|
A strážiť budeš ty ju...
Okrem spomínanej dokonalej stavbe tela má aj mimoriadne
ladnú chôdzu. To, čo považujeme za jej malú chybu – bielu ponožku – si
medzinárodní rozhodcovia takmer nevšímajú. Hodnotia podľa iných kritérií,
a tak už vyhrala tri výstavy, v Európe ju zdobí titul Európska víťazka
mladých, takže aj doma má svoju „vážnosť“ a náležite si to uvedomuje.
Má toho za sebou dosť, keď vezmeme do úvahy, že má niečo cez rok...
Má rok aj 3 mesiace a okolo 45 kg. Dospelý pes váži
viac ako 50 kg. Aj napriek tomu svojou mohutnosťou vzbudzuje rešpekt a má
zakódované isté prvky: stráži si revír, blízkych, ale je aj veľmi
priateľská. Jej povaha sa naplno prejavuje v náhodných situáciách. Na jednej
výstave chcel našu dcéru Katku „rafnúť“ pes a Daisy okamžite vyštartovala
chrániť ju. Rovnako chráni aj naše veci.
V rodinách sa už takmer stáva pravidlom, že
starostlivosť o vytúženého psa zostane na rodičoch...
Teraz to už máme podelené, ale predtým sme jej dávali žrať všetci a nikdy sme nevedeli, kto koľko dal. Teraz to má na starosti
dcéra, prischla jej tzv. fyzická starostlivosť. Mne stačí, že ma najviac
rešpektuje. (smiech) Obyčajne to tak býva, že jeden v rodine by mal u psa
vzbudzovať rešpekt. A zvlášť tibetské dogy sú riadne tvrdohlavé. V takom
prípade hráme hru „Kto dlhšie vydrží!“
Modelka má nepochybne špeciálny stravovací režim...
Nemá žiadne špeciálny výsady, nerozmaznávame ju. Režim má taký, aký nám poradili v chovateľskej stanici. Dostáva pravidelne granule
a raz za mesiac aj niečo na spestrenie.
Pri mene Daisy mi napadá film „Šofér slečny Daisy“.
To vozenie nemusí byť pre psa vždy príjemné...
S tým súhlasím. Daisy to zvláda, resp. akceptuje to. Možno aj preto, že to nebýva zas až tak často. Zvykneme ju voziť maximálne
na výstavy okrem Bratislavy do Trenčína a Nitry.
Horšie to zvládame my, hlavne pri dovolenkách. To
odlúčenie sa pre nás stalo problémom, aj keď vieme, že bude o ňu dobre
postarané. Predsa len je už členom našej rodiny. O to krajšie prebiehajú
zvítania.
Asi by nebolo „na škodu veci“ myslieť aj na jej materstvo...
Zatiaľ si to neviem prestaviť. Viem, že raz za život by sučka mala mať šteňatá a viem aj to, že by bol o ne záujem. Aj tak to však
bude poriadna dilema. Odhodlanie musí byť a momentálne mám pocit, že nato
ešte nedozrel čas.
Predsa len si panelákové dieťa, ale zdá sa, že zážitkov máš dosť...
Mám, a práve zážitky podmienili môj vzťah ku psom. Keď
som mal približne 5 rokov, pohrýzol ma pes. Takže to bol nie práve
najpríjemnejší zážitok. Pamätám si, že mal veľmi pichľavé zuby. Možno táto
skúsenosť zakódovala vo mne presvedčenie: „Pozor, pes je nebezpečný tvor.“
Zmenilo sa to až na vojne, slúžil som ako pohraničník, a vtedy ešte
existovali ostnaté drôty medzi západným a východným svetom. Fungoval som na
rakúskych hraniciach ako provokatér – narušiteľ. Keď sme skúšali fingovaný
útek, tak paradoxne ja, čo som sa bál psov, som nemal ani ochranný rukáv,
ktorý ťa chráni pred uhryznutím. Ten druhý síce mal, ale to by mi nepomohlo.
Čo som mal robiť? Nič mi nezostávalo, len rýchlejšie bežať, prípadne sa
chrániť pri zaútočení.
Vydedukovala som, že poznáš recept na zbavenie sa strachu pred psami...
Treba sa im otvoriť a prísť k poznaniu, že sú priateľskí. Záleží aj od veľkosti bloku, alebo od toho, ako silno sa vo vás
zakorenila zlá skúsenosť. Pretože, ak pes spôsobí človeku veľké zranenie,
neviem, či sa toho strachu dá ešte zbaviť. Ak áno, tak asi s odbornou
pomocou.
Služobne si pochodil kus sveta, stretol si iste kopec psíčkarov...
Vo svete je to rôzne. Podľa mňa je tam kult chovania
zvierat vypestovaný ešte viac ako u nás. Vždy je pre mňa úsmevná situácia,
keď vidím oblečeného psa. V Grécku a Taliansku majú veľa túlavých psov.
Nestarajú sa o nich, ale zvykli si na ne. Špeciálne som to pozoroval
v Aténach, to je ten druhý extrém. Aj tu platí, že sú tzv. vyvolené zvieratá
a sú aj chudáci.
Cítiť, že Stano je profík. Dobre sa počúva, má toho
veľa za sebou a skúsenosť človek vycíti. Dúfam, že budete mať rovnaký pocit
ako ja a že aj o mesiac sa budete tešiť na ďalšiu zaujímavú osobnosť.
Rovnako ako ja.
P.S.: Daisy patrí Katke (manželke). Ako žena si dovolím tvrdiť, že starostlivosť je na nej. Teda na veľkej a malej Katke. Mužom ale
treba nechať ten pocit, že sú naj. Ale čo by robili bez nás? Hm...
O tom nabudúce.
|
