Dohady o pôvode
Hneď na úvod môžem každého uistiť, že weimarský stavač, lepšie povedané jeho pôvod, je rovnako
hmlistý, ako u väčšiny už prezentovaných plemien v našom seriály "portrét
plemena". Všakovaké úvahy, dohady, ale žiadne fakty. Tým pádom treba brať s
istou rezervou aj tvrdenie pána Zimmermanna, ktorý vo svojom Lexikone pre
chovateľov psov z roku 1934 bez akýchkoľvek dôkazov tituloval weimarského
stavača za najstaršieho nemeckého psa tohto druhu. Nevedno na základe čoho
šíril a presadzoval svoj názor, že "weimarák" je priamym potomkom pôvodného
svorkového psa, ktorý je považovaný za predchodcu všetkých duričov. Keď ho
oponenti vyzvali, aby tieto svoje názory obhájil aspoň nejakými logickými
skutočnosťami, nechal sa Zimmermann počuť:
"Všimnite si, že na jeho tele sa vyskytujú biele znaky, hlava má nádych červenožltej farby, ktorý vidieť aj
na nohách a ušiach..."
Bublina praskla a slová tohto
pána už viac nik nebral vážne. Samozvaný znalec plemena weimarský stavač už
nikdy viac nezasiahol do jeho vývoja.
V priebehu prvej polovice minulého storočia bol weimarský stavač predmetom bádania istého Karla
Brandta. Ten k celej záležitosti pristupoval o čosi zodpovednejšie, ale
nakoniec ani jeho teória nebola úspešná. Brandt totiž tvrdil, že zhruba
koncom 18. storočia sa knieža Karl August von Sachsen-Weimar rozhodlo pre
šľachtiteľský experiment. Jednoducho skrížil krátkosrstého stavača s
krátkosrstým pointerom. V potomstve z tohto spojenia sa údajne vyskytol
jedinec striebristosivej farby, ktorý sa podľa Brandta stal v dospelosti
základom vzniku plemena weimarský stavač. Mal to byť vlastne praotec
plemena. Oponenti tejto tézy sa však odvolali na už spomenutý obraz od Van
Dycka, na ktorom je zreteľne znázornený pes s rovnakými charakteristickými
znakmi... A ide o psa, ktorý žil oveľa skôr, než ten z Brandtovej teórie.
Dokazovanie pôvodu plemena s odvolávaním sa na striebristosivé sfarbenie
nemá žiaden vážnejší podklad, nakoľko už samotný portrét dosť zreteľne
prezrádza, že takéto sfarbenie sa vyskytovalo už dávno. Jeho cielené
dosiahnutie prostredníctvom kríženia teda nemožno akceptovať ako reálny
fakt.
Tým pádom môžeme právom pochybovať o šľachtiteľskom význame pokusu kniežaťa Karla Augusta, ale
zároveň musíme priznať, že tento šľachtic sa o rozvoj weimarského stavača
svojim spôsobom predsa len zaslúžil.
Knieža von Sachsen-Weimar
Slávny básnik Goethe opísal tohto temperamentného šľachtica ako človeka nepokojnej povahy s nespútaným
nutkaním vždy niečo podnikať. Napriek svojmu rozsiahlemu panstvu, značnému
bohatstvu a významnému spoločenskému postaveniu sa Karl August neprestajne
púšťal do všakovakých riskantných akcií. Nadbytočnú energiu filtroval v
častých poľovačkách, na ktorých bolo prítomných nepomerne viac psov, než
bolo zvykom.
V sprievode Goetheho sa koncom
18. storočia knieža Sachsen-Weimar rozhodlo osvojiť si široko-ďaleko známe
metódy francúzskeho lovu a na dlhší čas odcestovalo do Francúzska.
Práve odtiaľ malo doviezť na svoje panstvo zvané Weimar sivých francúzskych psov, ktorí s uplynutím istej
doby už nik nevolal ináč, než "psami Karla Augusta". O tejto udalosti
existujú písomné zmienky, ale ich pravdivosť trocha spochybňuje skutočnosť,
že sa jedná o osobné záznamy samotného kniežaťa. Teóriu dovezených sivých
psov z Francúzska zatracuje dodnes viacero odborníkov. Odmietajú túto
historku s pomerne logickým odôvodnením, že vo Francúzsku sa sivé stavače
nikdy nevyskytovali a vlastne dodnes ani nevyskytujú. Zopár prívržencov
presadzovania zásluh kniežaťa z Weimaru sa odvoláva na sivých psov kráľa
Ľudovíta (tiež Ľudovít svätý), ktoré boli pomerne známe ako chiens gris, ale
tí boli dokázateľne hrubosrstí a ich sivé sfarbenie sa striebristosivej
farbe weimarského stavača ani len nepriblížilo. O francúzskom pôvode tohto
plemena teda nemôže byť ani len reč.
Isté historické anály naznačujú, že knieža Karl August získal svojich sivých psov od uhorského kniežaťa Esterházyho počas pobytu na jeho panstve v českých kúpeľoch Teplice. Zachovala sa totiž listina, v ktorej knieža Esterházy píše svojmu priateľovi o tom, ako bol Karl August očarený jeho psami. Údajne si ich od neho aj zopár kúpil a odviezol do Weimaru. Listina s týmto obsahom vskutku existuje, ale historici upozorňujú, že vtedajšia šľachta sa vyznačovala vlastnosťou zveličovania, ktoré slúžilo ako lacný prostriedok na preukazovanie významu osobnosti.
Počiatky bez pochybností
Odkiaľ teda knieža Karl August
tých psov do Weimaru priniesol zostane pravdepodobne navždy záhadou. S
istotou môžeme vychádzať iba od chvíle, keď potomstvo svojich sivých
krásavcov rozdával svojim blízkym priateľom šľachtického pôvodu. Následkom
toho sa v priebehu niekoľkých rokov títo psy rozšírili na území Weimaru a
Durýnska.
Úplne presné informácie máme po
ruke až od roku 1870. Dostatočne podložená informácia z tohto obdobia
prezrádza, že istý slobodný zemepán Wintzingerode Knorr Adelsbarn šľachtil
psov, ktorí boli známi ako weimarské stavače. Výzor týchto psov je dokonca
zvečnený na obraze namaľovanom na prelome rokov 1871 a 1872. Na plátne je
znázornený ležiaci weimarský stavač pochádzajúci z chovu menovaného pána.
V rovnakom čase sa šľachtením striebristosivých weimarských stavačov zaoberal aj Ludwig Lindblohm, ktorý
mimochodom popri chovateľských aktivitách venoval svoj čas aj maľovaniu
výjavov z loveckého prostredia. Vďaka nemu sa zachovali poznatky o oboch
najvýznamnejších plemenných psoch z jeho chovu. Boli to Hector II Lindblohm
a Bravo II Lindblohm.
O štandarde a typoch
Keď sa v roku 1880 prevádzalo stanovovanie charakteristických znakov nemeckých plemien, označili
weimarského stavača za modrý variant nemeckého krátkosrstého stavača. S
týmto označením ho aj zapísali do plemennej knihy. V roku 1897 však počas
výstavy psov v Erfurte vznikol Spolok chovateľov weimarského stavača a od
tohto momentu bolo so zamieňaním identity plemena definitívne skoncované.
Weimarský stavač je pravdepodobne jediným poľovným plemenom, ktoré sa musí popri skúške poľovných schopností
podrobiť aj skúške agresivity voči človeku. Dnešný štandard povoľuje u psa
výšku v kohútiku v rozmedzí 59 až 70 cm. U sučiek je táto hranica stanovená
od 53 do 65 cm. Prvotný štandard bol v tomto smere ústretovejší, nakoľko
vyžadoval iba výšku prislúchajúcu stavačom.
V otázke sfarbenia je prípustná srsť strieborná, myšacia sivá, srnčia sivá a rozmanitá farebná škála medzi
týmito základnými. Hnedý nádych je nežiadúci, ale bledý ešte možno
akceptovať. Aj tá najmenšia chyba v sfarbení sa však môže prehliadnuť iba
vtedy, keď sa pes vyznačuje vynikajúcimi poľovníckymi vlastnosťami.
V súčasnosti rozlišujeme weimarského stavača na krátkosrstého a dlhosrstého. Pri krátkosrstom
variante je srsť krátka a úplne hladká, alebo úplne bez podsady. Za chybu sa
nepovažuje ani štetinatá strednej dĺžky s hustou podsadou.
Srsť dlhosrstého typu môže byť buď s podsadou, alebo aj bez nej. Krátkosrstý typ je však dodnes považovaný
za dominantný a rozšírenejší. Dlhosrsté šteňatá sa v počiatkoch chovu
dokonca utrácali, pretože neboli považované za čistokrvné. Spolok ich do
plemennej knihy odmietal zapisovať. Trvalo to pomerne dlho, kým sa presadili
aj dlhosrstí jedinci. Tento zatracovaný typ uznalo FCI až v roku 1935, teda
po uplynutí pomerne dlhej doby od uznania krátkosrstého typu.
Výsledkom šľachtenia vznikol aj hrubosrstý variant, avšak ten bol v Nemecku rázne
odmietnutý takmer všetkými chovateľmi. Chovom tohto typu sa nehodlal nikto
zaoberať. Obľubu si tento variant našiel prekvapujúco v bývalom
Československu. Medzi poľovníkmi bol nesmierne obľúbený, takže jeho rastúci
chov v našich končinách ho nakoniec pozbavil identity nechceného psa. Dnes
už plemeno hrubosrstý weimarský stavač neexistuje, pretože sa chová pod
názvom slovenský hrubosrstý stavač.
Branislav Mathe