LANDSEER

Umelcov sen

VÝVOJ

Spomínané psy boli v starom Anglicku známe ako mäsiarske a ťažné, nakoľko vďaka svojmu vzrastu im nerobilo žiadne ťažkosti utiahnuť ťažší náklad. V období sťahovania sa anglických osadlíkov do takzvaného Nového sveta putovalo do oblasti Newfoundlandu mnoho psov. Rybári, statkári, drevári totiž nepoznali podmienky v novej oblasti, ktorú chceli obývať a radšej neponechávali nič na náhodu. Nemohli si byť istí, že v Novom svete nájdu takých zdatných pomocníkov a strážcov.
V tom čase už na Newfoundlande bolo viacero druhov veľkých psov, ktoré boli ako tak aklimatizované, takže veľký strakatý anglický pes nenašiel v tejto oblasti akúsi nadradenosť. Práve naopak, splynul s okolím a začal sa nekontrolovane krížiť, výsledkom čoho bol neskôr pes, ktorý sa vyznačoval mimoriadnou obratnosťou a pracovitosťou nielen na súši, ale aj vo vode.
Potomci zo spomínaných spojení  boli po väčšine strakaté psy, ktoré sa v mnohom odlišovali od psov premnožených na Newfoundlande. Šteniatka v čierno-bielom strakatom prevedení sa neskôr začali v hojnom počte voziť do Anglicka, kde ich samozrejme obyvatelia označovali za Newfoundland dog – novofundlandského psa.
Z malých chlpáčov vyrastali veľký jedinci, ktorí mali v kohútiku výšku až 85 cm. Plemeno si rýchlo získalo obľubu, čo logicky spôsobilo to, že z obyčajných čierno-bielych gazdovských psov, ktorý neboli v ničom prepojený na psov z Newfoundlandu, sa stali za noc newfoundlanderi. Reč je však vždy o „novofundlanďanoch“, ale čo landseeri?

Návrat skríženého veľkého strakatého psa späť do vlasti nenechal chladnou ani aristokraciu. Panstvo si plemeno zamilovalo, čo dávali najavo početnými obrazmi maľovanými na zákazku, ktoré znázorňovali práve týchto psov.
Tvorcom týchto obrazov bol často maliar sir Edwin Landseer, ktorý sa stal zároveň aj šíriteľom dobrých vlastností plemena. Svojou snaživosťou dosiahol stav, keď ľudia široko-ďaleko začali týmto psom hovoriť Landseerove psy, neskôr už iba landseer. Kuriózna situácia, nakoľko sir Edwin Landseer nijako nezasiahol do plemenitby a ani nijak zvlášť neprispel k ďalšiemu vývoju plemena. Nehovoriac o tom, že postupom času začal záujem o landseerov zákonite upadať a nebyť iniciatív švajčiarskych, nemeckých a rakúskych chovateľov, ktorí po 1. svetovej vojne rozbehli čistokrvný chov, dnes by sme o tomto plemene hovorili v minulom čase. Kvázi anglické plemeno teda vďaka chovateľom z kontinentu prežilo a v roku 1960 bolo uznané FCI ako samostatné s názvom landseer-kontinentálno-európsky typ. Paradoxne v Anglicku, USA a Kanade landseera ako samostatné plemeno neuznávajú. Pre tieto krajiny je iba farebnou verziou čierneho novofundlandského psa.

POVAHA

Landseer sa v porovnaní so svojím predkom nehodí na stráženie ani ochranu. Napriek svojmu veľkému vzrastu, ktorý môže pôsobiť odstrašujúco, sa k svojmu okoliu správa priateľsky. Je takmer nemožné tohto psa rozdráždiť, čo ho zákonite predurčuje k spolunažívaniu s deťmi. Rovnako ako novofundlandský pes má aj landseer v sebe silnú schopnosť samostatného konania. To znamená, že vo všetkom sa rád rozhoduje sám a s podriadenosťou má isté problémy. Tomu sa síce dá čiastočne predísť, ale iba v tom prípade ak sa človek venuje výchove hneď od začiatku a bez nejakých výpadkov. U tohto psa je totiž veľmi dôležité, aby sa mu nepretržite vštepovalo, čo sa od neho očakáva.
Čo je veľmi dôležité vedieť, landseer sa absolútne nehodí za pracovného alebo ochranárskeho psa. Ak si niekto myslí, že by z neho mohol mať obrovského vycvičeného krásavca, musí sa rýchlo prebudiť. S prihliadnutím na jeho telesnú hmotnosť, výcvik by mohol značne poškodiť zdravie landseera, najmä spôsobiť ochorenie kĺbov.
V globále je teda landseer rodinným psom, ktorý napriek svojej veľkosti vyžaduje od svojho okolia maznanie a podobné prejavy lásky. A to isté vie okoliu aj vrátiť... Nič viac, ale ani menej. Pred zlodejmi ani útočníkmi vás neochráni (česť výnimkám, ak nejaké existujú), určite však spríjemní vaše voľné chvíle svojou prítulnosťou a hravosťou. Rovnako na zemi, ako aj na vode, ktorú priam zbožňuje.

JE MEDZI NIMI ROZDIEL?

Určite si teraz mnohí kladiete otázku, v čom je vlastne landseer iný ako novofundlandský pes. Ich pôvod je takmer rovnaký... A predsa sa líšia! Landseer je o niečo väčší. V kohútiku dosahuje výšku 70 až 80 cm (teda dnešné typy), zatiaľ čo čierny novofundlandský pes rastie v priemere do 65 cm a iba výnimočne dosiahne výšku 75 cm.. Rozdielnosť je evidentná aj z hľadiska dĺžky končatín. Landseer ich má dlhšie a rozdiely možno nájsť aj v stavbe tela. No a potom je tu ešte sfarbenie srsti a srsť samotná.
Áno, v podstate je úplne jedno, pre ktoré z týchto príbuzenských plemien sa človek rozhodne, pretože majú veľa spoločné, ale ak už raz máme landseera, tak ho neslobodno prezentovať ako novofundlandského psa a ani opačne. Ľudia, ktorí sa venujú chovu odborne, by nám tých rozdielov vedeli popísať oveľa viac, hlavne povahových, tie však zasa úzko súvisia s výchovou. Čiže akého psa si človek vychová, takého ho bude mať. V istom zahraničnom kynologickom magazíne sa napríklad písalo o landseerovi, ktorý neobľuboval vodu! Neskôr sa ale zistilo, že ako šteniatku mu majiteľ bránil v styku s ňou. Tým potlačil jednu z jeho prirodzených vlastností.

ŠTANDARD

(skrátené zo štandardu FCI 226/77)

Celkový vzhľad:
Landseer má pôsobiť dojmom veľkého, silného a harmonicky stavaného psa. Hlavne u psa je poznať, že stojí na pomerne vyšších nohách než novofundlandský pes. Pohyb jeho svalnatých nôh má mať mierne mimochodný, priestorný spôsob chôdze.

Hlava:
Široká a masívna s dobre vyznačeným tylným hrbolom. Čelný sklon je výrazný, avšak nie tak strmý ako u svätobernardského psa. Dĺžka nosnej partie sa rovná hĺbke v mieste čelného sklonu smerom nadol. Hlava je výrazne modelovaná so vznešeným výrazom, s mierne vyvinutými lícami, ktoré pozvoľna prechádzajú do nosnej partie. Koža na hlave je bez záhybov, krátko a jemne osrstená. Horné pysky sú suché a ľahko bez záhybu prekrývajú spodné pysky. Sú čierne pigmentované.

Oči:
Stredne veľké, mierne hlboko uložené, mandľového tvaru. Sú hnedé až tmavohnedé. Svetlohnedé sa však ešte tolerujú.

Uši:
Stredne veľké, položené smerom k očiam. Svojím koncom dosahujú až k vnútorným kútikom očí. Majú trojuholníkový tvar, dole mierne zaoblený. Sú posadené vysoko až k vrchnej časti hlavy, nie príliš dozadu. Hladko a tesne priliehajú k hlave. Sú zarastené krátkou a jemnou srsťou s dlhšími závesmi na zadnej strane.

Trup:
Má mať dĺžku od kohútika ku koreňu chvosta dve dĺžky hlavy. Chrbát je napnutý a rovný, široký a silný od lopatiek až k bedrám. Medzi značne svalnatými ramenami je hlboký a priestranný hrudník s výraznou klenbou hrudného koša. Brucho nie je príliš vypäté, v partii slabín je vtiahnuté. Panva je široká, do strán aj dozadu zaoblená.

Krk:
V priereze nie je úplne guľatý, skôr mierne vajcovitého tvaru. Vystupuje svalnato so širokým nasadením s trupu, úmerne sa zužuje k hlave. Pri symetrickej stavbe je jeho dĺžka od týlneho hrbolu ku kohútiku tri štvrtiny až štyri pätiny dĺžky hlavy meranej od týlneho hrbolu ku koncu nosa. Výrazný lalok na hrdle a krku je nežiadúci.

Hrudné končatiny:
Ramenná kosť je silne svalnatá. Lakte priliehajú dobre k najnižšej partii hrudníka. Sú pomerne vysoko a smerujú dozadu. Po celej dĺžke sú jemne osrstené.

Panvové končatiny:
Sú silne vyvinuté a dobre svalnaté. Stehenné partie výrazne vyvinuté. Ich pohyb je ľahký. Osrstenie tvoria na zadnej strane nôh práporky. Paspárky sú nežiadúce a musia sa čo najskôr odstrániť.

Tlapky:
Sú veľké a dobre tvarované, nazývajú sa aj mačacími tlapkami. Prsty majú byť s plávacou blanou, ktorá siaha ďaleko až k ich koncu.

Chvost:
Je silný, dosahuje maximálne k hleznám a je husto osrstený, nikdy však nie do práporca. V kľude smeruje chvost psa dole s prípadným miernym ohnutím na konci. Pri pohybe sa chvost nesie takmer vodorovne s miernym ohnutím ľahko nahor. Chvost stočený nad chrbát je neprípustný!

Osrstenie:
S výnimkou hlavy je hladké a husté, na dotyk pôsobí jemne. Podsada nie je tak hustá ako u novofundlandských psov. Mierne vlnitá srsť na chrbte a zadných končatinách nie je závadou. Srsť, aj keď je sčesaná proti smeru rastu, musí sa sama vrátiť do pôvodnej polohy.

Sfarbenie:
Základné sfarbenie je čisto biele s nerovnomerne rozloženými čiernymi platňami na trupe a chrbtovej partii. Krk, horná časť hrude, brucho, nohy a chvost musia byť biele. Hlava je čierna, ale ako utužujúcim znakom sa môže objaviť biela lysina, ktorá prebieha symetricky, nie príliš široko cez nosnú partiu do lebečnej časti hlavy. Zriedkavo sa vyskytujúce škvrny na bielom podklade nie sú vadou, avšak sú nežiadúcimi.

Výška:
U psov sa pohybuje v rozpätí 72 až 80 cm, u súk je to 70 až 72 cm. Menšie odchýlky hore aj dole sa pripúšťajú.

Branislav Mathe

<< späť