|
Spomínala si, že máš skúsenosti s chovom...
„Ešte v detstve sme ako rodina mali chovateľskú stanicu čuvačov. Dokonca jedna
sučka porodila 14 šteniat a všetky sme vychovali, aj keď v minulosti
platilo, že si môžete nechať len 6 šteniat. Boli to hotové muky! Keď
prišiel v tom čase takzvaný poradca chovu a my sme museli šteňatá pred ním
schovať, tak to nebolo dvakrát príjemné. Také bolo moje detstvo, mám z neho
veľmi pekné spomienky. Potom som ešte mala dogu. Bolo to pred narodením
našej dcéry. Kynológovia veľmi dobre vedia, akú majú dogy povahu... Okrem
toho som ju dostala ako týraného psa z čoho pramenila jej upnutosť na mňa.
Mali sme strach o dcéru, predsa len doga a dieťa, to nie je veľmi dobrá
kombinácia.“
Nehovor mi, že si sa jej len tak ľahko vzdala.
„Ľahko nie, ale urobiť som to musela. Nevyhodili sme ju len tak na ulicu, to by mi
srdce nikdy nedovolilo. Dali sme ju do Vajnor istému chovateľovi, ktorý
pokračuje v našej výchove. Napríklad, naďalej spáva v posteli! Prestali sme
ju kontaktovať, aby si zvykla na nového majiteľa a neprežívala zbytočne
traumu.“
Tvoj pes je šampión, takže ty si podľa všetkého kynologička.
„Nie v pravom zmysle slova. Pre mňa kynológia znamená to, čo som po príchode
Eclipsa do našej domácnosti urobila. To znamená, že sme ho prihlásili do
Kynologického zväzu, odtiaľ nás poslali do Poľovníckeho zväzu, čo sa mi pri
pudlíkovi zdalo prinajmenšom zvláštne. Ale odpoveď sa dostavila takmer
okamžite. Pudlík bol používaný na lov kačíc vo Francúzsku. Nesmierne
dôležitá je výchova, museli sme ho naučiť, že sa má správať ako seriózny
výstavný pes a nie ako „bastardík“. Ďalej ho naučiť postoj, česať ho každý
tretí deň, navštevovať pravidelne veterinára. Zhrnuté do štyroch slov to
znamená: je to veľa práce. Ale na druhej strane nás to s manželom baví
a toto je spôsob ako môžeme dokonale zrelaxovať.“
Mala si obrovské šťastie, že si našla spriaznenú dušu
v podobe manžela. Je to sen každej ženy.
„Môj manžel je z lesníckej rodiny, pochádza z Brusna. Má silne vyvinutý vzťah
k zvieratám, aj keď na začiatku to bol práve on, kto povedal, že doma psa
mať nebudeme. Dnes vieme, že okrem dcéry to bolo jedno z najlepších našich
rozhodnutí, ktoré sme urobili za posledné obdobie.“
Takmer vždy sa v rodine nájde niekto, komu môže vaša
záľuba prekážať, prípadne nezdieľa s vami to veľké nadšenie...
„Asi to bude moja mama. Má pocit, že odsúvame dcéru na vedľajšiu koľaj, ale nie
je tomu tak. Treba si uvedomiť, že pes je iný. Naša dcéra už má 10 rokov,
svoj okruh kamarátov, a tak keď príde domov len povie, čo potrebuje a som
vybavená. Už sa „nepomojká“. Pes je však stále pri mne.“
Máte doma skutočne výstavný kus.
„To máme, ale nebol to pôvodný zámer. Prvá dôležitá osoba v jeho kariére bola
šéfka zväzu pudlíkov, ktorú sme náhodne stretli na prechádzke. Dala mi tri
dôležité kontakty. Potom si ma zobrala „do parády“ bývalá tajomníčka klubu
a moja kamarátka Evička Virgovičová, dodnes jej za to ďakujem. Trpezlivo mi
vysvetľuje jednu vec aj niekoľkokrát, karhá ma, keď je treba, vždy ma
nasmeruje aj na výstavy. Ja sa v tom totiž ešte stále celkom dobre nevyznám.
Svedčí o tom i to, že keď Eclips dostal v 9. mesiacoch ocenenie BOB, bola
som veľmi smutná. Vôbec som si neuvedomila, že je to super. A tak som tam
bola asi jediná vystavovateľka, ktorá odchádzala smutná, aj keď nemala k
tomu dôvod.“
Precestovali ste toho dosť, určite môžeš niečo
povedať aj na tému rozhodcovia.
„Myslím si, že aj tu platí to staré známe o rovnakom metre. Nie raz som zažila
situáciu, že pes, ktorý vyhral v zahraničí, sa u nás ani neumiestnil. Alebo
sa mi stalo, že nemali na súťaži všetci rovnaké podmienky. Predstav si, že
by si išla na súťaž vlčiakov... Vedela by si, že máš absolútneho šampióna,
všetci by, napríklad, postoj predvádzali na zemi, ale ty by si toho svojho
musela dať na stôl.“
Ťažko sa mi to hodnotí, možno bude niekto z čitateľov
reagovať... Ale úspechy sa dostavili?
„To áno, za naj považujem druhé miesto na Svetovej výstave v Dortmunde. Tam bola
naozaj veľká konkurencia. Dôležitý je aj Bob zo Slovinska a tiež je majstrom
strednej a východnej Európy v kategórii mladý čierny pudel.“
Ktovie, či Eclips cíti, keď niečo vyhrá.
„Myslím si, že určite. Prejavuje sa to tak, že keď nám rozhodca dáva pohár, vezme si
ho do papule. Jednoducho ho tam musí mať. Eva sa vždy hnevá. Tvrdí, že si
môže zničiť alebo poraniť zuby. A potom odíde riadne namyslený.“
Hovorí sa, že keď niečo človek robí prvýkrát, dopadne
to vždy najlepšie.
„Ak tým myslíš našu prvú výstavu, nebolo to tak. Konala sa v Nitre a bola to
spleť chaosu. Eva ma vždy posotila do kruhu, ani neviem, ako som to obehla,
ale vyhrali sme. Aj prvý prúser mám v živej pamäti, ale ten nevyrobil Eclips,
pretože to bola moja vina. Trénovala som ho do Dortmundu a chcela sa s ním
ukázať v tom najlepšom svetle. Bolo tam veľa ľudí a celé to dopadlo tak, že
som sa natiahla v plnej paráde. Môj manžel tvrdí, že sme mali vyhrať,
pretože polonahú vystavovateľku tam tak skoro vidieť nebudú.“
Ako spravodajkyňa nemôžeš dávať najavo svoje pocity
pri čítaní príspevku, ale v súkromí, keď ťa nikto nevidí, si to môžeš
dovoliť...
„Nikdy nezabudnem na film Biely Bim, čierne ucho. Keby som ho videla teraz, plakala
by som znova.“
Možno si si už aj poplakala, ale pri Eclipsovi (to je
zvláštne, v mene toho zvieraťa nájdete odpoveď aj na to, že je to pes).
„Poplakala, keď bol chorý. Mal takú zvláštnu kombináciu zápalu priedušiek a zubov. V tej
chvíli viete, že veterinár mu pomôže, ale kým sa tak stane, trpíte spolu
s ním.“
Predpokladám, že Eclipsov diár je naplnený na niekoľko mesiacov dopredu.
„Pre nás to až také dôležité nie je. Berieme to ako príjemné spestrenie času.
Viem, že tento mesiac pôjde na Európsku výstavu psov, potom ho čaká
bonitácia... Pre nás je dôležité, že sa vždy teší, keď prídeme domov. Mám
pocit, že celé sa to skladá z maličkostí. Pes vám spestrí rodinný život
a odporúčam ho všade tam, kde sú nejaké problémy, hádky, či stresy. Voláme
ho pes terapeut. Všetko vyrieši okamžite.“
A treba povedať,
že Eclips všetko vyriešil. Bavili sme sa s Luciou ešte aj vtedy, keď bol
diktafón dávno vypnutý. Spomínala čosi o tom, že je mimoriadne poslušný. To
ešte netušila, čo ju čaká doma. Eclipsa sme uriekli, alebo chcel dať domácim
pánom najavo, že bol dlho sám. Tomečkovci si našli na koberci pozdrav. Pekný
hnedý, nie príliš voňavý. Keď mi túto informáciu Lucia poslala večer v tvare
sms, mala som návštevu. Opekali sme a jedli... Trochu mi potom prestalo
chutiť, ale nie nadlho. Doma mám troch psov a aby mi nebolo ľúto, urobili to
isté. No a? Vraj to prináša šťastie. Želám ho Eclipsovi, Tomečkovcom
a, samozrejme, aj vám. Tak nazdar o mesiac, Vaša Sysa! |
