VYDRÁR |
Pes bez možnosti uplatnenia?
|
|
Väčšina zbehlých kynológov je v pôvode vydrára za jedno. Predchodcom tohto plemena má byť údajne southernhound, čiže južný pes. Ide o tvora, ktorý bol hojne chovaný hlavne na území Anglicka, ako poľovný pes. Vyznačoval sa však nie príliš žiadanou vlastnosťou, ktorou bola pomalosť a preto niet divu, že aj Briti na neho nakoniec zanevreli, čo vlastne viedlo k jeho vyhynutiu. Posledné exempláre sa v Anglicku vyskytovali v 19. storočí. Samotný názov južný pes ale prezrádza, že plemeno nepochádzalo z Anglicka. Ako sa na Britské ostrovy dostalo je však neznáme. Neisté je aj presné určenie časti sveta (Európy?), z ktorej vzišlo, i keď najčastejšie sa spomína Francúzsko. Dnes už pre nás ale zisťovanie pôvodu južného psa nemá žiaden význam, pretože jeho pozostatok vydrár sa aj tak šľachtením značne oddialil modelu svojho predchodcu. Vlastne to šľachtenie je tiež otázne, pretože ako napísal vo svojej publikácii o vodných psoch J.A.Petersen, ide o psa, ktorý vznikol: „...zo spoločnosti všetkých možných úžitkových, túlavých a poľovných psov bez ladu a skladu. Každý pes, ktorý išiel do vody a lovil, bol dosť dobrý. Myšlienke nazhromaždiť psy jednotnej veľkosti, alebo chovať psy na prenasledovanie vydier sa nevenovala pozornosť.“ |
|
|
So svojskou teóriou vzniku moderného vydrára prišiel aj Youatt, ktorý zastáva názor, že ten je plodom kríženia južného psa s drsnosrstými teriérmi. Túto teóriu však odmieta viacero odborníkov, medzi nimi aj Beckmann, podľa ktorého nič z teriérov sa ani vo výzore a ani v povahových vlastnostiach vydrára nenachádza. Za úlet možno považovať teóriu pôvodu uvedenú v publikácii Thierleben od Brehma. Ten označuje vydrára za bastarda, ktorý je pravdepodobne potomkom spárenia plemien Spießhund a Zottelpinscher. Odkiaľ tieto dve plemená Brehm nabral nevedno, isté však je, že v žiadnej historickej ani súčasnej literatúre sa o ich existencii nedočítate. Skôr si možno myslieť, že aj v tomto prípade ide o jeden z Brehmových zavádzajúcich výmyslov. L.C.R. Caneeron sledoval vývoj vydrára o čosi dôkladnejšie a dospel k názoru, že vzhľadom na nespochybniteľnú podobnosť s vendéenským grifónom je práve ten vydrárovým predchodcom. Prítomnosť južného psa vo vývoji síce pripúšťa, ale považuje ju za druhoradú. Mimochodom s touto teóriou sa stotožňuje najviac chovateľov a kynológov. Francúzsky pôvod vydrára sa teda javí najdôveryhodnejším.
VYUŽITIE KEDYSI Najstarší záznam o love psov na vydru riečnu pochádza z čias kráľa Johna (1194 – 1216). Iba zopár rokov pred svojou skorou smrťou prikázal tento monarcha šerifovi zo Somersetu, aby mu zaobstaral najlepšieho lovca vydier a dal mu všetko, čo si zažiada k výkonu svojej práce. Tým lovcom bol Ralph, ktorý si okrem dvoch koňov a jedného paholka vypýtal aj 12 psov, ktorých sám vyberie. Na rozdiel od lovu na vysokú zver však v love na vydry nenachádzala šľachta žiaden pôžitok. Vydra sa vlastne ani nelovila kvôli svojej kožušine, ale z toho dôvodu, že znižovala stav rýb v panských rybníkoch, za čo ju chápali ako škodcu. Nakoľko teda lov na vydru nemal vo vyšších stavoch popularitu, zákonite ju nemali ani psy. Ľudia si síce uvedomovali ich potrebu, ale nikdy im nevytvárali také životné podmienky, ako psom využívaným na klasické poľovačky. Jednoduchšie povedané, vydrár bol akceptovaný, ale nie uznávaný. Zapadal medzi potreby ľudu tých čias, nikdy si však nevydobil tomu patričné postavenie. Aj preto je tak málo poznatkov a záznamov o vydrárovi. Pravidlom stredoveku a vlastne aj neskoršieho obdobia do konca 19. storočia (hlavne v Anglicku) bolo to, že pisári, spisovatelia, novinári a odborníci v danom obore sa zapodievali iba tým, čo sa v hierarchii uznania nachádzalo na vyššých miestach. Chabé postavenie vydrára ako obyčajného pracovného psa ho stavalo mimo eminentný záujem spoločnosti. Nehovoriac o tom, že vydrár sa vlastne vhodil ešte viac do priepasti nezáujmu svojim vlastným pričinením. Čím lepšie totiž tieto psy vykonávali svoju prácu, tým menej bolo vydier. V niektorých oblastiach boli dokonca úplne vyhubené a tým pádom vydrár stratil svoje opodstatnenie. Keď nebolo vydier, ľudia sa týchto psov začali húfne zbavovať. Statkári ich nehodlali daromne živiť. Treba si uvedomiť, že v love na jednu vydru bolo potrebných viacero psov, ktorí tvorili svorku. Tá pozostávala väčšinou z 8 až 20 psov, ale jestvovali aj také svorky, ktoré rátali 50 a viac jedincov. Tieto svorky museli živiť statkári, alebo spoločenstvá občanov, ktorím z nejakého dôvodu záležalo na tom, aby vydry nežili v ich kraji. To samozrejme stálo dosť peňazí a vzhľadom na malý osoh z ulovených vydier bolo vopred jasné, že vydrárom jedného dňa odzvoní.
|
|
|
KRAJ NAJLEPŠÍCH Posledný záznam o stave vydrárov v Anglicku pochádza z roku 1891. Vtedy sa v kráľovstve činilo dohromady 19 psích svoriek rátajúcich od 20 do 30 jedincov. Petersen tieto svorky sledoval a porovnával. Vo svojej publikácii uviedol: „Najlepšie svorky sa nachádzajú na severe Anglicka.Je to pekná drôtosrstá, hryzúca spoločnosť so silným neupraveným obočím, šedými pichľavými fúzami a chladným vzhľadom, ktorý človeku pripomína starých štábnych oficierov.“ Hodnota vydrárov sa logicky odvíjala aj od počtu ulovených vydier. V tomto smere mala najvyššiu cenu takzvaná Hawkstonská svorka, ktorú vlastnil Geoffrey Hill. Táto svorka ulovila v rokoch 1870 až 1890 spolu 704 vydier. Povráva sa však, že za svoju existenciu skántrila podstatne viac týchto dnes už vzácnych zvierat, pretože Geoffrey prevzal psov v roku 1869 po svojom zosnulom bratovi lordovi Hillovi. Táto svorka počas celej svojej existencie pozostávala z 25 dvojíc, čiže z 50. psov. Cieleným vyhubovaním vydry riečnej však stavy svoriek klesali až tak rapídne, že na prelome 19. a 20. storočia bolo tak málo vydrárov, že hrozilo ich vyhynutie. Vtedy sa do chovu vydrára pustil istý Wilson Davidson, ktorý založil chovateľskú stanicu Dumfriesshire Park a zachránil plemeno pred úplným koncom. Mimochodom táto chovateľská stanica existuje dodnes. Davidson bol tiež spolutvorcom moderného vydrára. Pri jeho šľachtení využíval nielen čistokrvné a krížené vydráre, ale tiež francúzske grifóny a drsnosrsté waleské hariéry. |
|
AKO ĎALEJ? Aj keď v roku 1978 bol vydrár označený za vyhynuté plemeno, nikdy to nebola pravda. Našťastie FCI túto polopravdu neskôr verejne spochybnilo. Kedy však chovatelia začali s týmto psom narábať ako s chovným plemenom a nie iba pracovným sa nepodarilo zistiť. Nejasný je aj vznik štandardu vydrára. Beckmann v roku 1894 síce píše o znakoch plemena, čiže štandard už musel byť na svete, ale jeho obšírnejšia písomná podoba a ani autori sa nikde neuvádzajú. O čosi detailnejší štandard publikoval v tom istom roku Bilandt, no z jeho opisu je zrejmé, že iba spomína niekoho prácu a poznatky. Väčšina psov, ktorý stratili svoje pôvodné určenie, našli uplatnenie vo výstavnom kruhu. Vydrár je však výnimkou, pretože popularitu si nezískal ani ako výstavný pes. V 19. storočí ich vystavoval iba pán Carrick. Kennel Club preto vydrára prehliadal a to bolo vlastne aj príčinou jeho neskorého uznania za samostatné plemeno. Dlho sa dokonca šírilo klamstvo, že vydrár vôbec nie je uznaným plemenom. Túto hlúposť mimochodom nájdete vo viacerých kynologických publikáciách. Nevedno prečo sa takéto neoverené táraniny mohli dostať až do publicistiky... Aby sa všetko uviedlo na správnu mieru, vydrár je uznaným anglickým plemenom a FCI ho vo svojom registri štandardov eviduje pod číslom 294. Mimo Anglicka si plemeno vydrár obľúbilo snáď iba zopár nemeckých chovateľov. Vo Vestfálsku údajne dvaja bratia chovali svorku, ktorá ulovila až 1700 vydier. Kedy to bolo a ako sa tí bratia volali však záznam v historickej knihe neuvádza.
ZO ŠTANDARDU V súvislosti s vydrárom poznáme dva typy – väčší a menší. Väčší druh má veľkosť stavača, strapatú srsť, stredne veľkú hlavu. Uši nie sú také dlhé, oči múdre, žiariace, výrazné. Nohy stredne dlhé, mocné. Chvost držaný vzpriamene. Srsť býva väčšinou trojfarebná. Výborný nos a dobrá vyhľadávacia schopnosť zachytiť stopu. Sú ostré, tvrdé, neboja sa vody, ale sú súčasne poslušné. Menší typ sa podobá na drsnosrtého jazvečíka. Sú to malé živé psy, majú stredne veľké uši, rovné nohy a chvost stredne dlhý. Srsť je strapatá, podsada hustá, farba modrošedá so žltým nádychom. Navonok sú ostré, odolné voči mokru a chladu, ale taktiež veľmi poslušné. Pri poľovačke na vydry vykonávajú hlavne prácu na zemi. |
|
Branislav Mathe |