz sa kládol aj na biele sfarbenie a pigmentáciu, čiže na čierne pysky, čierny ňufák a na čierne očné viečka. Výšku určili chovatelia na 70 až 80 cm.
So vznikom čistokrvnej plemenitby došlo na území Maďarska k rozdeleniu samotného plemena komondor. Jedinci chovaný pastiermi sa totiž dosť líšia od krásavcov chovaných chovateľmi.
Zväz chovateľov komondorov vznikol na území Maďarska v roku 1924 a zaviazal sa chovať komondora podľa určeného štandardu. Ten bol od svojho vypracovania viackrát prepísaný. Ustálenie nastalo až v roku 1960. Takzvaný Anghiho štandard bol uložený na sekretariáte FCI v roku 1935. Odvtedy je komondor medzinárodne uznaným maďarským plemenom, ktorého Sárkány opisuje nasledovne:
„Komondor je najväčší maďarský pastiersky pes. Odkedy sa už však až natoľko nepoužíva na stráženie stád, stratil na svojej veľkosti. Naliehavým cieľom šľachtenia je teda zachovanie jeho veľkosti. Komondor má a musí zostať veľkým psom určeným na ochranu a stráženie, akým bol oddávna.“

Branislav Mathe

 

<< späť