|
možno považovať za prelomový moment z hľadiska vzniku tohto plemena. Po tomto
spárení si už bol Essig istý, že kráča dobrým smerom. Až natoľko, že v roku
1846 oficiálne predstavil svojho psa ako leonbergra.
Samozrejme
nie každý jeho viacročnú prácu prijal s obdivom a uznaním. Na úplný odpor
narazil Essig vo Švajčiarsku, kde sa bez výnimky všetci chovatelia stavali k
jeho psovi posmešne. Treba si však uvedomiť, že v tom čase obchod so psami
prekvital a tak každá nová konkurencia bola nežiadúca. Švajčiari mali
vynikajúci exportný artikel v podobe bernardína, ktorým sa už ale trhy
mnohých krajín presýtili, takže veľa ľudí chcelo niečo nové...
A odrazu prišiel leonberger v
celej svojej striebristosivej kráse (žltý jedinci s čiernou maskou sa
objavili až o čosi neskôr). Švajčiari kde len mohli tam leonbergra hanobili.
Snažili sa presadiť názor, že je to v skutočnosti iba trocha došľachtený
bernardín. Túto svoju snahu podporovali rozširovaním posmeškov typu -
Essigov Leonhardín, alebo - Nevieš, čo za pes to behá u vás po ulici? Tak to
môže byť iba leonberger, lebo normálny pes sa netúla... Proste samá závisť!
Na tieto ľudské slabosti Essig
vôbec nereagoval. Radšej požiadal o posúdenie znalca pastierskych plemien
pána Strebela. Žiaľ, ani ten sa nezastal jasných predností nového plemena a
vo svojom pokuse o zostavenie štandardu napísanom v roku 1905 (to už bol
Essig po smrti) uviedol:
"Nepopieram, že som sám videl
pekných leonbergrov, ale musím tiež povedať, že to nebol ustálený typ, ani
nič originálne."
|
|
Úplne iný názor na celé plemeno
mali v Nemecku. Tamojší kynológovia zhliadli Essigové psy v roku 1865 na
výstave v Mníchove. Tlačová správa z tohto podujatia uvádza:
"Najkrajší z týchto psov bol
žltohnedý kus s čiernym tieňovaním, farbou a aj svojím nádherným vzrastom
podobný levovi."
Počiatoční odpor voči plemenu
začal postupne upadať. Hlavne vďaka záujmu známych osobností. Leonbergra si
totiž zadovážili takí ľudia zvučného mena, ako napríklad hudobný skladateľ
Richard Wagner, veľkovojvoda Friedrich von Baden. Plemeno leonberger si
veľmi rýchlo obľúbila aj aristokracia. Títo psy boli prítomný na francúzskom
a anglickom kráľovskom dvore, zakúpila si ich aj ruská cárska dynastia a
Rakúsko-uhorská cisárovná Sissi mala takýchto psov naraz siedmych... Za
zmienku spomedzi osobností vlastniacich leonbergra stoja aj Garibaldi,
taliansky kráľ Umberto I., Napoleon III., Eduard VII: anglický... Vďaka
tomuto záujmu sa z leonbergra stal "pánsky pes". S jeho významom logicky
rástla aj cena. Za jedného psa sa v tej dobe bežne platilo 1000 mariek, čo
bol veru vtedy veľmi veľký peniaz.
|
|
|
Leonberger sa zdanlivo dostal na
vrchol, ale ako sa neskôr ukázalo, jeho postavenie bolo iba chvíľkové.
Tvorca plemena Essig skonal v roku 1889 a napriek značnej snahe nedostal
svojho psa až na takú úroveň, ktorou by už nič neotriaslo. Práve naopak,
Leonberger po Essigovej smrti zažil "zemetrasenie". Podvodníci sa opreli do
tohto plemena a jedincov po menších úpravách zovňajšku predávali ako
newfoundlanderov, bernardínov... Nakoniec obstálo aj dlhoročné ťaženie
švajčiarskych neprajníkov plemena, pretože dosť dlho po Essigovej smrti sa
nazývalo leonbergrom všetko to, čo evidentne patrilo k pastierskym psom, ale
neradilo sa k žiadnemu výraznému plemenu. Proste každý kríženec bol
leonbergrom.
K lepšiemu sa začalo všetko
obracať až v roku 1895, kedy bol založený klub chovateľov leonbergra. Tento
spolok vypracoval prvý oficiálny štandard a v roku 1896 mal už 75 členov.
Lenže mal aj kritikov. O. Fehringer (ináč priateľ plemena) sa k jeho
činnosti vyjadril, že je to skôr spolok spáčov, ktorý v záujme plemena mohol
vykonať oveľa viac.
Spomínaný štandard bol v roku
1901 prepracovaný. Tentokrát sa kládol dôraz na žltočervené sfarbenie, čím
sa dostalo do úzadia to pôvodné. Obrovskú hrozbu pre existenciu plemena
predstavovali obe svetové vojny. V tej dobe nik nedohliadal na ďalší vývoj
leonbergera, ani na jeho čistokrvné párenie... Rozbilo sa všetko dosiahnuté,
pretože napríklad po skončení 1. svetovej vojny bolo k dispozícii len 5
kusov čistokrvných jedincov. Jasný dôkaz, že s chovom sa muselo začať úplne
odznova. Do popredia sa dostali švajčiarske salašnícke psy. A to aj vďaka
irónii alebo šťasteny osudu, že Švajčiarsko nebolo priamo postihnuté
útrapami vojen.
Pôvodné striebristé sfarbenie po
2. svetovej vojne úplne prevládlo uprednostňované žlté a žltočervené
sfarbenie, ktoré sa viac ponáša na srsť leva. V otázke farby srsti sa
chovatelia dlho nedokázali zhodnúť, kvôli čomu vznikali nezhody a zanikal
zmysel Essigovej práce, čoby tvorcu plemena. O jeho leonbergroch, akých si
vysníval, sa O. Fehringer vo svojom odbornom článku zmienil nasledovne:
"Hlavná
chyba súčasných chovateľov tkvie pravdepodobne v tom, že sa uprednostňujú
žlté farebné tóny. Keby sa chovatelia smeli priznať k myšlienke - Dobre
stavaný leonberger nemôže mať zlú farbu, tak by to bola okamžitá pomoc
tomuto typu veľkých psov. Pravda, predovšetkým by sa musela dosiahnuť
veľkosť, ktorou sa kedysi vyznačovali. Essigove psy nesmeli byť v kohútiku
nižšie ako 80 cm, pri hmotnosti psov od 60 do 80 kg. Opusťme preto nešťastnú
väzbu na farbu a starý leonberger bude opäť vzkriesený a získa si znova
bývalý význam."
|
