HISTÓRIA V SKRATKE
Puli je všeobecne známy aj ako trpasličia forma
komondora. Niečo pravdy na tom bude, pretože predchodcom tohto plemena bol
ázijský pastiersky pudel, ktorého s príchodom maďarských kmeňov do Panónie
skrížili s komondorom. Túto teóriu potvrdzuje aj skutočnosť, že nie tak
dávno ešte maďarská polícia využívala ako služobného psa puliho vysokého až
60 cm, čo v porovnaní s dnešnými 40 centimetrovými jedincami je veru dosť
veľa.
Ako jeden z množstva pastierskych psov prešiel puli viacero vývojovými etapami, ktoré neovplyvňovali žiadni skúsení chovatelia,
ale pastieri. Tí samozrejme nehľadali krásavca s exteriérovými
výnimočnosťami, ale čím lepšieho pracovného psa. Tým pádom krížili všetko so
všetkým, čo sa im pozdávalo byť dostatočne odolné a húževnaté. Vychádzajúc
z tohto neobmedzeného párenia sa napríklad v poľských Tatrách bežne
stretnete s plemenom, ktoré sa veľmi podobá pulimu a dokonca ho volajú pulik.
Čistokrvný chov puliho sa podľa zápisov v plemennej knihe začal okolo roku
1910. Pričinil sa o to hlavne veterinár a povestný čudák Prof. Dr. Emil
Raitsis, ktorý ako prvý opísal puliho v odbornej kynológii.
|
|
„Je to pastiersky pes stredného vzrastu, ktorého
telo je pokryté chumáčovitým až splstnateným osrstením. Jeho ovisnuté ušnice
sú tiež pokryté dlhou srsťou. Husté osrstenie hlavy takmer zabraňuje
rozpoznať múdre oči. Osrstenie jeho prstencovite neseného chvosta,
siahajúceho až k bedrám, je klenbovité. Končatiny sú pokryté dlhou, ohnutou
srsťou. Na zadných behoch a krížoch je osrstenie splstnatené. Je živý
a mimoriadne ostražitý, neúnavný, verný, prítulný a nanajvýš učenlivý.“
Napriek Raitsisovmu opisu bol však štandard pre puliho
stanovený až v roku 1915. O toto oneskorenie sa istým spôsobom postaral sám
pán profesor, ktorý na území Maďarska neskôr založil svoju vlastnú plemennú
knihu (MET). Stal sa tak vlastne konkurenciou pre MEOE (oficiálny
kynologický zväz Maďarska), čo istý čas dosť sťažovalo prácu uvedenej
organizácie. Raitsisovu plemennú knihu síce FCI nikdy neuznalo, ale ako
významný maďarský kynológ a redaktor popredných kynologických magazínov tej
doby dokázal strhnúť na svoju stranu veľa chovateľov. Jedno obdobie mal jeho
spolok dokonca viac členov ako samotné MEOE.
Raitsisove postavenie bolo teda zdanlivo pevné, ale
plemenu puli to predsa skôr uškodilo ako pomohlo. Nakoľko profesor
preferoval uznanie trpasličieho puliho s výškou v kohútiku 30 cm, stádového
puliho (30 až 50 cm) a policajného puliho (viac ako 50 cm), s čím na druhej
strane nesúhlasilo MEOE, napredovanie samotného plemena na medzinárodnom
poli stagnovalo. Revízia štandardu nastala až po Raitsisovej samovražde,
kedy smutne pominul jeho vplyv a prestala jestvovať aj jeho plemenná kniha.
Štandardom sa zredukovali výšky aj sfarbenie. Dnes je prípustná výška
v kohútiku 36 až 41 cm pre sučky a 40 až 45 cm pre psov. Povolené sfarbenie
je čierne s hnedohrdzavým ladením a takmer všetky odtiene sivej až po bielu
farbu.
|
|
VYUŽITIE
Poprední maďarskí publicisti z oblasti kynológie, páni Ocsag a Sárkány, radia puliho k pastierskym psom. Je to síce pravda, ale tu
treba podotknúť, že iba z časti. Puli má totiž v porovnaní so svojimi
veľkými „bratmi“ predsa len jednu nevýhodu. V žiadnom prípade by neochránil
stádo pred medveďom alebo vlkom... Nato je primalý. V pastierskej práci sa
hodí viac ako nadháňač, ktorý nemusí dbať o nejaké vonkajšie nebezpečenstvo,
pretože jeho prvoradou úlohou je udržať stádo pohromade a dohnať ho tam, kam
si to želá pastier.
Na druhej strane treba uznať, že puli je životaschopné
a zdatné plemeno, ktoré toho znesie fakt veľa. Pusta je nevľúdna krajina
bohatá na pastviny, ale väčšina psov tam nevydrží. Spústa plemien v tom
prostredí a podnebí neprežije... V tomto smere má puli jasne navrch.
Jeho využitie sa spája so stádami oviec, svíň
a hovädzieho dobytka. Ako už však bolo spomenuté, puli nie je vhodným
ochrancom. Nato si pastieri berú väčších psov. Puli je skôr iba akýsi
„upratovač“. Jednoducho celé stádo udržiava pohromade a ženie ho tam, kde to
je práve treba.
|
SRSŤ A SFARBENIE
V súčasnosti sa od chovateľov vyžaduje, aby mal puli
rovnakú srsť ako komondor. Kedysi tomu však bolo ináč. Puli mal veľmi
rozdielne osrstenie a s tým aj úplne širokú škálu sfarbenia. V prvej
nemeckej plemennej knihe maďarských pastierskych psov bolo zapísaných 82
puli, z ktorých viac ako polovica mala nezodpovedajúce sfarbenie z hľadiska
dnešného štandardu. Nehovoriac o tom, že väčšina psov vôbec nemala strapatú
srsť, čo sa dnes berie ako vážna chyba.
V maďarských publikáciách sa možno dočítať, že srsť
puliho sa rozdeľuje na splstnatenú, zostrihanú, chumáčovitú, kučeravú,
otvorenú, krátku, hladkú, hodvábnu a na takzvanú tvoriacu široké pásy. Na
výstavách sa ale stretnete väčšinou s povrázkovitým osrstením. To je
považované za geneticky podmienené a teda je aj preferované. Treba si však
uvedomiť, že takáto srsť sa dá docieliť iba častým ošetrovaním, nakoľko
šteniatka puliho sa rodia so srsťou 0,5 až 1 cm a trvalé osrstenie dosahujú
približne v prvom roku života.
Čo sa týka sfarbenia, ešte v roku 1960 štandard uznával
výhradne čiernu farbu. Zmena nastala o 6 rokov neskôr, kedy už štandard
uvádzal, že puli sa vyskytuje v rôznych farbách. Štandard dodnes nepripúšťa
jedine biele znaky na hrudi tmavých psov a ani biele chumáčiky medzi
pazúrmi. Takýchto psov v Maďarsku vylučujú z chovu.
ZA HRANICAMI PUSTY
Na území Nemecka bola založená plemenná kniha pre
maďarských pastierskych psov v roku 1924, ale úplne prvý vrh puliho v tejto
krajine prebehol 20. júna 1926. Narodilo sa päť šteniatok v chove Clemensa
Schenka z hornobavorského Untermühlhausenu. Schenk výrazne podporil chov
tohto plemena, hlavne v germánsky hovoriacich častiach Európy. Bol to práve
on, kto dostal puliho aj do Švajčiarska. V krajine helvétskeho kríža
zaznamenal prvý vrh istý pán Jarot z Lausanne, ktorý oboch rodičov šteniat
doviezol priamo z Maďarska.
Všetko to boli chovy, ktorých početnosť sa dala zrátať na prstoch oboch rúk. Rekordný
počet puliho na území Švajčiarska bol zaznamenaný v roku 1978, kedy sa
narodilo 29 šteniat a dvaja dospelí jedinci boli dovezení z Maďarska.
Odvtedy ale záujem o predstavené plemeno upadá a vyzerá to tak, že bude
naozaj doma navždy iba v Maďarsku.
Branislav Mathe
|