OBETAVÁ PRE KAŽDÉHO

Stretávame sa na výstavách, na kynologických podujatiach a nevieme o sebe. Vieme, kto má akého psa, presne vieme aj to, aké má chyby, dokonca vieme ako by mal vyzerať. Vieme, čo mu vytknúť a čo pochváliť... To všetko vieme. Ale akonáhle prejde náš pohľad vyššie už nevieme, kto je tá pani, s ktorou sa roky zdravíme, nevieme vôbec čo robí...
Preto vznikol nápad na túto rubriku, prípadne okienko do sveta výstav, súťaží, skúšok, agility, skrátka okienko do sveta psov, kde chceme predstavovať známe tváre kynológie z našich radov.

Je nesmierne pôvabná, milá, vždy vás vybaví s úsmevom jej vlastným, nájdete ju vždy, vie o každom, a nielen psovi. Drží v rukách každú prihlášku, počítač pod jej rukami pred výstavou priam horí – skrátka -  šedá eminencia výstav a vôbec poľovníckych akcií Vierka Močková. Zastihnúť ju nebolo ťažké. Zájdete na SPZ , Štefánikovu 10 v Bratislave, zídete dole do suterénu a vojdete do miestnosti, v ktorej z každého kútika číha na vás niektoré plemeno psíkov. Nad týmto všetkým si tichučko kraľuje ona.

Každý akosi začíname. Sú aj tvoje začiatky spojené so psíkmi?

„Skôr nie, ak neberiem do úvahy našich strážnych psov doma, u rodičov – nemeckého ovčiaka a niečo, čo sa podobalo na foxteriéra. S prvým čistokrvným psom, írskym setrom, som sa stretla, keď sa sestra vydala za poľovníka. Vďaka nemu som sa aj zamestnala na kynologickom odbore SPZ.“

Obligátna otázka – aký bol tvoj prvý pes?

„Svojho prvého psa, respektíve sučku foxteriéra hrubosrstého, som dostala po troch rokoch pôsobenia na SPZ. Mala som ju u rodičov, kam som dochádzala spravidla každé dva týždne, tak som sa jej nemohla venovať toľko, ako by si vyžadovala. Ďalšieho psíka, jazvečíka hrubosrstého, som si zobrala po vyše dvadsiatich rokoch. Bol to taký malý zázrak. Oplýval všetkými typickými vlastnosťami jazvečíkov, ba mal ešte aj niečo naviac. Keď mal ísť manžel v sobotu ráno na poľovačku, nič si vopred nechystal. Napriek tomu ho náš malý od piatka večera nespustil z očí, aby nebodaj neodišiel bez neho. Neprišli sme na to, ako to vedel. Žiaľ, v apríli tohto roku sme ho dali utratiť, mal rakovinu prostaty a jeho oči už prosili o pomoc. S manželom sme sa zhodli, že takého už nikdy mať nebudeme.“

Zmenilo sa čosi v postoji ku psíkom za posledné roky?

„Ani nie tak za posledné roky, ale postupne mi čoraz väčšmi vadí, keď vidím zlé zaobchádzanie so psami. Za neprirodzené pre psa, ba až týranie, považujem už aj náhubok na papuli, či to, keď majiteľ má psa dlhšie zatvoreného v prenosnej klietke, alebo v kufri auta. Dosť často stretávam bezdomovcov so psami. S úľubou ich pozorujem, ako sa navzájom majú radi, aj keď u obidvoch vidno nedostatok hygieny.“

Zúčastňuješ sa každej výstavy?

„Každej nie. To by som časovo nezvládla, najmä ak sa chcem trochu venovať aj rodine, domácnosti, záhrade... Najčastejšie chodím na tie, kde môžem aj nejako pomôcť, lebo ani na výstave neviem vydržať bez práce.“

Ktoré plemeno je obľúbené ?

„Samozrejme, jazvečík hrubosrstý. Už som uvažovala aj o inom plemene, celkom sa mi páči aj borderský teriér alebo kernský teriér. Asi preto, že mi naturelom pripomínajú jazvečíka. Ale aj veľkosťou mi vyhovujú viac malé plemená. Pokus o zmenu mi však „zatrhol“ manžel, ktorý o inom plemene nechce ani počuť.“

Ktoré by si chcela mať?

„Okrem štandardného jazvečíka by som chcela ešte menšieho trpasličieho alebo králičieho jazvečíka, opäť však hrubosrstého. Nuž, je to „pán pes“, podľa mňa aj rozpráva. Aspoň my sa doma s nimi rozprávame. Tie potvorky keď chcú, vedia všetko, keď sa urazia, nevidia, nepočujú, ale oči ich vždy prezradia.

Koľko máš psov?

„Jedného. Opäť jazvečíka hrubosrstého. Krátko na to, ako sme dali utratiť nášho trinásť a polročného Kimuška, som začala hľadať nového psíka. Chcela som ho od šteniatka. Vtedy je to najzaujímavejšie. Podarilo sa. Dnes má náš Kendy štyri mesiace. Chovateľ mi ho dával s tým, že je to veľmi dobrý, poslušný psík. Do dvadsaťštyri hodín sa u nás udomácnil tak, že sme na pochybách, kto je doma pánom. Z malého macka vyrastá pekný zbojník. A zasa je u nás veselo. My robíme stále „Fuj, nesmieš!“ a Kendy zasa kričí: Daj mi ruku, nohu, nos či ucho, chcem si zahryznúť. Akupunktúru máme zdarma. Veď to poznajú mnohí psíčkari.“

Vďaka za rozhovor a tešíme sa na stretnutie na výstave.

Viera Janeková

<<< späť