PULI                  Malý kráľ Pusty
Kynologická elita Európy v 19. storočí tohto psa absolútne nepoznala. Pritom v krajine pôvodu – Maďarsku bol pomerne využívaný. Maďarskí chovatelia psov však na rozdiel  od Švajčiarov, Nemcov, Francúzov nevedeli predávať svojich jedincov  a ak aj, tak vždy ponúkali väčšinou len kuvasza alebo komondora. Pritom puli je rovnako staré plemeno, ktoré sa žiaľ dodnes nedokáže vymaniť zo svojho pracovného postavenia.

HISTÓRIA V SKRATKE
Puli je všeobecne známy aj ako trpasličia forma komondora. Niečo pravdy na tom bude, pretože predchodcom tohto plemena bol ázijský pastiersky pudel, ktorého s príchodom maďarských kmeňov do Panónie skrížili s komondorom. Túto teóriu potvrdzuje aj skutočnosť, že nie tak dávno ešte maďarská polícia využívala ako služobného psa puliho vysokého až 60 cm, čo v porovnaní s dnešnými 40 centimetrovými jedincami je veru dosť veľa.
Ako jeden z množstva pastierskych psov prešiel puli viacero vývojovými etapami, ktoré neovplyvňovali žiadni skúsení chovatelia, ale pastieri. Tí samozrejme nehľadali krásavca  s exteriérovými výnimočnosťami, ale čím lepšieho pracovného psa. Tým pádom krížili všetko so všetkým, čo sa im pozdávalo byť dostatočne odolné a húževnaté. Vychádzajúc z tohto neobmedzeného párenia sa napríklad v poľských Tatrách bežne stretnete s plemenom, ktoré sa veľmi podobá pulimu a dokonca ho volajú pulik. Čistokrvný chov puliho sa podľa zápisov v plemennej knihe začal okolo roku 1910. Pričinil sa o to hlavne veterinár a povestný čudák Prof. Dr. Emil Raitsis, ktorý ako prvý opísal puliho v odbornej kynológii.

„Je to pastiersky pes stredného vzrastu, ktorého telo je pokryté chumáčovitým až splstnateným osrstením. Jeho ovisnuté ušnice sú tiež pokryté dlhou srsťou. Husté osrstenie hlavy takmer zabraňuje rozpoznať múdre oči. Osrstenie jeho prstencovite neseného chvosta, siahajúceho až k bedrám, je klenbovité. Končatiny sú pokryté dlhou, ohnutou srsťou. Na zadných behoch a krížoch je osrstenie splstnatené. Je živý a mimoriadne ostražitý, neúnavný, verný, prítulný a nanajvýš učenlivý.“
Napriek Raitsisovmu opisu bol však štandard pre puliho stanovený až v roku 1915. O toto oneskorenie sa istým spôsobom postaral sám pán profesor, ktorý na území Maďarska neskôr založil svoju vlastnú plemennú knihu (MET). Stal sa tak vlastne konkurenciou pre MEOE (oficiálny kynologický zväz Maďarska), čo istý čas dosť sťažovalo prácu uvedenej organizácie. Raitsisovu plemennú knihu síce FCI nikdy neuznalo, ale ako významný maďarský kynológ a redaktor popredných kynologických magazínov tej doby dokázal strhnúť na svoju stranu veľa chovateľov. Jedno obdobie mal jeho spolok dokonca viac členov ako samotné MEOE.
Raitsisove postavenie bolo teda zdanlivo pevné, ale plemenu puli to predsa skôr uškodilo ako pomohlo. Nakoľko profesor preferoval uznanie trpasličieho puliho s výškou v kohútiku 30 cm, stádového puliho (30 až 50 cm) a policajného puliho (viac ako 50 cm), s čím na druhej strane nesúhlasilo MEOE, napredovanie samotného plemena na medzinárodnom poli stagnovalo. Revízia štandardu nastala až po Raitsisovej samovražde, kedy smutne pominul jeho vplyv a prestala jestvovať aj jeho plemenná kniha. Štandardom sa zredukovali výšky aj sfarbenie. Dnes je prípustná výška v kohútiku 36 až 41 cm pre sučky a 40 až 45 cm pre psov. Povolené sfarbenie je čierne s hnedohrdzavým ladením a takmer všetky odtiene sivej až po bielu farbu.

VYUŽITIE
Poprední maďarskí publicisti z oblasti kynológie, páni Ocsag a Sárkány, radia puliho k pastierskym psom. Je to síce pravda, ale tu treba podotknúť, že iba z časti. Puli má totiž v porovnaní so svojimi veľkými „bratmi“ predsa len jednu nevýhodu. V žiadnom prípade by neochránil stádo pred medveďom alebo vlkom... Nato je primalý. V pastierskej práci sa hodí viac ako nadháňač, ktorý nemusí dbať o nejaké vonkajšie nebezpečenstvo, pretože jeho prvoradou úlohou je udržať stádo pohromade a dohnať ho tam, kam si to želá pastier.
Na druhej strane treba uznať, že puli je životaschopné a zdatné plemeno, ktoré toho znesie fakt veľa. Pusta je nevľúdna krajina bohatá na pastviny, ale väčšina psov tam nevydrží. Spústa plemien v tom prostredí a podnebí neprežije... V tomto smere má puli jasne navrch.
Jeho využitie sa spája so stádami oviec, svíň a hovädzieho dobytka. Ako už však bolo spomenuté, puli nie je vhodným ochrancom. Nato si pastieri berú väčších psov. Puli je skôr iba akýsi „upratovač“. Jednoducho celé stádo udržiava pohromade a ženie ho tam, kde to je práve treba.

SRSŤ A SFARBENIE
V súčasnosti sa od chovateľov vyžaduje, aby mal puli rovnakú srsť ako komondor. Kedysi tomu však bolo ináč. Puli mal veľmi rozdielne osrstenie a s tým aj úplne širokú škálu sfarbenia. V prvej nemeckej plemennej knihe maďarských pastierskych psov bolo zapísaných 82 puli, z ktorých viac ako polovica mala nezodpovedajúce sfarbenie z hľadiska dnešného štandardu. Nehovoriac o tom, že väčšina psov vôbec nemala strapatú srsť, čo sa dnes berie ako vážna chyba.
V maďarských publikáciách sa možno dočítať, že srsť puliho sa rozdeľuje na splstnatenú, zostrihanú, chumáčovitú, kučeravú, otvorenú, krátku, hladkú, hodvábnu a na takzvanú tvoriacu široké pásy. Na výstavách sa ale stretnete väčšinou s povrázkovitým osrstením. To je považované za geneticky podmienené a teda je aj preferované. Treba si však uvedomiť, že takáto srsť sa dá docieliť iba častým ošetrovaním, nakoľko šteniatka puliho sa rodia so srsťou 0,5 až 1 cm a trvalé osrstenie dosahujú približne v prvom roku života.
Čo sa týka sfarbenia, ešte v roku 1960 štandard uznával výhradne čiernu farbu. Zmena nastala o 6 rokov neskôr, kedy už štandard uvádzal, že puli sa vyskytuje v rôznych farbách. Štandard dodnes nepripúšťa jedine biele znaky na hrudi tmavých psov a ani biele chumáčiky medzi pazúrmi. Takýchto psov v Maďarsku vylučujú z chovu.
ZA HRANICAMI PUSTY
Na území Nemecka bola založená plemenná kniha pre maďarských pastierskych psov v roku 1924, ale úplne prvý vrh puliho v tejto krajine prebehol 20. júna 1926. Narodilo sa päť šteniatok v chove Clemensa Schenka z hornobavorského Untermühlhausenu. Schenk výrazne podporil chov tohto plemena, hlavne v germánsky hovoriacich častiach Európy. Bol to práve on, kto dostal puliho aj do Švajčiarska. V krajine helvétskeho kríža zaznamenal prvý vrh istý pán Jarot z Lausanne, ktorý oboch rodičov šteniat doviezol priamo z Maďarska.
Všetko to boli chovy, ktorých početnosť sa dala zrátať na prstoch oboch rúk. Rekordný počet puliho na území Švajčiarska bol zaznamenaný v roku 1978, kedy sa narodilo 29 šteniat a dvaja dospelí jedinci boli dovezení z Maďarska. Odvtedy ale záujem o predstavené plemeno upadá a vyzerá to tak, že bude naozaj doma navždy iba v Maďarsku.

Branislav Mathe

 

<< späť