LACO LUČENIČ

Milý, príjemný spoločník, záchranár „zranených„ superstárovských duší. Muž, pri ktorom si nie ste istí, či je to zrelý muž, alebo len pobehujúci „pubertiak“ spred pár rokov na korze. Starší si ho pamätajú z Limitu, mladší z ošiaľu v Superstar. Ak mala táto súťaž človeka, bez ktorého by sa to nezaobišlo, s takým kľudom, vtipom a určitou noblesou – tak tým určite bol LACO LUČENIČ. Nás, samozrejme, zaujíma v prvom rade, či je NÁŠ – teda či má psa. Ale Vy už iste viete, že má, pretože inak by rozhovor s ním nemal to správne „vlnenie“ na rovnakej vlnovej dĺžke. K rozhovoru s ním som si pozvala aj jeho ženy – Mgr. Gabrielu Lučeničovú a ich najmladšiu dcérku Adelku. Tipovala som, akého môže mať táto rodinka psa. Môj tip vyšiel – bolo to niečo vlasaté – maltezák.

Koľko má rokov?

31. mája  bude mať už osem.

Rozmýšľala som, aké môže mať meno pes v muzikantskej rodine?

Naša aristokratická dáma sa vlastným a plným menom volá Catherine Schwarze Rose.

Ako si táto aristokratka našla k Vám cestu? Ako ste sa knej dostali?

Je to veľmi zvláštna príhoda. Jedno z našich troch detí malo vážne zdravotné problémy a medzi iným absentoval aj vzťah ku zvieratám. Zistili sme to tak, že počas prechádzok v ZOO vôbec na ne nereagoval. Preto si našla v rodine svoje miesto Catherine Schwarze Rose – div-divúci pokus s malým havinom vyšiel a kontakt nadviazaný medzi ňou a synom je úžasný.. Sú veľkí kamaráti. Katy, ako si aristokratku dovoľujeme domácky oslovovať, je takým naším sprostredkovateľom. Sme radi, že sme si zvolili práve malú rasu s bielou srsťou a veľkým srdiečkom schopným nás milovať tak, ako milujeme my ju. Mali sme veľké šťastie, že toto veľmi milé malé zvieratko s krásnym vzťahom k všetkým členom rodiny patrí k nám.

Pri návšteve chovateľky pani Kollárovej, kam sme pre Katy prišli s najstaršou dcérkou, ktorá je inak veľkou milovníčkou psov, spomedzi štyroch šteniatok ona dobehla k nám a sadla si dcérke na kolená!

Všetci z nás vedia, čo dokážu šteniatka. Jedným padne za obeť len obuv, iným doklady, knihy, fotelky, koberce. A čo Vy, dúfam, že ste neboli výnimka v tomto smere?

Laco: „Moja manželka je neuveriteľne poriadkumilovná. Chovateľka, od ktorej sme ju kupovali, nám „prezradila“, že naša Katy má rada periny – teda spanie v mäkučkých perinách. Moja žena stuhla a vyhlásila – Tak to teda nie! Absolútne to nepripadá do úvahy! S týmto predsavzatím vydržala dva týždne a pochopila, že Katy má naozaj rada periny.“

Teda Katy má povolené.........

Laco: čo sa mňa týka – všetko!

...............a zakázané?

Naučili sme ju nepýtať pri stole. Naša najstaršia dcéra ju naučila mnohým povelom, a tak je z našej Katy distingvovaná psia pani s citom pre slušné správanie. Ak to niekedy s povelmi preženieme, vie sa i uraziť a trucovať. V tých chvíľach sa v jej krásnych psích očiach zračí všetko. Nevydržíme sa však dlho obchádzať bez povšimnutia, Katy je totiž prítulné a nežné stvorenie – najradšej sa zdržuje v našej tesnej blízkosti. Vieme, že pes si dovolí len toľko, koľko mu dovolíme my. Jeho chyby sú vlastne naše chyby.

Pán Lučenič, viem, že ste vyrastali v centre Bratislavy – mal u Vás miesto psík už vtedy?

V meste sme ho nemali, ale moje spomienky sa viažu na pobyt u babaky, kam sme chodili asi do mojich 18-tich rokov. S jej psíkmi som prežil celé svoje detstvo.

Zúčastnili ste sa niekedy kynologickej akcie?

Áno, boli sme sa pozrieť na Európskej výstave psov .

Vaša spolupráca so Žbirkom sa skončila so skončením pôsobenia Limitu? Alebo máte ešte spoločné projekty?

Nie, naša spolupráca trvala do polovice 90-tych rokov. Bol to dlhý čas nášho spoločného pôsobenia a bolo si treba od seba oddýchnuť.  Samozrejme, toto sa netýka Roling Stones  Tí sa rozpadávajú každý rok, ale stále sú spolu. Ani ja sa nebránim tomu, že príde vhodný projekt a my sa znovu ocitneme spolu, budeme mať spoločný projekt, spoločný záujem. Ale zatiaľ nie je nič konkrétne v dohľade. Možno je to aj tým, že Žbirka býva v Prahe a ja v Bratislave. Má  vlastnú kapelu a ja  v podstate tiež. Robíme úplne iné projekty.

Napríklad teraz ste robili Superstar – čo vám dal a čo vzal tento projekt?

Vzal mi čas na počúvanie hudby, ktorú mám najradšej. Ostatné je v pohode. Vzhľadom k môjmu veku prežívam popularitu inak ako pred 30 rokmi. Teraz sa na mňa ľudia v meste  usmejú, pozdravia, čo v minulosti nebolo. Je to príjemné.

Hlavný rozdiel je, že predtým som bol známy jedine spevom, hrou, premával som sa po pódiu. V komunikatívnej rovine som nefungoval. Boli rôzne pohľady na mňa. Bol som slávny, ľudia nevedeli čo si majú o mne myslieť. Teraz je to inak.

Obmedzuje vás hystéria okolo superstar?

Ako som už povedal, mám popularitu pod kontrolou. Čo však neviem ovplyvniť, to je zohnať lístky na superstar pre mojich známych. Je mi to nepríjemné a vadí mi, že im nemôžem vyhovieť všetkým.

Keď sme už pri mladých – čo vaši mladí, zdedilo niektoré z nich váš talent?

Myslím si, že sa to tak prelína. Každopádne majú vzťah k umeniu. Najstarší syn Alan študoval výtvarný smer, ale zaujíma ho hudba – je nadaný v inej polohe, pretože ho zaujíma história hudby, rôzne spôsoby jej zápisov... Ale jeden predsa – najmladší syn je hudobne nadaný, má pesničky v hlave, krásny hlas – len máme obavy, čo s ním spraví mutácia, pretože má 14 rokov.

Z médií sme sa dozvedeli, že robíte manželovi manažérku. Aké je to pracovať pre manžela a s manželom? Aké je to robiť mu manažérku?

Náročné. Vplýva to na nás, najťažšie z toho všetkého je snáď oddeľovať pracovný život od súkromného – neriešiť pracovné veci v čase, ktorý patrí súkromiu a rodine.

Kedy ste sa rozhodli pre túto prácu?

Vlastne to vyplynulo z nášho spôsobu života i z mojej profesnej špecializácie -  na FFUK som vyštudovala odbor menežment v kultúre.. Som taký aktívny komunikatívny typ, potrebujem kontakt s ľuďmi, manžel, aj keď na to nevyzerá a nepovedali by ste to, na neho je skôr typ akademický, rád pracuje v štúdiu, počúva veľa hudby, písomne zaznamenáva všetko okolo hudby 60-tych rokov, pripravuje hudobné relácie v FM rádiu, či píše články so zameraním na hudbu. Spoločenské podujatia ho vôbec nelákajú – bolo naozaj ťažké Laca Lučeniča prehovoriť na koncertovanie.

V minulých dňoch som bola na predstavení Satisfactory. Sála plná mladých ľudí, veľmi úspešné predstavenie, napriek tomu, že je prezentovaná hudba 60-tych rokov. Pohoda, príjemná atmosféra, výborná muzika, skvelí hudobníci...

Ako Vás napadlo robiť toto úžasné predstavenie?

Bol to vlastne nápad mojej manželky a manažérky. Šesťdesiate roky – to je moje hobby a venoval som sa jej encyklopedicky. No a ju napadlo prezentovať túto moju encyklopedickú prácu vo forme predstavenia.

Bolo treba manžela veľa presviedčať, aby do tohto projektu išiel?

Áno, bolo to ťažké, ale dnes s odstupom času si myslím, že to stálo za to – všetky dobré a zaujímavé veci sa rodia ťažko. Trvalo mi takmer rok, kým sa s tou myšlienkou stotožnil, ale potom do projektu vložil celú svoju dušu, a to je to, čo sa ľuďom na Satisfactory tak páči.

Ďakujem, že ste si našli čas na odpovede pre našich čitateľov a prajem Vám ten „úsmev na ulici“ na každý deň.

Mgr. Jana Janeková

<<< späť