LENKA SLANÁ |
Aj first lady zákulia šoubiznisu na Slovensku má slabosť pre psov
|
 |
Nedalo sa nezačať náš rozhovor o tých , o ktorých sa dnes diskutuje snáď na každom posedení, alebo ako sa mi zdôverila moja priateľka aj na „vážnych pracoviskách“. Ráno sa tipuje, kto vypadne a deti musia ísť večer skoro spať, aby rodičia nerušene sledovali začiatok veľkej šou nazvanej – Slovensko hľadá Superstar. Keďže sme už v čase realizácie rozhovoru za polovicou a vieme už, kto Superstar nebude, spýtali sme sa Lenky Slanej ,ako vníma úspešnú „jedenástku“, ich zmenu, a tú nielen vo vizáži, ale aj to ako sa vyrovnávajú so slávou?
V mojich očiach sa zásadne, psychicky nezmenili, takí zostali akí boli, napríklad Robo Mikla bol vždy rebel a ním aj zostal. Každý z nich má za sebou vo veľmi krátkom čase obrovské skúsenosti a osobné zážitky , naučili sa kopec nových vecí, zažívajú čas slávy, spoznávajú množstvo nových ľudí a získavajú skúsenosti v tom, v čom chcú robiť. Pokiaľ chcú byť muzikanti a robiť v biznise, získali za pár mesiacov to,, čo iní muzikanti museli prešľapávať roky, popáliť sa, naučiť, získať. Na druhej strane sa ukáže pravda, či to zvládli až vtedy, keď začnú sami, po skončení súťaže, robiť albumy, koncerty, vydávať CD a byť tými ozajstnými muzikantmi, nielen tými, ktorí každý piatok vystupuje v Superstar. Všetkých jedenásť sú fakt veľké talenty, sú úžasní, každý z nich je iný hlasovo , má inú farbu hlasu, nenájdete dvoch rovnakých.
Viacerí pozeráme a nevieme, kto vypadne.. Viete nejako odhaliť spôsob hlasovania? Fakt je ten , že keď teraz , keď je to na hlasovaní ľudí, už nejde len o úplnú kvalitu spevu, ale už aj o iných veciach, nastupujú sympatie, fankluby, spôsob akým pôsobia na ľudí, prezentácia v médiách. Často dostávam otázku, podľa čoho slovenský národ hlasuje, čo zohráva úlohu. Naozaj ,nechcem znehodno-covať tých, čo tam zostali, ale fakt je ten, že chlapci s najväčším rozsahom hlasu sú už zo súťaže preč. Pre mňa je to voľba ľudí, |
|
ktorú absolútne rešpektujem, ale neviem nájsť presne kľúč, podľa čoho hlasujú. Svoju rolu tu iste zohráva fakt, že mnohí speváci už majú svoje fankluby. Je to pre nich dobré, pretože bez ohľadu na to, ako odvedú pesničku dostanú istý počet hlasov, ktorý rozhoduje. Aj v ďalšej kariére majú svoje miesto. Práve táto skupina ľudí ich bude vždy podporovať a oni sa svojou hudbou majú na koho obrátiť, majú koho osloviť, pre koho hrať....
Ako sa zmenil váš život po mediálizácii? Tým, ktorí sme neboli predtým mediálne známi ,táto najsledovanejšia relácia v histórii novodobého Slovenska, zmenila život zásadne. Kamkoľvek idem, ľudia ma spoznajú, otáčajú sa, žiadajú autogram. Napríklad včera sa presúvala Bratislavou akási základná škola . Deti na mňa kričali, otáčali sa, žiadali podpis. Bolo to milé. Zatiaľ nemám negatívne reakcie od ľudí , pre nich je príjemné stretnúť človeka z najsledovanejšieho programu naživo a pre mňa tiež. Pripravilo ma to však o súkromie, do hypermarketov chodím večer alebo v noci. Zatiaľ mi to ale neprekáža, myslím si, že je to na dobu určitú. Iste nás budú poznať aj po skončení, ale nebude to živené tým, že nás každý piatok sleduje 1 a pol až 2 milióny ľudí a na druhej strane s tým treba počítať, keď idete do takejto súťaže. Zastihlo ma to 33 rokoch, takže ja z toho nemám problémy, pretože sa dokážem s tým vyrovnať, ale verím tomu, že keby ma to zastihlo pred šestnástimi rokmi prežívala by som to ťažšie. Mám v hlave jasno. Je to fajn, že ma ľudia poznajú, že ma pozdravia, niekedy aj nemám náladu, ale ľudia nás nechcú vidieť naštvaných. Zatiaľ som sa na verejnosti neprejavovala, ale súťaž to priniesla. Som síce človek zo zákulisia biznisu, ale nedá sa sedieť každý piatok v súťaži a zostať anonymný.
Prejdime na inú tému – psi. Koľko máte a akých ? Momentálne máme doma dvoch psov – jeden jazvečík, drôtosrstý, vraj poľovnícky, ktorú si ale neviem predstaviť v nore – síce možno by si tam užila svoje, pretože je dosť hrabavá. Vyzerá ako plyšová hračka. Je úžasná. A máme tiež slečnu nemeckého ovčiaka. Obaja sú na záhrade, majú svoju búdu a výbeh a všetko čo potrebujú. Sú šťastní, lebo ich máme radi. |
|
Pamätáte si na prvého psa? Od malička som vyrastala so psami. Vždy sme ich mali dvoch až troch a odkedy si pamätám, vždy bol medzi nimi nemecký ovčiak. Pred viac ako dvadsiatimi rokmi mi zomrel strýko a ostalo po ňom šteniatko – šeltie aj s preukazom pôvodu. Vtedy naša rodina zažila aj výstavnú atmosféru a úspechy na výstavách v podobe CAC. Dokonca sme mali aj chovnú stanicu. V tom čase boli šeltie na Slovensku vzácne,, mali prísne strážený chov, ktorý bol ojedinelý. Tá sučka bola fakt výborná, prešla bonitáciami, ktoré boli v tom čase náročné úplne bez problémov a porodila nám 3 šteniatka, z ktorých sme si jedno nechali. Dokonca sa nám podarilo vybrať si šteniatko, ktoré bolo na výstavách úspešnejšie ako jeho matka. Dožila sa u nás 17 rokov. Sme rodina, ktorá vždy žila so psami. Máme ich radi, napriek tomu, že ich neberieme so sebou do postele. Niekedy si myslím, že by som chcela byť u nás psom. Som ale názoru, že pes musí mať istý režim, musí poslúchať, musí vedieť, že je pes. Samozrejme musí vedieť, že ho máme radi. Pes je súčasť našej rodiny! Dokonca som na základnej škole v takom vyššom období rozmýšľala, že by som chcela byť veterinárka. Potom som si to rozmyslela, sama neviem prečo..
Kto sa stará o psov? U nás sa o psov starajú predovšetkým rodičia v našom rodičovskom dome. Každý z tých psov, ktorí u nás boli a odžili si svoje obdobie , či už zomreli na starobu, alebo chorobu sú pochovaní u nás na záhrade. Neviem, či je to nejaký prečin proti niečomu, neviem či sa to nemá dávať do nejakých kafilérií, ale my k nim máme taký vzťah, že ich otec pochováva do časti, kde sú vysadené ruže a je to časť pre našich uhynutých psíkov. Dlhé roky patrili k nášmu životu, boli súčasťou našej rodiny a tak pri nás zostali aj po smrti. V lete sa ale náš dom mení na hotel pre psov. Rozrastieme sa o psíkov dovolenkujúcej rodiny a tak v našej záhrade pobehuje hovawart, ktorý si je vedomý svojho postavenia a nadradenosti z pozície psa a 3 sučky – nemeckého ovčiaka, retrievera a našej plyšovej hračky ako nazývame to malé jedovaté, hašterivé, čo si všetko vyšteká. Niekedy si myslím, že obrázky zo spolužitia našich psov sú vhodné do talianskeho filmu. Zásluhou tejto zmesy rás, farieb a veľkostí sa k nám nik neodváži. |
|
|
Aké plemeno je také ktoré sa vám páči a ktoré vás chytilo za srdce? Mám rada nemeckých ovčiakov, pripadajú mi inteligentí, vyhovuje mi, že sú učenliví a poslušní, vedia sa naučiť základným pravidlám poslušnosti. Je to pre mňa typický pes. Všeobecne však mám psov rada, ale nesmie to prekročiť určité medze a som za to, aby pes rešpektoval našu nadradenosť. Riadim sa zásadou, čo raz dovolíte je dovolené a čo raz zakážete je zakázané. To sú tie pravidlá, ktoré musia naši psi chápať. Ale keď pozriem na nich pozriem horšie a začnú sa tváriť, ako keď sa idete karhať dieťa, ten najväčší pes pomaly splynie s trávnikom a tvári sa že tam nie je , no vyhrešte ho. A tie oči – ako u Slobody zvierat! Nikdy sme však nepotrebovali biť psov . Od mala u nás fungoval pri výchove šteniatok novinový systém – teda za nejaký ten klasický prehrešok v podobe rozhryzeného koberca, alebo odnášky papúč do priestorov na to neurčených – noviny a po zadku. Dodnes náš jazvečík, ktorý má teraz jeden a pol roka, keď vidí noviny alebo metlu utečie, teda nie že by tou metlou dostal, ale je na jeho pomery veľmi veľká a tým pádom veľmi nesympatická. Ešte musím dodať, že starostlivosť o psíkov v našej rodine je príkladná . Máme známeho veterinára, ktorý sa stará o riadne očkovanie, odblšenie, odčervenie a iné náležitosti potrebné pre zdravie psov.
Čo dodať na záver. Sme veľmi šťastní a verím, že aj naši čitatelia, že sa nám podarilo priblížiť Lenku Slanú, na jednej strane náročného profesionála , na druhej strane nežnú osôbku s veľkým kusom srdca zadaným pre psíkov. |
|
Mgr. Jana Janeková |