TIBETSKÝ MASTIF

Emigrant z vysočín Himalájí

Názor tohto známeho kynologického publi-cistu som ako úvod portrétu plemena nepoužil náhodne... Slová Hansa Räbera totiž najviac vystihujú dávno známu pravdu, že minulosť väčšiny plemien má podklad v ľudskej fantázii a vymyslených legendách. Korektne a pravdivo sa totiž dá priblížiť dané plemeno iba od chvíle, kedy sa o ňom začali viesť záznamy, vychádzali publikácie s poz-natkami chovateľov. Všetko pred týmto ob-dobím je iba plodom ľudskej vymýšľavosti, ktorá síce dokáže splodiť chytľavé a zá-vratné historky, lenže k objektívnemu infor-movaniu má rovnako ďaleko, ako mačka k psovi. Legendami opradené je aj plemeno do khyi, ako ho volajú v jeho vlasti, u nás známy pod názvom tibetský mastif alebo tibetská doga. A ešte akými legendami!
Aj keď kynologický svet zaraďuje tohto psa k sedliackym, oveľa správnejšie je používať pojem domáci pes. Už len z toho dôvodu, že jeho jednoznačný pôvod treba hľadať v usadlostiach vo vysočinách Himalájí, kde odjakživa žil svorne s ľuďmi v ich príbytkoch. Samozrejme tým nemožno stopercentne povedať, že toto plemeno pochádza z Tibetu, pretože podobní psy sa nachádzali aj v iných kútoch Ázie.

 Existuje skupina psov, ktorú už dávno kynológovia nazvali jednoducho tibetskými psami, čím si uľahčili ich jasné prerozdelenie na typy, prípadne odlišné plemená. Síce sú to všetko podobné druhy a jednoznačne dogovité psy, ale napríklad popri type s tupou papuľou a dôrazným sklonom čela  jestvujú aj typy, ktoré majú špicatú papuľu a slabý čelný výstupok. Napriek tomu majú však dosť podobnú lebku, takže je ťažké až priam nemožné ich oddeliť na rázne rozličné druhy. A hľadať ich presný pôvod sa rovná hľadaniu ihly v kope sena. Ak sa chceme pridržiavať lebky, tak tá je rovnaká s lebkou howavarta, ktorú skúmal Studer v roku 1913. Aj preto je dosť nezvyčajné tvrdenie tohto pána, keď prehlásil, že podľa jeho bádaní sú tibetskí psy príbuznými divého psa dinga. Čo ho viedlo k tomuto záveru a na základe čoho, tak to veru dodnes nevedno. Každopádne však tomuto jeho tvrdeniu treba viac nedôverovať než veriť.
Každé silné prehlásenie o pôvode tibetských psov je iba ničím nepodložená teória, pretože dodnes sa nikomu nepodarilo preukázať, odkiaľ vlastne do hôr Tibetu prišli predchodcovia týchto tvorov z ríše zvierat. Máme veriť antickým spisovateľom Herodotovi, Aristotelovi, Strabonovi, ktorí svorne spomínajú v cestopisoch z Himalájí silných, veľkých a divých psov, akých mala v tej dobe šľachta v Indii? Môžeme iba na základe tak mála definitívne povedať, že pôvod tibetských psov je v Indii? Sotva! Rovnakých psov totiž chovali aj Peržania a Asýrčania, takže nech je niekto taký odvážny a prehlási, že všetky tieto psy sa dostali do Tibetu a Perzie z Indie. Čo ak to bolo naopak a dostali sa do Indie napríklad z Perzie? A odkiaľ sa dostali do ríše Peržanov? Všetko sú to iba dohady, nad ktorými netreba viac špekulovať, pretože aj tak sa už nikdy nedozvieme pravdu so stopercentnou istotou. Do Khyi alebo po našom tibetský mastif pochádza z Himalájí. To vieme s maximálnou určitosťou a odtiaľ nech aj štartujú naše vedomosti a poznatky o tomto plemene.

POCHYBNÉ ZARADENIE
Pravý Do Khyi je podľa väčšiny biológov a kynológov dogovitý pes, takže pomenovanie mastif je v prípade tohto plemena dosť zavádzajúce. Za to môžu Angličania, presnejšie istá McLaren Morrisonová, ktorá so svojim otcom lordom Pirbrightom, diplomatom jeho veličenstva, precestovala v rokoch 1893 až 1895 takmer celú Áziu, teda aj Tibet. Na podnet univerzitných biológov zbierala pre ich lexikóny poznatky o každom nezvyčajnom živočíšnom druhu, ktorý nežije na území Britského kráľovstva. Chudera ani len netušila, že jej krátka esej o jednom psovi navždy poznačí jedno plemeno. Po návrate domov totiž v roku 1895 prestížny kynologický magazín Our Dogs uverejnil jej nasledovný spontánny pocit:
„Takého krásneho a vynikajúceho psa, akého som videla v kláštore Shippo v Tibete, som nemala šancu vidieť nikde v Ázii a ani tu doma v Anglicku. Mnísi ho podarovali nemeckému cisárovi, ale ja som mala to šťastie ho vidieť ešte predtým, než ho poslali do Nemecka. Podobal sa mastifovi, alebo skôr newfoundlanderovi...“
O čosi neskôr však Kennel klub oficiálne pomenoval tibetských psov za tibetských mastifov a opieral sa pri tom aj o tvrdenie slečny Morrisonovej. Tá síce viackrát podotkla, že podľa nej sa aj ňou opísaný pes podobal viac novofundlandovi a namietala voči zaradeniu k mastifom, nič sa už na zaradení tibetských psov nezmenilo. Anglický Kennel klub má však na svojom konte viacero takýchto prešľapov. Viacero odborníkov totiž dodnes tvrdí, že tibetský teriér uznaný týmto klubom nikdy nebol teriérom a ani tibetský španiel nie je španielom.
Netreba ale všetku vinu pripisovať iba Angličanom, pretože na druhej strane je svätá pravda, že na prelome 19. a 20. storočia bolo v Európe celkom bežné nazývať každého veľkého psa mastifom.

LEGENDY VRAVIA...
Približne v roku 1121 pred Kristom poslal sedliak menom Liu psa cisárovi Wu Wang. Liu žil v západnej Číne a veľký pes niesol meno Ngao. Podľa legendy to bol tvor vycvičený na prenasledovanie ľudí všetkých farieb pleti. Cisár neskôr tohto psa podaroval ďalej mníchom v Tibete, ktorí na ňom začali chovať ďalších psov a tak vznikol tibetský pes, ktorého praotcom má byť Ngao.
Dvorný lekár Perzskej ríše zvaný Ktesias však 400 rokov pred Kristom opísal na vlas podobného psa. Síce ho trocha opriadol bájkami, že to bol napoly pes a napoly vták, ale keď sa ten „papľuh“ prírody zbavil peria, tak opis stopercentne sedí na Do Khyi.
Našej generácii je však predsa len bližšie tvrdenie cestovateľa Marca Pola, ktorý v roku 1271 podstúpil cestu krížom cez Áziu až po Peking. O jeho poznatky o tibetských psoch sa mimochodom dodnes opiera viacero biológov.
„Musím povedať, že v Tibete sa vyskytujú mnohé zo zvierat, produkujú pižmo. Ľud tejto krajiny vlastní množstvo silných a ušľachtilých psov, ktorí sú nenahraditeľní pri love zvierat, ktoré majú pižmo. Tibetský národ má dogy veľké ako osly, ktoré sú vynikajúce na lov divých zvierat, aj divokých volov a veľmi veľkých a zlých zvierat.“

JE TO DOGA?
Ak vezmeme do úvahy dnes vystavovaných tibetských mastifov strednej veľkosti, tak tí majú s dogami primálo spoločné. Skôr ich možno priradiť k stredne veľkým pastierskym psom. V 19. a začiatkom 20. storočia sa kynológovia jednoznačne prikláňali k tomu, že tibetské psy sú dogami. Lenže ich bližšie priblíženie sa v mnohom líši od dnešného tibetského mastifa. Známy anglický kynológ Hamilton Smith vo svojej publikácii z polovice 19. storočia dokonca priniesol aj na tú dobu kvalitný obrázok tibetského psa žijúceho vo zverinci Tower v Londýne. Z konca 19. storočia pochádza viacero opisov tibetského psa, ktoré sa však vo viacerých detailoch rozchádzajú s tými od Smitha. Tento fakt je ale celkom logický, nakoľko nejestvoval žiaden cielený chov a taktiež v Tibete ho miestni obyvatelia chovali každý po svojom.
Martin v roku 1845 a o čosi neskôr aj Youatt opísali tibetského psa ako evidentnú dogu s vráskavou kožou. Iný uznávaný kynológ a radca grófa Széchényiho však v tom období poukazoval na podobnosť tibetských psov s newfoundlandermi. K tomuto tvrdeniu sa pridal aj Beckmann, ktorý vykonal merania a iné bádania tibetských psov počas výstavy vo Viedni. Tu ale treba podotknúť, že túto výstavu organizoval práve gróf Széchényi, takže je dosť pravdepodobné, že sa tým Beckmann chcel dostať iba do priazne v tej dobe veľmi váženého a vplyvného grófa. Vo svojej práci totiž nijako obzvlášť neuvádza, že na základe čoho dospel k tomuto záveru. Nehovoriac o tom, že skúmal živých jedincov, takže nemal k dispozícii ani lebku, podľa ktorej sa dá jasne označiť podobnosť s iným plemenom.
Chvíľu sa tibetské psy pripisovali k dogám, dokonca za predkov všetkých dogovitých plemien, inokedy sa to spochybňovalo. Tento stav pretrváva dodnes, takže ak niekto tvrdí, že tibetský mastif je doga, nemožno s ním súhlasiť a ani mu to vyvrátiť. A ak niekto tvrdí opak, takisto mu nemožno nadržiavať alebo protirečiť.

AKÝ VLASTNE TEDA JE?
Aristotel tvrdil, psy Tibetu sú krížencami tigra a psa. Max Siber opisuje tibetského psa ako zlostného, nevypočitateľného a divého tvora. Strabon zasa hovorí o Serénoch (národ predchádzajúci dnešným Tibeťanom), ktorí sa dožívali vysokého veku  a vlastnili psov takej sily, že ak sa zahryzli do obete, tak tá sa už nemohla vyslobodiť.
Niet pochýb o tom, že aj dnešný tibetský mastif má v sebe istú dávku divokosti, ale poznatky terajších chovateľov svedčia aj o jeho pokojnejšej stránke.
Tibetský mastif sa telesne aj duševne vyvíja pomaly, preto je potrebné si pred jeho zaobstaraním uvedomiť, že pri výchove musí byť človek dôsledný a trpezlivý. Niekedy to trvá až príliš dlho, kým si tento pes osvojí žiadané správanie. Od niečoho sa vám ho však nepodarí odnaučiť nikdy. Myslím tu na jeho hravosť, ktorá je niekedy až neúnosná.  Ak chcete chovať tibetského mastifa, musíte mu odmalička vštepovať, ktoré veci sú na hranie. A tie mu potom nechávať na prístupnom mieste, pretože ak ich v danej chvíli nedostane, tak sa prebudí jeho fantázia a odnesú si to vankúše, papuče, diaľkové ovládače elektroniky...
Keď už som tento portrét plemena začal myšlienkou od Hansa Räbera, tak ho aj poznatkom od tohto uznávaného kynologického publicistu ukončím.
„Tibetský mastif má svojské charakterové vlastnosti, ktoré by mal budúci majiteľ poznať a zaradiť ich do svojho životného štýlu. Ak na to nie je pripravený, nemal by toto plemeno chovať. Tento pes je síce pekný, ale samotná krása nie je postačujúcim dôvodom ku kúpe Do Khyi!“

Branislav Mathe

<< späť