RUSKÉ LAJKY

Psi, ktorí písali históriu svojej krajiny

Socialistická propaganda tohto úspechu vesmírneho programu Sovietov však bola natoľko cielená a agresívna, že si to vo viacerých krajinách pomýlili a namiesto skutočnosti, že lajka bol názov plemena, vyučovali deti hlúposť, že to ten hrdinský pes sa volal Lajka. Nespochybniteľnou pravdou je ale fakt, že ten prvý pes vo vesmíre patril k poľovnému plemenu s črtami podobnými špicom, ktoré poznáme ako ruské lajky. Pod omyly pri vyučovaní o prvom vesmírnom psovi, ktorého pôvod zamieňali za meno, sa jednoznačne veľkou mierou podpísalo aj to, že ruské lajky boli ako plemeno mimo územia ZSSR úplne neznámym pojmom. Takmer vôbec sa neobjavovali na významnejších výstavách a ostatnému svetu sa nimi nechválili ani ruskí chovatelia.

O pôvode plemena
Najčastejším výskytom ruských lajok bolo severné územie Ruska. Od polostrova Kamčatka na Sibíri až po Laponsko, čiže územie, kde s Ruskom hraničí Fínsko. Samotný pôvod plemena je však dodnes veľkou neznámou. V skutočnosti sa o rozlúštenie tejto záležitosti nikdy nikto nesnažil. V Sovietskom zväze totiž pôvod nejakého plemena považovali za zbytočnosť, na ktorú nebolo potrebné vynakladať žiaden vedecký potenciál. Nesnažili sa o to ani kynologické organizácie tej doby, nakoľko tie mali jasne stanovené a pomerne odlišné poslanie.
S určitosťou vieme iba to, že v krajine svojho pôvodu neboli lajky nikdy chované čistokrvne. Žiaden cielený chov nejestvoval a vlastne dodnes nejestvuje. Pospolitý ľud vnímal týchto psov iba z hľadiska ich využitia. Nevidel v nich národné plemeno, ani výstavných jedincov. Jednoducho lajky boli všední psi, ktorí žili v blízkosti obyčajných ľudí. Tí si ich cenili výlučne iba podľa toho, v čom im tie zvieratá môžu byť nápomocné.
Samozrejme, za éry ZSSR to bolo plemeno nazývané iba zjednodušene „lajky“. Prívlastok ruské sa objavil až o čosi neskôr. Nič ruské totiž vtedy neexistovalo, ale iba sovietske. Ironicky znie aj skutočnosť, že o zmenu názvu plemena z lajky na ruské lajky sa nepostaral žiaden ruský kynológ, ale výlučne zahraniční.
Tí pri skúmaní plemena ako celku stretávali jedincov, ktorí sa výzorom dosť rozlišovali. Všetko to boli lajky, ale v závislosti od teritória výskytu mali zjavne odlišné charakteristické znaky. Treba však podotknúť, že typové rozdiely neboli výsledkom nejakého šľachtenia, ktoré v skutočnosti nikdy u tohto plemena neprebehlo. Skôr ide o odlišnosti spôsobené geografickými podmienkami výskytu toho-ktorého typu.
Napríklad Hauck vo svojej štúdii opísal viacero typov lajky. Na rozdiel od iných kynológov, ktorí rozlišovali toto plemeno podľa využitia, on to celé pojal územne. Každý odlišný typ pomenoval podľa miesta jeho výskytu. Ako prvý vo svojej publikácii spomína celok ruské lajky, ktoré rozdelil na typy ako jakutský pes, lajky Goldenov – Giliakov – východných Tungusov, ťažný pes ľudu Kamčatky a Čukčov, samojedský špic, karelská lajka, lajka Vogulov, lajka Kozákov, pes severovýchodných Jakov, pes juhovýchodných Jakov, pes Kamukov, sibírsky ťažný pes, pes Mandžuov, lajky timandžskej tundry, kostromská lajka, olonecká lajka a čeremišská medvedia lajka. Všetky tieto typy sa navzájom v istých detailoch odlišujú, ale nakoľko sú to všetko lajky, Hauck ich zjednotil pod plemeno ruské lajky. V skutočnosti sa ale Hauck vo svojej publikácii dosť výrazne opieral o skoršie zistenia pána Beckmanna, ktorý vo svojom odbornom diele o psoch z roku 1895 spomenul povrchne tiež lajky. Ten toto plemeno priblížil ako psa historicky spútaného so severskými národmi Ruska, ktorý sa najviac podobá hrubosrstému špicovi a využíva sa iba pri poľovaní na divú zver. Má odstávajúcu srsť, ohnutý chvost a príbuzensky ho možno radiť k nordickým psom vlčieho typu. Beckmann taktiež spomína jedinú lajku, ktorú videl na vlastné oči v rámci výstavy psov. Bolo to v roku 1888 v Moskve, kde sa zhruba 50 centimetrov vysoký predvádzaný jedinec až veľmi podobal na vlka. Skutočnosť, že je to vlastne lajka, bolo možné určiť iba podľa zahnutého chvosta. Plemeno ako celok však Beckmann nikdy hlbšie nepreskúmal. Pripustil však existenciu viacerých odlišných typov. 

„Lajka je pre Rusov a severské národy Ruska všeobecným psom, a preto ho aj všeobecne nazývajú. V žiadnom prípade sa však toto plemeno neobmedzuje na jediný typ alebo druh.“
Práve tohto Beckmannovho výroku sa neskôr chopil Hauck a vo svojej publikácii roztriedil jednotné plemeno na typy podľa svojho rozlišovacieho kľúča.
Významný bádateľ pôvodov psích plemien pán Strebel sa pri skúmaní lajky zdržiaval na rôznych územiach Ruska vyše roka. Vo svojej práci neskúmal iba exteriér, ale aj lebky jednotlivých typov. Nakoniec sa pridal k tvrdeniu doktora Langkavela, ktorý zaradil lajky k polárnym psom. Obaja svorne zastávali názor, že sú to potomkovia malého canis f. palustris a o čosi väčšieho canis f. inostranzewi. Strebel však zároveň pripustil, že rozdeliť jednotlivé typy lajky na samostatné plemená je nemožné, pretože aj keď sa v istých partiách odlišujú, vo všeobecnosti majú aj príliš veľa spoločného. Aj keď Strebel nikdy nekomentoval rozlišovanie podľa Haucka, čiže ho nespochybnil, vo svojom priblížení jednotlivých typov sa priklonil na údaje zozbierané Vojvodom z Abruzzie. Ten sa zapísal do dejín svojou polárnou expedíciou, počas ktorej využil 121 psov z daných lokalít, ktorými prechádzal. Vo svojom denníku z priebehu expedície opisuje prevažne rovnakých psov, ktorí sa v závislosti od krajiny výskytu líšili prevedením srsti, veľkosťou, sfarbením... Vojvoda tvrdí, že lajka z východnej časti Sibíri je malá, zatiaľ čo lajky od dolného Obu sú vzrastom väčšie. Z tejto krajiny vraj získal jedincov, ktorých výška často presiahla 60 cm. Strebel a tiež Vojvoda z Abruzzie sa preto priklonili k nasledovnému rozdeleniu typov lajky: fínska karelská lajka, laplandská lajka, wogulská lajka, samojedská lajka, východojakutská lajka východných Jakov, čeremišská lajka, tunguská lajka, baškirská lajka a čundská lajka. Dajme však veci na správnu mieru a povedzme si pravdu, že táto rozlišovacia škála nie je výplodom ani Strebela a ani Vojvodu z Abruzzie. Existujú totiž zachovalé písomnosti, v ktorých sa spomína isté knieža Andrej Širimsky – Šichmatov. Ten vo veľkom choval severských psov (teda aj lajky), ktorých rozdeľoval presne podľa vyššie publikovaného kľúča. Na rozdiel od Strebela, ktorý jednotlivé typy považuje za lajky, však knieža tie typy, kde názov lajka neuvádza, chápal ako samostatné plemeno.
V súčasnosti je v súvislosti s pôvodom plemena ruské lajky najviac akceptované tvrdenie, že sú to jedinci patriaci do skupiny nórskych psov. Ich pôvodné využitie bolo a dodnes je všestranné, nakoľko sú rovnako vhodní na poľovačky, ako aj ťažní psi. Exteriérovo sa v detailoch odlišujú, ale zároveň každý druh absolútne zodpovedá typu nordického psa.

Odkiaľ ten názov?
Korene názvu lajka treba hľadať v ruskom výraze ľajať, čo v preklade jednoducho znamená brechať, štekať. Význam názvu lajka je teda niečo ako brecháč, havkáč... Táto teória pravdepodobne nebude priveľmi vzdialená od pravdy, pretože charakteristickou vlastnosťou takmer každého druhu lajky je maximálne tichý lov a následne ohlásenie ulovenej zveri brechotom.
Danú teóriu o význame názvu lajka nepriamo potvrdzuje vo svojej už spomenutej publikácii aj Beckmann. Opisuje zážitky s ľuďmi rôznych národností obývajúcich severské časti Ruska. Keď sa ich nezávisle na sebe opýtal, prečo tých psov volajú lajka, všetci mu odpovedali v tom zmysle, že je tom tak preto, lebo brechajú. Dokonca aj Beckmann spomína slovo ľajať – čiže brechať.
Strebel sa pri ozrejmovaní názvu lajka opieral o vysvetlenie jedného ctihodného starého muža z kmeňa Jakov. Ten mu jednoducho povedal, že svojich psov volajú lajka preto, lebo vždy, keď im chcú niečo dôležité ukázať, tak brechajú. Zo všetkých tých priblížení je zrejmé, že lajka je pomenovanie vytvorené obyčajným ľudom, pri ktorom tieto psy žili. Základ tvorilo brechanie ako najvýraznejšia vlastnosť, ktorú si ľudia na týchto psoch všimli. O všetko ostatné sa postaralo obyčajné ústne podanie, čím sa z brechajúcich psov stal jednoducho iba brecháč – čiže lajka.

Ruské lajky dnes
Na rozdiel od triedenia typov minulosti je ich dnešné rozlišovanie o čosi jednoduchšie. Poznáme tri základné typy, menovite rusko-európsku lajku, západosibírsku lajku a východosibírsku lajku.
Rusko-európsky typ je prevažne čiernobieleho sfarbenia. V takomto prevedení sa najviac podobá karelskému medvediemu psovi. Veľmi podobný je, mimochodom, aj ich štandard. Poznáme tiež ryšavé, sivo-červené a šakalie sfarbenie a všetky odtiene žltej. Rusko-európsku lajku už však nemožno považovať za prirodzené plemeno, pretože je výsledkom šľachtenia chovateľov zo Sankt Peterburgu, ktorí ho získali krížením prírodných druhov lajky s karelským medvedím psom.
Miestom najčastejšieho výskytu západosibírskej lajky sú husté lesy Uralu, ktoré sa tiahnú až k Jeniseju. V skutočnosti ide o wogulskú a timandžskú lajku, ktoré spomína vo svojej publikácii Hauck. Práve tieto dva typy sa totiž vyskytovali na Urale. Štandard pre tento typ uzrel svetlo sveta niekedy v polovici 70. rokov minulého storočia, ale FCI ho uznalo až v roku 1980. Tento druh lajky je stelesnením severského psa. Z hľadiska sfarbenia sú prípustné všetky varianty vrátane jednofarebných a viacfarebných (škvrnitých). Medzi západosibírskou a východosibírskou lajkou je iba málo odlišností, napriek tomu však strešná kynologická organizácia Ruska už niekoľko rokov povznáša západosibírsky druh za najrozšírenejší.
Výskyt východosibírskej lajky je oficiálne situovaný do krajiny medzi Jenisejom a polostrovom Kamčatka. Jadro dnešnej východosibírskej lajky majú podľa štandardu tvoriť evenské, lamutské a amurské typy lajky. Tento druh kedysi blúdil medzi plemenami špic a čau-čau, ale práve tým zameraním na tri typy lajky sa jeho exteriér vykryštalizoval a ustálil. FCI prevzalo od ruského kynologického zväzu štandard pre tento druh rovnako v roku 1980. Podľa jeho kritérií nesmie východosibírska lajka niesť žiadne znaky pripomínajúce plemeno čau-čau. Ako už bolo spomenuté, medzi západosibírskym a východosibírskym druhom lajky nie je žiaden výraznejší rozdiel. Nepatrná odlišnosť v štandardoch sa týka iba veľkosti. Psy západosibírskeho druhu majú predpísanú výšku v rozmedzí od 54 do 60 cm, sučky od 52 do 58 cm. U psov východosibírskeho druhu je výška prípustná os 55 do 63 cm a u sučiek od 53 do 31 cm.
Nech už je však ľubovolný druh ruskej lajky akokoľvek obľúbeným plemenom v Rusku, pravdou je, že ako výstavný pes si dodnes nezískal ani len ostatnú Európu, nieto ešte svet. Napriek svetoznámej lajke, ktorá skončila niekde v nekonečnom vesmíre, síce väčšina ľudí tejto planéty získala vedomosť o existencii tohto plemena, ale do svojich sŕdc ho nevpustili. A tak naďalej platí, že vidieť ruské lajky v početnom množstve na niektorej prestížnej európskej výstave je skôr raritou než samozrejmosťou. Naveky už asi zostanú poľovnými a ťažnými psami, bez ktorých by človek žijúci v severnej Sibíri nemohol prežiť.
Najsmutnejší osud postihol typ wogulskej lajky, ktorý sa už oficiálne ani nespomína, ale predsa len existuje. Nevedno prečo si mäso tohto typu vybrali Číňania ako gurmánsku pochúťku... Každoročne skonzumujú až milión týchto psov. Pritom nie je žiadnym tajomstvom, že globálne sú lajky náchylné na chorobu zvanú jukagirský mor. Toto ochorenie bolo s lajkami po prvýkrát spozorované v roku 1921 u psov chovaných istou rodinou žijúcou v Jukagirsku.

Branislav Mathe

<< späť