Aj napriek tomu používame reťaz

Nedávno šokovala verejnosť u našich južných susedov správa, že jedno dievčatko utrpelo vážne zranenie po tom, ako naň zaútočil pes jeho starých rodičov... V pokračovaní sa dozvedáme, že sa v tom čase zdržiavalo na dvore viac psov: jeden malého vzrastu, ktorý voľne pobehoval a dvaja veľkí, uviazaní na reťaz. A práce jeden z tých dvoch, kríženec nemeckého ovčiaka za neznámych okolností zaútočil na osamotené dieťa na dvore. Rodičia vybehli z domu už iba na veľký krik a plač...

O niekoľko dní neskôr utrpel život ohrozujúce zranenie chlapček z obce Lievce v severnom Poľsku. Dvojročné dieťa sa hralo so svojimi súrodencami, keď sa cez otvor v plote zatúlalo do záhrady susedov, kde naň zaútočil na reťazi uviazaný, mohutný strážny pes a na hlave chlapca spôsobil doslova deštrukčné poranenia. Zo strohých správ sa dozvedáme, že „psa, ktorý strážil svoje teritórium vyšetril zverolekár a v súvislosti z jeho chovom zistil, že je všetko v poriadku.“

Tieto príhody sa až zarážajúco opakujú temer každý rok. Miestom činu je vždy dvor rodinného domu, „páchateľ“ je vždy strážny pes, obeťou je vždy dieťa.

Média nenásytne bažia po takýchto správach, poza chrbát moderátorky premietajú obraz psa s vycerenými zubami (po väčšine nie obraz konkrétneho psa, ktorý je reálnym aktérom, pretože ten sa neraz zdá nie dostatočne a hodnoverne divý, ale mnohokrát je to vycvičený strážny pes, ktorý pohotovo na povel predvedie do kamery požadovaný výraz). Verejnosť a kompetentné úrady za daných okolností dospejú k názoru: „psi sú nebezpeční“. Polícia zasa vyšetruje otázku zodpovednosti. Avšak podstatu problému nevidí, alebo skôr nechce vidieť nikto a nikdy.

Zistil, že je všetko v poriadku

Nechcem sa zbytočne a zdĺhavo zaoberať tým, prečo sa dvoj - trojročné deti hrajú bez dozoru na dvore rodinného domu (mnohokrát ani nie na vlastnom, ale u príbuzných, či známych), i

keď aj táto téma by stála za povšimnutie. Ako otec dvoch detí veľmi dobre viem, koľko nebezpečenstva číha kdekoľvek na malého bezbranného človiečika. Môže niekde spadnúť, alebo spadne niečo na neho, strčí ruky tam kde nemá, alebo niečo zje... Nepotrebujeme ani psa a nešťastie je aj tak na streche. Iba mimochodom by som spomenul, že keď bola na plote taká diera, cez ktorú sa dieťa dokázalo zatúlať, tak asi predsa len nebolo všetko v poriadku. Na mieste, kde sa nachádza pes, ktorý hryzie, nesmie byť na plote žiadna diera! Toto však nie je podstatné, pretože ešte nepadla reč o hlavnom predstaviteľovi hrôzostrašných správ: o psovi.

Citujme ešte raz už vyššie napísanú vetu: „psa, ktorý strážil svoje teritórium, vyšetril zverolekár, a v súvislosti s jeho chovom zistil, že je všetko v poriadku.“ Táto veta je totiž elementárne dôležitá v oboch prípadoch, ale aj z pohľadu prevažnej časti prípadov útokov psov v minulosti. Ak sa totiž pes chová tým spôsobom, že je neustále uviazaný na reťaz, kde sa nenapomáha jeho socializácii, neprihliada sa na jeho pohybové a komunikačné potreby, to kompetentné úrady nepovažujú za porušenie zákona. Tam aj úradne poverený odborník zistí, že je všetko v poriadku.

Litera zákona

Čo vlastne v takom prípade vyšetruje úradne poverený zverolekár? To, či je dostatočne hrubá reťaz, či je bezpečné upevnenie, a či je na vstupnej bráne umiestnená tabuľka s výstrahou, že pes hryzie. Po prípade z hľadiska ochrany zvierat (i keď to z hľadiska nehody nemá relevantný význam) to, či daná reťaz nemôže náhodou psa zadusiť, alebo či má pes k dispozícii zastrešené miesto na oddych a pitnú vodu. Ak je toto všetko v poriadku, tak majiteľ psa dodržal všetky platné predpisy - alebo žeby predsa len nie? Všetko závisí od toho, ako si vysvetľujeme platné predpisy.

Zákon známy ako Zákon o ochrane zvierat v istom paragrafe hovorí, že „zviera sa nesmie týrať“. Je to stručná výstraha, ktorá nemá na prvý pohľad nič spoločné s naším prípadom, pretože spomínaných psov nebili palicami, neuviazali ich o konský chvost, alebo nárazník auta, neobliali ich naftou a nezapálili, nuž a aj nešťastné deti, ktoré sa stali obeťami útokov boli príliš malé na to, aby hádzali po psoch kameňmi.

Avšak citovanému paragrafu zákona predchádza časť, kde sa vysvetľuje význam základných pojmov, možno práve preto, aby aj stručné znenie bolo jednoznačne zrozumiteľné. A práve táto časť špecifikuje pojem poškodenia zvierat ako „trvalú nepriaznivú zmenu telesnej zdatnosti, organizmu, psychického stavu, alebo správania sa zvieraťa.“

Trvalé psychické poškodenie

Už hneď teraz nestojí otázka tak, či sa poškodenie zvieraťa považuje za týranie zvierat (i keď by nebolo od veci trochu viac sa venovať tomuto krehkému zneniu zákona, ktoré naoko vyjadruje postoj k niektorým činnostiam, ale bez efektu, pretože zákon nariaďuje trestať iba držanie zvierat. Poškodenie konkrétne nie, iba ak nejde o fyzický zásah.)

Otázne však je, či môže úradne poverený zverolekár zistiť, že je všetko v poriadku v prípade, kde je jednoznačne dokázateľný fakt „poškodenia zvieraťa“.

Neustále na reťazi uviazanému zvieraťu, a to vedeli už aj naši pradedovia, sa veru trvalo zmení jeho psychický stav, a tým aj jeho správanie. A to nie pozitívnym, ale práve negatívnym smerom. Iná otázka je, či toto negatívne formovanie povahy javilo predtým pozitívne črty, čo možno nesedelo majiteľovi, pretože ten potreboval grobianskeho strážneho psa, aby mu ten ochraňoval majetok a statok pred zlodejmi. Preto poľahky nezvratne zdeformoval duševný svet zvieraťa. Práve preto sa rozmohol zvyk držať psa uviazaného na reťaz, odkiaľ už viedla rovná cesta k úradným rozhodnutiam, podľa ktorých má byť pes, ktorý hryzie, bezpečne uviazaný. Avšak strážnych psov voľakedy majitelia nedržali na reťaziach preto, že hrýzli, ale práve preto, aby hrýzli. 

Namiesto hry otrocká reťaz

Odborníci zaoberajúci sa duševným vývinom psov, vedou o ich správaní a chove, už dnes jednohlasne tvrdia, že základom normálneho psychického vývinu psov je ich vhodná socializácia. V súvislosti s tým je nutné mladé zviera čo

najčastejšie a najrozmanitejším spôsobom konfrontovať s inými živými tvormi (ľuďmi i zvieratami), predmetmi, vplyvmi, aby si osvojilo vhodné správanie v rôznych životných situáciách. U mestských psov, chovaných v bytoch, ktorí sú aj trikrát denne vonku na prechádzke sa toto vytvára automaticky, aj bez toho, aby tomu chovateľ alebo majiteľ psa zvlášť venoval pozornosť. Vývin charakteru a povahy strážnych psov na vidieckych dvoroch sa však väčšinou uberá práve opačným smerom.

Odstraňuje zábrany

V súvislosti s útokom maďarského psa v televíznej reportáži o prípade zaznelo: odkedy sa z neho stal taký veľký pes, odvtedy je neustále uviazaný. To zhruba znamená, že od 8 - 9 mesiacov, pretože dovtedy získa pes veľkého vzrastu viac-menej svoju konečnú veľkosť. Avšak 8-9 mesačný pes je ešte hravý a neposedný, ktorý potrebuje mnoho lásky a hry, pretože jeho osobnosť je ešte vo vývine. Namiesto toho sa mu však ujde reťaz (a to zvyčajne čím kratšia) a obmedzený, úzky životný priestor. Ak by chcel čokoľvek dosiahnuť, alebo oduševnene pribehnúť k niekomu, v momente ho ako „za trest“ priškrtí napnutá reťaz. Netrvá dlho, aby potom takýto pes každé objavenie sa cudzieho dospelého človeka, alebo aj dieťaťa si spája s týmto negatívnym impulzom.

Ďalším nedozierne škodlivým účinkom reťaze je aj fakt, že odstraňuje u psa všetky jeho zábrany. Pes, ktorý sa môže voľne pohybovať, aj keď hryzie a nie je veľmi socializovaným jedincom, vždy najprv váha a väčšinou aj keď útočí, sú to len útoky na oko. Možno si mnohí z vás spomenú na prípad Konrada Lorenza, ba mnohí ste si všimli, keď štekajúci psi, každý na druhej strane ohrady, sa akonáhle zoči-voči stretnú v otvorenej bráne, nenapadnú jeden druhého, ale utečú späť na miesto, kde je ešte zábradlie, a tam pokračujú vo svojich avantúrach. Na reťaz uviazaný pes je však zvyknutý, že nikdy nedosiahne na to, čo má pred sebou, a už vôbec nie je pripravený na to, čo sa stane, ak predsa....

Priama reč!

Z toho všetkého vyplýva, že chov psa uviazaného na reťazi má nedozierne následky. Všetci, ktorí danej problematike rozumejú to vedia - avšak podľa všetkého len tí nie, alebo práve tí nie, ktorí sú kompetentní rozhodovať o pravidlách chovu psov. Nuž, i keď vážne útoky psov sa skoro bez výnimky odohrávajú na vidieckych súkromných pozemkoch (dvoroch rodinných domov), zvieratami podľa predpisov uviazanými na reťaz, rôzne nariadenia sa predsa len neustále snažia čím viac obmedzovať a pokutovať majiteľov dobre socializovaných, rodinných psov, ktorí sa prechádzajú so svojimi štvornohými priateľmi na mestských verejných priestranstvách. Úplne bez povšimnutia skutočnosti, že sa jedná o živé bytosti, vidia kompetentné úrady ako záruku bezpečnosti v reťaziach a klietkach.

U nás našťastie dochádza pomerne k málo psím útokom (každoročne sa v lete na kúpaliskách utopí viac ľudí a o dopravných nehodách už ani nehovoriac), ale pre tých, ktorých to postihne, je aj to málo príliš veľa. Fakt, že prevratnú väčšinu týchto nešťastí spôsobujú psi uviazaní na reťazi jednoznačne potvrdzuje tvrdenie, že chov uviazaných psov nepredchádza, ale práve naopak, vyvoláva a spôsobuje nešťastie. Bolo by už načase zabudnúť na stredoveké podmienky chovu psov a zakázať, alebo prísne obmedziť chov psov uviazaných na reťazi. To, že na mnohých miestach neexistuje bezpečné oplotenie, ktoré by znemožnilo psovi utiecť, neobstojí. Nech tam oplotenie je! Je čas na priamu reč: malo by sa konečne nahlas povedať jasne, že neustále uviazanie na reťaz spôsobuje trvalé poškodenie psychického stavu zvieraťa. Čo je v rozpore nie len so zákonom o ochrane zvierat, ale aj z pozície človeka môže byť životu nebezpečným faktom.

Peter Kováč

<<< späť