Najviac nás ale prekvapili výstavy v Ljubliane a v Monte Carle. Keď sme totiž odchádzali o 13,00 hod. z Ljubliany, pri vchode nás zastavili dvaja
policajti. Nechceli nás pustiť von bez toho, aby sme za odchod nezaplatili
10 eur. Mne sa to videlo absurdné. Okrem toho, že ma násilne držali ako cudzieho štátneho príslušníka, nevidela som dôvod na to, aby sme museli
zaplatiť za odchod. Obzvlášť ak sme riadne zaplatili za výstavu. Pomohol nám môj novinársky preukaz, ale predchádzala tomu poriadna hádka na riaditeľstve
výstavy. To isté sa nám stalo aj v Monte Carle na medzinárodnej výstave. Na rozdiel od Slovincov musel vystavovateľ, ak odchádzal z výstavy skôr ako o
18,00 hod., zaplatiť 50 eur. Mimoriadne nás to prekvapilo. Človek by povedal, že v tak bohatom meste nebudú od vystavovateľov pýtať tak vysokú sumu za
odchod.
Výstava v prekrásnom Monte Carle mala aj
ďalšie zvláštnosti. Okrem
krásneho prostredia s bohatou kvetinou výzdobou na výstave mám pocit, že
slovenské výstavy v ničom nezaostávajú za prestížnymi. Aj keď niekoľko
rozdielov tam bolo.
Hneď pred vchodom sa na nás pozeralo s prekvapením niekoľko organizátorov.
Ako vždy, aj teraz sme na výstavu so sebou niesli stoličky. Po vstupe do
haly
sme pochopili. Každý vystavovateľ si mohol pri kruhu vybrať hneď z
niekoľkých
stoličiek naraz. Mala som pocit, že ich tam bolo tak veľa, že usporiadatelia
počítali s tým, že na nich budú sedieť aj psy. Ich národné plemená, medzi
ktoré patrí aj veľký pudel – teda náš Eclipse Moon, vždy pred vstupom do
kruhu vyhlasovali cez mikrofón. Malo to neuveriteľnú profesionálnu
atmosféru. Keď sme bežali do kruhu, mala som pocit tej najdôležitejšej osoby
vystavovateľa. Bolo to veľmi prijemné. Čo ma tiež skutočne prekvapilo bol
úprimný záujem ostatných vystavovateľov a ich úprimný úsmev na perách.
Rozdávali nám rady len taká radosť aj napriek tomu, že sme ich mohli
poraziť. Mala som pocit, že tam ľudia skutočne chodia pre zábavu a nie pre
nezdravú atmosféru súťaže. Náš pes dostal v ťažkej konkurencii CAC Monaco.
Veľmi sme sa celá rodina tešili, pretože 1 200 km nebola skutočne sranda, aj
keď sme sa celú cestu radšej presviedčali, že ak titul nedostane, nevadí.
Ideme tam na šibačkovú dovolenku. To som si hovorila až do súťaže, ale aj
tak mi to nepomohlo v tom, že som mala poriadne stiahnutý zadok. Úplný
strach nastúpil večer pred výstavou. Išli sme sa s manželom pozrieť na
miesto
výstavy, aby sme ráno nemuseli blúdiť po meste. Pri Monackom cirkuse, kde
bola výstava, sme stretli nemeckých psíčkarov. Boli veľmi spokojní so
svojimi
výsledkami. S úsmevom na tvári nám oznámili, že psov je prihlásených 3
tisíc. Nohy sa mi podlomili a ešte intenzívnejšie sme si začali nahovárať,
že sme tam kvôli dovolenke a nie výstave. Tento počet sme totiž
nepredpokladali, pretože na vstupnom liste boli číslo 90. Až na druhy deň
sme zistili, že to bol počet pudlov na výstave.
Výstavný deň sa pre nás teda skončil dobre. Po prvý raz sa nám na výstave
stalo, že za titul CAC a CACIB pes nedostal ani len stuhu, len kartičky.
Prekvapilo nás to, lebo v prípade bohatého mesta, akým Monaco jednoznačne
je, je
to minimálne zaujímavé. Zvláštnosťou Monaca bolo aj to, že keď sme si išli
výsledok dať zapísať do rodokmeňa, organizátori boli z toho zmätení. Nikto
to tam, ako aj v niektorých iných západných krajinách, totiž nerobí.
A ako bolo v samotnom meste? Nás pes po prvý raz videl more, a pretože je výborný aportér, skočil hneď za prvou vlnou, ktorá k nemu prišla. Nerozumel totiž tomu, prečo sa tá voda pri ňom nezastaví. Samozrejme sa z mora aj napil a bol zjavne v šoku. Prskal na všetky strany. Najväčšou zvláštnosťou mesta bol však náš pes. Všetky miliónové auta zostali nepovšimnuté, keď sa náš pes objavil na promenáde. Zaskočilo nás to, lebo veľký pudel je francúzske národné plemene. Skutočne ale nikto nevenoval jediný pohľad ferarri, ale nášmu psovi. Zastavil sa a pozeral si ho na ulici aj Mika Hakkinen z F1, a ten skutočne už toho musel vidieť oveľa viac. Veľmi ľutujeme, že sme v tom šoku zabudli vybrať fotoaparát. Čo nás tiež prekvapilo bolo to, že vo Francúzsku sa venčia psy na chodníkoch, do parkov nemôžu. Keď sme sa však zohli pre exkrementy od nášho psa a dali ich do vrecúška, vzbudili sme všeobecný obdiv okoloidúcich. Nikto to tam totiž nerobí. Do Monte Carla sa určite vrátime. Okrem toho, že chceme dokončiť šampióna, je to mesto, ktoré na nás pri každej našej návšteve necháva neuveriteľne veľký dojem.
Lucia Tomečková