Švajčiarske duriče patria k veľmi starým plemenám, údajne k najstarším duričom v strednej
Európe. Vyplýva to aj z písomných správ, ktoré sa zachovali z 15. storočia,
a ktoré sa v podstate stotožňujú s typom a povahou psa, ktorého dnes
poznáme.
Celkový vývoj tohto plemena prechádzal mnohými etapami. V minulosti
švajčiarske duriče mohla vlastniť iba šľachta, ktorá ich využívala na
poľovačku vzhľadom k ich vynikajúcim poľovníckym vlastnostiam a výbornej
spoločenskej povahe. Ide o plemeno veľmi staré, spojené s pôvodom duričov
niekdajšieho keltského obyvateľstva Európy. Ich potomkovia sú ostatní
duriči, ktorí pochádzajú z územia Francúzska, Španielska, Rakúska, Balkánu
a Škandinávie.
Švajčiarske duriče boli vyšľachtené predovšetkým pre lovecké účely, keď sa
od nich vyžadovalo dlhé a vytrvalé hľadanie v nedostupných skalnatých
terénoch. Sú to psy pomerne rýchle s vynikajúcim jemným nosom, ktorí
s veľkou istotou hľadajú, držia a hlásia stopu zveri. K hláseniu sú vybavení
nádherným voľným hrdelným hlasom. Vďaka svojmu jemnému nosu rýchlo nájdu
čerstvú stopu zveri a potom sledovať ich prácu a počúvať ten nádherný
mohutný ťahavý štekot je radosť. Pokiaľ sa im podarí zver zastaviť, ich hlas
sa zmení na mohutný štekot.
Švajčiarske duriče okrem poľovníckych vlastností, ktoré sú im dané geneticky, majú aj
dobrosrdečnú povahu. Sú celkom oddaní svojmu pánovi, milujú celú rodinu a sú
veľmi prítulní najmä k deťom. Veľmi ľahko sa dajú cvičiť, sú ovládateľné,
pri výcviku sa nemôže používať násilie. Nie sú to žiadni obranári
a strážcovia, ale keď niekto vstúpi do ich teritória, hneď to signalizujú
svojím mohutným hlasom až do príchodu niekoho z rodiny. Nemôžem povedať, že
sú bojkovia, každý náznak agresivity zo strany iného psa oplatia rovnakou
mierou.
Jedno z tých plemien je aj bernský durič, je to trojfarebný pes –
bielo-čierny s hnedým pálením na hlave a je skutočnou ozdobou dvora či bytu.
Tieto psy bez problémov znášajú zimu a môžu sa chovať vonku, ale aj v byte,
dokonca jedna sympatická pani chová bernského duriča v paneláku, tuším na
piatom poschodí. Dajú sa potlačiť aj jeho lovecké pudy, aj keď nie vždy
celkom.
Pre tento cieľ podľa dostupných informácií je potrebné u šteniatka začať
s výcvikom v treťom mesiaci a výcvik zamerať na základné cviky poslušnosti
a pod. Šteniatko sa môže brať aj do lesa, avšak nesmie sa mu umožniť kontakt
so zverou. Je to potrebné dodržiavať do veku 15 mesiacov. Tento postup je
vraj overený a ukazuje sa ako správny k lepšej ovládateľnosti psa. Táto rada
je samozrejme smerovaná predovšetkým k tým chovateľom, ktorí so švajčiarskym
duričom nechcú poľovať.
Pre poľovnícke využitie je potrebné postupovať podobne ako u iných
poľovníckych psov, avšak oveľa jemnejšie a jednoduchšie. Oni totiž nemajú
problém s hľadaním a svoj vynikajúci nos vedia dokonale využiť. Podobne je
to aj u iných disciplín. S odvahou sú opatrní, nie sú to žiadni zabijaci, čo
nie je na škodu veci a nie je to ani žiaduce.
Bernské duriče patria do rúk takým chovateľom, ktorí takúto prácu psa vedia
oceniť a vychutnať, nemali by ich vlastniť poľovníci, ktorým ide o niečo
celkom iné.
Posledný štandard pre štyri farebné varianty švajčiarskych duričov bol
vydaný v roku 1993. Tento štandard má číslo 59, štandard nízkonohých
švajčiarskych duričov č. 60.
Rozdiely medzi jednotlivými plemenami sú iba v sfarbení a vo výške
v kohútiku.
V krátkosti zo štandardu podľa klasifikácie FCI: skupina 6, použitie ako
durič, ktorý hlasito sleduje stopu zajaca, sŕn, líšky a diviaka. Durí
samostatne, spoľahlivo aj v náročnom teréne.
Celkový vzhľad – pes strednej kohútikovej výšky s telesnou stavbou
svedčiacou o sile a vytrvalosti. Suchá hlava s dlhým nosom a dlhými ušami,
čo mu predurčuje ušľachtilý vzhľad.
Správanie a povaha – živý, vášnivý lovec, citlivý, ľahko ovládateľný vo
výcviku, verný. Srsť krátka, hladká, hustá, veľmi jemná na hlave a na
ušiach.
Sfarbenie srsti u bernského duriča – biela s čiernymi škvrnami alebo sedlom
po tele, bledé až intenzívne pálenie nad očami, na lícach, na vnútri ucha
a v okolí ritného otvoru, niekedy ľahko škvrnitá.
Oči sú tmavé alebo svetlo hnedé, odpovedajúce sfarbeniu srsti, ľahko oválne,
stredne veľké.
Uši sú nasadené pod líniou očí na zadnej strane lebky, nikdy nie v jej plnej
šírke. Dĺžkou siahajú najmenej ku špičke nosa. Ušné bolce priliehajú
k hlave, sú úzke, zložené, zvesené a zatočené. Na spodnom okraji
zaokrúhlené, mäkké a jemne osrstené. Kohútiková výška u sučky 47 – 57 cm
a u psa 49 – 59 cm.
Jozef Žumár