Niet človeka na zemi, ktorý by miloval strach. Báť sa, pociťovať nebezpečenstvo, to je veru nepríjemný zážitok. A ak je práve náš psík ten, ktorého väčšina považuje za nebezpečného, nesmieme zostať ľahostajní. Mnohí sa bránia všednou výhovorkou - Môj pes ešte nikomu neuškodil - pritom takýto postoj je neprípustný.

Samozrejme, veľa ľudí, ktorí majú zo psov strach, sú vážne neurotickí. Určite však nie retardovaní, ako tí, ktorí svojho psa vedome precvičujú na krvilačný bojový stroj.

Strach okolia z nášho psa je a musí byť aj našim problémom. A to hneď z viacerých dôvodov. Napríklad zopár susedov môže získať pocit potreby ozbrojiť sa, aby v prípade nutnosti sa vedeli postaviť našim miláčikom na odpor. A to iba preto, lebo si myslia, že sme do ich blízkosti privliekli agresívne potvory. Taký čas niektorý z ostrejších štvornohých jedincov môže byť vskutku rád, že ho odoženú "iba" pomocou nejakého plynu alebo elektrickým paralyzérom. Pritom nemusí vykonať nič zlé, len v nepravej chvíli celkom nevinne zaštekať na toho nepravého človeka. A čo na to tá povestná verejná mienka? Jednoznačne sa prikloní k "ohrozenému", o tom niet pochýb.

Patríme medzi krajiny, kde vzdelanie bežného človeka neobnáša vedomosti, pomocou ktorých by sa vyznal v psoch.Mnohí hravo dokážu rozobrať vysávač, upiecť pizzu, opraviť auto, ale o psoch vedia len toľko, že hryzú. Ale prečo a kedy, to už nevedia, alebo nechcú vedieť.

K tomu treba pridať ešte hromadu omylov, ktoré im utkveli v lebke. Napríklad, že pes vycíti, keď sa ho niekto bojí a vtedy sa okamžite premieňa na agresívneho tvora. Niet teda divu, že tí bojazlivejší ľudia začnú hneď myslieť na to najhoršie. Úplným fiaskom človečenstva sú potom tí samozvaní odborníci (na všetko a na nič), ktorí uvedomujúc si strach iných, húfne rozširujú zaručené tipy, ako sa správať voči "nebezpečným" psom. Jedna z ich rád: tvrdo a neoblomne sa pozrite psovi do očí. Alebo ešte jedna "debilita": po štvornožky a s klobúkom v ústach sa pomaly približujte k psovi. Túto "geniálnu" myšlienku mimochodom obsahuje publikácia 5000 tipov od A po Z.

My milovníci psov učiníme najlepšie vtedy, keď svoje vedomosti podľa možností odovzdáme ostatným. Čo človek nepozná, toho sa bojí. Obyvatelia miest sa značne odcudzili prírode a zvieratá, pre ktoré už niet miesta v ich živote, chápu ako hrozbu. Samozrejme, česť výnimkám. Hlavne deťom zvykne pracovať fantázia, keď sa cítia nesvoje, v ohrození pred niekým, o kom im nikto nevysvetlil fakty. Vysvetlime im, prečo si ich pes oňucháva, alebo kvôli čomu tak hlasno breše spoza plota. Deti sú zvedavé a určite chcú vedieť odpoveď aj na tieto otázky.Tvor zvaný pes stráca s každou zodpovedanou otázkou na svojej nebezpečnosti. Chopme sa teda každej príležitosti oboznámiť deti. Môže to byť na úžitok nielen im, veď už sa viackrát nemusia "chlpáčov" obávať, ale taktiež aj na osoh našim štvornohým obľúbencom, ktorý takto získajú nových kamarátov. Veď nás to nestojí veľa, keď jednému bojazlivému dievčatku na ulici umožníme opatrné nadviazanie kontaktu s našim psom. Na to musíme mať vždy čas!

S dospelákmi to bude ťažšie. Ľudia, ktorí sa boja psov, sú často náchylní k dogme, čiže nebude ľahké ich odhovoriť od predsudkov. Avšak nič nie je nemožné. V prvom rade nesmieme reagovať podráždene na obvyklú hystériu: "Veď to je bojovný pes!" - S maximálnym kľudom vysvetlime, nakoľko je dôležitá výchova, aby pes nebol nebezpečný pre svoje okolie. Bože, koľko je len na svete ľudí, ktorí z malého nevinného batoľaťa vychovajú bezcitného vraždiaceho vojaka... Báť sa treba ich!

Väčšina psov naozaj nerobí nič zlé. Nič také, od čoho by sa bojazliví ľudia museli triasť. Žiaľ, nerobia však ani také veci, ktoré by pritom mali robiť. Napríklad nepribehnú, keď ich privolávajú. Jedná sa o pomerne zložitý cvik, ktorý ovláda stopercentne iba málo jedincov. A tu sa začína koreň problému. Ako zareaguje majiteľ povedzme takého dobermana, ktorý niekoľko desiatok metrov od neho uháňa priamo na vystrašených chodcov? Možno dá na reči a z diaľky začne strachom vyblednutým spoluobčanom kričať, dušovať sa, že je to zlatý psík, neublíži im. Keď mu neuveria, ich starosť.

Takto sa ale k tejto problematike nemožno stavať. Obzvlášť majitelia psov, ktorých už len samotný výzor vzbudzuje obavy, by mali dbať na výchovu. Nestačí zaviazať psovi do krku mašličku a myslieť si, že sme mu tým zapožičali neškodný zovňajšok. Pes musí počúvať. Aj na to najtichšie privolanie musí pribehnúť. Ak budete revať ako hladný lev, pritom bezvýsledne, vystrašený človek si právom môže myslieť, že udrela jeho posledná hodina. Keby nepobehovalo voľne toľko "nevychovaných" psov, naši odporcovia by nemali právo na všakovaké žiadosti o uzákonenie povinného užívania vodítok.

Bojazliví ľudia reagujú často agresívne. Hlavne vtedy, keď svoj strach zakrývajú hnevom. V takomto momente nazvú vášho miláčika "odporným bastardom" alebo "zdochlinou", pritom im nijako neublížil. Jasné, niečo také vás logicky uráža, trápi, napriek tomu však musíte byť trpezliví a slušní. Neslobodno počúvať na naše druhé ja, ktoré okamžite našepkáva ešte štipľavejšie nadávky na adresu indivídua, čo pred chvíľou pošpinilo vášho maznáčika. Ak prehltnete slinu horkosti a vzdáte sa odvety (prípadne vendety), umožníte oponentovi, aby si uchoval dôstojnosť. Nevhodné sú tiež gestá, ktorými trápnosť situácie i tak nemožno zahladiť. Výsmech alebo poklepkávanie ukazovákom na čele nikoho nepresvedčí, že dobre vychovaný pes naozaj nie je beštia.

Na vyššie uvedený systém správania sa je však schopný iba málokto. Hnev nasmerovaný na rozhorčeného chodca totiž neraz sprevádza aj hnev na vlastného neposlušného psa. V podstate veľmi dobre vie, že ten druhý má právo hnevať sa, ibaže svoje vedomie viny kompenzuje drzými narážkami: "Vy nie ste normálny." - Alebo začne poukazovať na iné "besné zviera", čím ešte viac prehĺbi priepasť, ktorú už potom nikto neodstráni.

Existuje tiež skupina chovateľov, ktorí sa v spoločnosti psa cítia silnejšími. Poniektorí vedome provokujú okoloidúcich, čím dávajú podnet pre iných, aby konali to isté, mysliac si, že takto to má byť. Pritom takéto správanie je strašne krátkozraké.

Niekedy človek musí byť trpezlivejší, než obvykle. Na narážky vystrašených ľudí treba reagovať čo možno s najväčšou rozvahou, aby ste zapôsobili upokojujúco.

Darmo vieme, že je náš pes dobre vychovaný a krotký. Nesmieme sa uraziť, keď nám to ostatní nechcú uveriť.

Šteňatá, rovnako ako aj deti, sa dajú naučiť všeličomu. Agresívnemu správaniu, ale aj k disciplinovanému spolunažívaniu. Platí to aj pre Amerického staffordshirskeho terriéra!

Psy, obzvlášť z toho plemena, ktoré je všeobecne považované za nebezpečné, musia pribehnúť k pánovi na každé privolanie. Ak ich tomu naučíme, nikto nebude mať už výhrady voči voľnej prechádzke bez vodítka.