|
Prečo si človek vybral ako svojho prvého priateľa práve psa a ten sa potom
stal jeho najvernejším druhom?
Niektorí autori tvrdia, že to bol pud psa k svorke, resp. jeho predchodcu,
ktorý vytvoril najlepšie predpoklady pre to , aby sa pes stal verným a
oddaným spoločníkom človeka, rovnako ako bol verným podriadeným vodcovi
svojej svorky.
Vzťah človeka a psa sa vyvíjal. Spočiatku bol pes človeku iba spoločníkom.
Až neskôr človek poznal, že môže psa aj rôzne využívať. Človek sa v tejto
dobe živil prevažne lovom. Práve v psovi, ktorému je tento spôsob obživy
vlastný, našiel pri love dobrého pomocníka.
Ľudské obydlia neboli chránené pred dravou zverou, ľudia si ich museli
chrániť sami. Pri tom im opäť začal pomáhať pes. Vývoj človeka však
pokračoval. Prebehla prvotná deľba práce, ktorej výsledkom bolo oddelenie
pastierstva od lovu. Bolo treba nájsť spoľahlivého ochráncu stád pasúceho sa
dobytka, a tým sa stáva pes. Efektívnosť činnosti človeka sa stále
zvyšovala, pozvoľna sa rozpadala prvotnopospolná spoločnosť, rozširovalo sa
osobné vlastníctvo. V jeho strážení sa opäť osvedčil pes. Nie iba prácou,
ale aj vojnami chceli ľudia znásobiť svoj majetok. Pes sa stal ich verným
spolubojovníkom – vznikol bojový pes.
|
|
|
Už v tejto dobe sa začínajú vytvárať tri skupiny psov, tak ako ich poznáme
dnes.
Skupina poľovných psov - najvýznamnejším znakom tejto skupiny sú atletické
schopnosti a obdivuhodný čuch. Každé plemeno týchto poľovných psov sa
vyznačuje jednou alebo oboma týmito vlastnosťami. Boli to najstarší
pomocníci človeka. Nahrádzali dvojnohému Homo sapiens rýchlosť, ktorá bola
nevyhnutná pri prenasledovaní zdrojov potravy.
Skupina pracovných psov - ktorí boli celé stáročia strážcami, vojenskými
prieskumníkmi i vojnovými zbraňami. Ťahali a nosili náklady, pásli dobytok,
ovce a iné domáce zvieratá.
Skupina spoločenských psov - hoci sa spoločenské plemená v mnohých prípadoch
vyvinuli miniaturizáciou z väčších pracovných psov, predsa sú svojim
spôsobom špecialisti – ako spoločenské zvieratá, ako malé, esteticky
príťažlivé rodinné hračky. Zohrávajú významnú úlohu v živote mnohých ľudí
žijúcich osamelo. Spoločenské psíky rozptyľujú samotu, obdarúvajú človeka
celoživotným priateľstvom, oddanosťou a mnohými inými kladnými hodnotami.
Rôzne nároky, kladené na psa, viedli k tomu, že si ľudia vyberali zámerne
rôzne typy psov. K vojnovým účelom boli používaní psy veľkí a mohutní,
zúrivé povahy. Pre stráženie zasa psy statní a nedôverčiví. K lovu slúžili
jednak psy ľahkej stavby pre štvanie zvery a jednak psy ťažší k boju so
šelmami. Tým, že si človek vyberal k rôznym činnostiam určité typy psov,
došlo k vzniku rôznych exteriérovo a povahovo odlišných druhov psov. Už
v tejto dobe bol takto daný základ terajších plemien psov.
Dôkazov, že vývoj psa bol práve taký a nie iný, je celá rada. Na starých
skulptúrach sa zachovali reliéfy rôznych plemien psov. Môžeme tak vidieť, že
v starej Mezopotámii boli obľúbení mohutní dogovité psy, zatiaľ čo v Egypte
psí podobní chrtom.
|
|
Zvlášť dobre cvičených psov mali Kelti a Gálovia. Zo starých dôb sa
zachovala i celá rada písomných pamiatok, ktoré obsahujú ako sa o psov
starať, a ako ich cvičiť. A tak sa dozvedáme, že Gréci a Rimania vedľa
výcviku vojnových psov spoločne so starými a Asýrčania kŕmili psov surovým
mäsom, aby boli agresívni a vrhali sa na nepriateľov.
Psia história je neoddeliteľne spätá s dejinami človeka. Tak ako sa vyvíjala
ľudská spoločnosť, menil sa život človeka, menili sa aj jeho nároky kladené
na psa. Staré plemená zanikali a vznikali nové, prešľachtenejšie. Starý
vojnový pes, využívaný predovšetkým pre svoju silu a zúrivosť, by dnes
v dobe moderných zbraní ťažko uspel. Na jeho mieste sú dnes v ozbrojených
zložkách využívané psy obdarovaní vynikajúcim čuchom, ostrým sluchom,
fyzickou zdatnosťou a pritom vysoko výkonným nervovým systémom. Tieto
vlastnosti najlepšie splňuje plemeno nemecký ovčiak, ktoré je aj v našich
ozbrojených silách najpoužívanejšie.
Zvláštnu skupinu tvoria pastierske psy. Aj na nich sú teraz kladené vyššie
požiadavky, ako to bolo skôr – slúžia nie iba k stráženiu stád, ale aj
k zaháňaniu a vyhľadávaniu oviec. V rámci skupiny poľovných psov vznikli
podskupiny plemien využívaných k dielčim činnostiam pri love.
Spoločenské psy, čo sa počtu plemien týka, je zo všetkých skupín
najzastúpenejšia. Medzi Rimanmi boli populárne “psíky do náruče”.
Prirodzene, tieto psy mali v osobitnej obľube vznešené dámy. Vyšľachtili sa
selektívnym chovom, pričom sa dôraz kládol na ich príťažlivý vzhľad. V
mnohých prípadoch sa vyvinuli miniaturizáciou z väčších plemien. Aj v nich,
tak ako u iných plemien, sa však vyvinul silný ochranný inštinkt voči ich
ľudským priateľom i voči domovu, v ktorom žijú. Preto môžu plniť aj úlohu
účinného strážcu, ktorý hlasným brechotom upozorňuje na prítomnosť
neznámych. Niektoré tak dôsledne chránia majetok, že sa napriek svojim malým
rozmerom odvážia na votrelcov zaútočiť. Vôbec teda nie sú iba na okrasu.
Súčasne s plemenárskou prácou postupuje aj výskum psa – jeho chovanie, výcvik a
chov. Nemožno sa nezmieniť aspoň o ruskom fyziológovi I.P.Pavlovovi, ktorý
práve na psovi odhalil zákonitosti chovania sa zvierat, rozdelil ich na
chovanie vrodené a chovanie, ktorému sa zviera naučí v procese života.
Svojou teóriou nepodmienených a podmienených reflexov položil teoretické
základy moderného výcviku psov.
Ivana Halušková
|
